Ak by ste sa rozhodli navštíviť raz Sendai, najlepšie tak urobíte počas festivalu Tanabata, ktorý sa koná každoročne od 6. do 8. augusta. Pôvod festivalu siaha až do Číny, motívom je príbeh dvoch nebeských milencov, ktorým je zakázané stretnúť sa, s výnimkou jedného večera siedmej noci siedmeho mesiaca lunárneho kalendára. Počas festivalu je mesto vyzdobené obrovskými ručne vyrobenými papierovými girlandami, ktoré sa vešajú na bambusové konáre, a mesto Sendai je tak na tri dni odeté tisíckami takýchto farebných girland.
Sendai (仙台市), najľudnatejšia metropola v regióne Tóhoku, leží síce až 350 km od hlavného mesta Japonska, no vďaka Hayabuse (najrýchlejšiemu šinkansenu v Japonsku), operujúcemu na trati Tóhoku, zaberie cesta zhruba hodinu a pol (jednosmerný lístok stojí 11 200 jenov). To je jeden z hlavných dôvodov, prečo je hlavné mesto prefektúry Mijagi veľmi obľúbené, najmä medzi expatmi, pracujúcimi v krajine vychádzajúceho slnka. Pre dobré vlakové spojenie s Tokiom, a výrazne nižšie náklady na život je Sendai dobrou voľbou pre všetkých, ktorí majú radi mestský život, ale bez toho všetkého zhonu a frmolu. Nie nadarmo sa Sendai nazýva aj „Mesto stromov,“ je to badateľné od prvých pár krokov, ktoré urazím od vlakovej stanice. Hlavná alej Aoba-dori, ktorá vedie zo stanice Sendai až k hradu Sendai je lemovaná japonskými zelkovými stromami, ktorých bujné koruny poskytujú príjemnú tôňu najmä počas letných mesiacov. Aj tu, ako v každom meste Japonska, do ktorého zavítam, už tradične ako prvé jedlo volím misku rámenu. Len kúsok od hlavnej stanice vchádzam na aleji Aoba-dori, ovešaný batožinou do rušnej rámenovne práve pod jedným zo zelkových stromov. Vtisnem sa k pultíku medzi hlasno chlípajúcich študentov, je práve čosi tesne po poludní a tak chlapci a dievčatá v školských uniformách sa valia do rámenovne doslova v húfoch. Niet divu, porcie sú tu obrovské, v mojej kopcom naloženej miske je snáď viac hovädzieho mäsa ako keď mama robí boršč a tak historicky vôbec prvýkrát potupne nechávam na pultíku len z polky dojedený rámen. Ach, aká len hanba, vytackám sa s plným žalúdkom znova na ulicu, a ťažko odfukujúc sa preplietam davom študentov k najbližšej zástavke metra. Sieť metra pozostáva z dvoch liniek (Namboku Line, Tozai Line), ktoré sa pretínajú ako písmeno X v jednom bode (centrum mesta). Aj keď zďaleka dve linky na miliónovú metropolu nestačia, systém prímestských vlakov a autobusov je dobre integrovaný a tak sa po meste dá presúvať bez väčších komplikácií.
Mierim na úplne poslednú zastávku linky Tozai Line, ktorá ústi hneď pred vchod Zoologickej záhrady Yagiyama a odtiaľ ešte musím uraziť kilometer peši na ubytovňu. Našťastie pre mňa, z ôsmich izieb sú obsadené len dve, mojimi spolubývajúcimi na ďalších desať dní je roztržitý, ale dobrosrdečný ítéčkar Taró a univerzitný študent z Južnej Kórey Oh Kyung. Ocitnúť sa v priebehu pár hodín z dvadsaťmiliónového Tokia na predmestí Sendai je pre mňa trošku kultúrny šok, no ešte väčší nastane, keď ma tesne pred polnocou prebudí čudesné zavýjanie. Na pomedzí reality a snov zmätene žmurkám do izby ponorenej do tmy. Nie, to nevyvádzajú japonskí duchovia (jap. Yokai), kdeže, to len nejaký idiot zapol práčku, ktorá poskakuje asi 3 metre od mojich dvier na chodbe. Po piatich minútach preťahovania si vankúša cez hlavu a zvíjania sa na matraci vypochodujem z izby, funiac ako rozzúrený býk. Vypnem tancujúcu práčku a vrátim sa nazad do izby, ale ledva sa usalaším v posteli, už počujem cupitanie bosých nôh po drevených parketách na chodbe a ťukanie do tlačidiel na práčke. To je už posledná kvapka, teraz som už odhodlaný prichytiť toho lumpa priamo pri čine a poriadne mu to vytmaviť. Vyletím z izby ako prepadové komando, no v momente skameniem, Taró v spodkoch stojí pred práčkou a vyvaľuje na mňa vyplašené oči ako kuna v kurníku, prichytená pri čine horárom. Pár sekúnd tam len tak bez hnutia stojíme s pohľadmi zapichnutými jeden do druhého, Taró, s chvejúcim sa ukazovákom mieriacim na veľké okrúhle tlačidla START a ja, stískajúci päste. Keby sa dalo pohľadom zabiť, obaja by sme asi už ležali v kaluži krvi. No zdá sa, že môj maniakálny výraz v tvári nakoniec predsa len víťazí, Taró si čosi po japonsky zamumle popod nos a utečie do svojej izby ako splašený zajac.
Ráno, keď vyleziem z izby, je Taró už našťastie v práci, v kuchyni narazím len na Kyunga, chystajúceho sa práve do školy. Keď sa mu zdôverím, čo sa o polnoci odohralo na hornom poschodí, len vyprskne do smiechu, „ktovie, možno je to len miestny zvyk, ako sa vyháňajú o polnoci zlí duchovia.“ To už aj mne šklbalo kútikom úst, no predsa ešte zahromžím, „ak bude Taró vyháňať duchov aj dnes o polnoci, tak sa postarám, aby ich sprevádzal!“ Nato sa už obaja dáme do rehotu. S Kyungom sa rýchlo spriatelíme, je to mladý, no veľmi milý a kultivovaným muž, ovláda dobre anglický jazyk a dá sa s ním konverzovať o čokomkoľvek. V meste bol len o dva dni dlhšie ako ja a tak sme sa dohodli, že skočíme spolu preskúmať terén, no pretože mal dnes prednášky, odložili sme to až na ďalší deň. Mne to vôbec neprekážalo, môj cestovný itinerár miest, ktoré som chcel navštíviť v Sendai bol tak nabitý, že stačilo len poľahky prehodiť poradie. Okamžite som vedel kam sa vydať, nasadol som na metro a na hlavnej stanici prestúpil na vlak, ktorým som urazil zhruba 30 km cesty na východné pobrežie Japonska. Súostrovie v zátoke Macušima na pobreží Tichého oceánu je jedno z „troch najmalebnejších miest v Japonsku (Nihon Sankei),“ ktoré opísal v roku 1709 básnik Hayashi Gahō. No génius loci nespočíva len v oku lahodiacej scenérii 260 ostrovov, roztrúsených po zátoke, ale je to aj miesto kultúrneho, duchovného či historického významu. Stojí tu hneď niekoľko významných chrámov, medzi nimi Entsuin, v areáli ktorého sa nachádza aj mauzóleum, postavené v roku 1646 pre Date Mitsumuna, syna vládnuceho miestneho feudála Date Terumuna. Vnútorné steny sú kompletne potiahnuté zlatou vrstvou. Obraz na pravých bočných dverách je najstarší obraz západnej ruže v Japonsku. No pozorné oko návštevníka tu nájde aj kresťanské symboly, ako je kríž, skrývajúci sa vo vzoroch výzdoby mauzólea. Tieto európske vzory priniesol do krajiny vychádzajúceho slnka Hasekura Rokuemon Tsunenaga, vyslanec Dateho Masamuneho po tom, ako sa vrátil po siedmych rokoch (1613 až 1620) trvajúcej diplomatickej misie po Mexiku a Európe. Aj keď sa mu nepodarilo stretnúť s pápežom, vďaka jeho diplomatickej misii a úsiliu Japonsko nadviazalo diplomatické vzťahy s katolíckou cirkvou. Súčasťou komplexu chrámu je aj machová záhrada so skalkami, ktorá reprezentuje ostrovy zálivu Macušima.
Záliv Macušima sa dá preskúmať buď z paluby z jednej z mnohých výletných lodí, ktoré sa plavia pomedzi rozstrúsenými ostrovmi, alebo pokojne aj „zo súše,“ stačí zamieriť na ostrov Fukuurajima, ktorý je spojený s pevninou ikonickým, 252 m dlhým červeným mostom, ktorý prezývajú miestni aj ako „Most romantických stretnutí.“ Ostrov síce nie je veľký, ale zato sa na ňom skrýva mnoho čarovných zákutí či vyhliadok, z ktorých sa naskytne návštevníkom prekrásny výhľad na záliv posiaty malými ostrovmi, možno presne tak, ako ho videl aj Hayashi Gahō pred 300 rokmi. Ak by vám prírodných krás zálivu Macušima ešte nestačilo (ľahko si to predstaviť), odporúčam vydať sa popri pobreží na neďaleký ostrovček Oshima. Borovicami pokrytý ostrov prepojený s pevninou mostom, býval útočiskom mníchov, tichým pamätníkom týchto dôb sú zdobené meditačné jaskyne, vytesané do skalných stien, ktoré sa na ostrove zachovali do dnešných čias.
V noci ma vytrhne zo sna chvejúca sa zem, preto prvé, čo mi napadne je, že Taró zasa perie, no žeby sa až tak chvela zem? Nie, do čerta, veď toto je zemetrasenie! Ticho noci pretne ostrý bzukot z mobilného telefónu, nahmatám mobil na nočnom stolíku. Na obrazovke svieti varovanie pred zemetrasením, spanikárim a vyskočím z postele. Rozmýšľam, či mám utekať na ulicu, alebo sa len schovať pod stôl, no vtom mi napadne, že som niekde čítal, že treba otvoriť dvere, aby sa prípadne nespriečili, a vás to neuväznilo dnu. Vybehnem teda na chodbu a nechám pootvorené dvere, pár sekúnd nato vyletí z vedľajšej izby aj Taró v trenírkach. Okamžite je jasné, že má viac nahnané ako ja, až mám obavy, či náhodou nedostal panický záchvat. Snažím sa ho trochu upokojiť, ale on len krúži dookola ako lev v klietke a mrmle si popod nos, „Ach! Ten alarm, ten prekliaty alarm, neznášam ten zvuk!“ Až teraz si všimnem, že náš milovník nočného prania ma vyšportované telo ako Bruce Lee, dokonca nosí aj podobný účes. Mohol by mu pokojne robiť dabléra, teda keby nemal chlpaté nohy ako Yeti. Snažím sa ho trochu zabaviť, aby prišiel na iné myšlienky a tak sa ho pýtam na veci z bežného života. Postupne, ako otrasy odoznejú, na zemetrasenie už aj zabudneme a len tak stojíme pri dverách a bavíme sa v družnej debate ako starí priatelia. Vyzvedám, či má frajerku, nato sa on poškriabe v hustej čiernej hrive a lámanou angličtinou súka zo seba, „mal som, ale zlomila mi srdce!“ Na ďalšiu otázku, ako dlho spolu chodili, mi plachým hlasom zakokce, „jeden a pol týždňa.“ Vyvalím oči, „čože? Až jeden a pol týždňa!“ No to už Taróvi dôjde, že trepol kravinu, „nie, nie! Roka! Myslel som jeden a pol roka!“ Obaja sa klátime od smiechu, no to už nad Sendaiom vykukajú spoza kopcov prvé ranné slnečné lúče.
Sedím v kuchyni, prežúvam toast so syrom a popritom sledujem ranné správy. Hlásateľka v bordovom kostýmčeku oznamuje, že včerajšie zemetrasenie, ktoré zasiahlo región Tóhoku, malo intenzitu 5.5 magnitúdy. V Japonsku nič nezvyčajné a čo je najpodstatnejšie, žiadne vážnejšie škody či zranenia neboli zatiaľ hlásené. „Ohajó,“ zdraví ma Kyung ešte s rozospatou tvárou. Zdá sa, že nočné zemetrasenie ho ani trochu nerozhodilo, len mávne rukou a ospalo zívne, „prosím ťa, ak by neškriekalo to otrasné varovanie, možno by som si to ani nevšimol.“ Pár minút nato už vyrážame na výlet. Prvý cieľ našej cesty je hrad Sendai. Respektíve, skôr miesto, na ktorom kedysi hrad stál. Dnes na pahorku, ktorý sa vo výške 115 metrov týči nad mestom, zostala po masívnom komplexe hradu len brána, vnútorné predhradie, kamenné základy a ruiny. No i to stačí, aby si návštevník mohol urobiť predstavu o rozsiahlosti a pôvodných dimenziách stavby. Dych berúci výhľad na mesto, ktorého stredom sa preplieta rieka Hirose, je len extra prídavok, prečo sa sem oplatí merať cestu. Kúsok od miesta, kde sa pôvodne týčil hrad, stojí dnes jazdecká socha daimjó-a Date Masamuneho, zakladateľa mesta. Bol to práve on, kto v roku 1600 založil mesto Sendai a rok nato dal postaviť sendaiský hrad. Obávaný vodca klanu Date, samuraj Masamune, prišiel v detstve pre chorobu o jedno oko, čo jeho neprajníci považovali za slabosť, no on si ako skvelý vladár a taktik vyslúžil prezývku „jednooký drak.“ A aj po 400 rokoch je to stále on v zbroji, na hlave s prilbou, ozdobenou výrazne úzkym kosáčikom (jeden zo symbolov mesta Sendai), kto sa týči majestátne nad mestom ako jeho ochránca.
Schádzame dolu hradbami, a po moste Ohashi, popod rieku Hirose k ďalšiemu cieľu nášho výletu, k mauzóleu Zuihoden, miestu večného odpočinku „jednookého draka.“ Súčasťou komplexu sú aj ďalšie dve mauzóleá navrhnuté v rovnakom štýle, odpočívajú tu Masamunov syn a vnuk. Žiaľ, počas druhej svetovej vojny bol komplex úplne zničený, teda až na kamenné schodisko, po ktorom sa stúpa k mauzóleam. Majestátne cédrové stromy po jeho stranách sú staré vyše 380 rokov. Súčasná podoba miesta odpočinku troch generácií klanu Date je rekonštrukciou z roku 1979, súčasťou komplexu (vstupné 570 jenov), je aj múzeum, v ktorého stálej expozícii sú aj niektoré pohrebné artefakty z mauzóleí, ako brnenie či šperky. Žiaľ, tak ako Zuihoden, aj mnoho iných významných historických pamiatok mesta padlo za obeť besneniu v druhej svetovej vojne. Počas bombardovania 10. júla 1945 vyhorela veľká časť historického centra mesta, pričom zahynulo 2 755 obyvateľov. No skazu zažilo Sendai aj počas veľkého zemetrasenia v roku 2011, otrasy a následné vlny tsunami (ktorých výška dosiahla aj 40 metrov), prenikli až 10 km do vnútrozemia a spôsobili astronomické škody v celom regióne Tóhoku, z ktorých sa Japonsko spamätáva ešte aj dnes.
No to už nám z toľkého vandrovania naprieč stáročiami vyhladlo a tak sa zastavujeme v nenápadnej reštaurácii, aby sme ochutnali miestnu špecialitu Gyutan. Jedná sa o hovädzí jazyk, nakrájaný na tenké plátky, grilovaný na drevenom uhlí. Tento ikonický pokrm mesta Sendai sa podáva s rôznymi variáciami príloh, či vo forme donburi (miska s ryžou). Pokrm je trošku drahší, ale občas nezaškodí ochutnať aj niečo iné ako rámen...teda aspoň pre dnešok.:)
S plnými bruchami nasadáme na autobus č. 805 a stúpame hore svahom, tentoraz k novodobej ikonickej stavbe mesta, Daikannonu, 100 metrov vysokej soche japonskej budhistickej bohyne milosrdenstva, Byakue Kannon. Potom, ako zaplatíme 500 jenov, sa necháme vyviezť výťahom do výšky 68 metrov. Tento impozantný kolos, týčiaci sa nad mestom, skrýva vo svojich útrobách pre neznalých návštevníkov prekvapenie, vnútro stavby pôsobí ako interiér z nejakého sci-fi filmu. Točité schodisko vedie stredom stavby a na jednotlivých poschodia je postupne vyobrazených 108 sôch Budhu, zobrazujúcich 108 „svetských túžob,“ ktoré sužujú ľudstvo všetkými druhmi pozemských nerestí. Kráčame dole točitým schodiskom, ponorení každý do svojich vlastných myšlienok. Zvláštne, ako poľahky môže jeden kresťan ako ja, skončiť v útrobách budhistickej bohyne, napadne mi. Keď sa nám konečne podarí vrátiť sa do sveta zaliateho letnými lúčmi, cestou na neďalekú zastávku autobusu popri zástavbe rodinných domov, mi zrazu v mysli skrsne myšlienka, „krása Sendaiu spočíva práve v jeho všednosti.“
Na druhý deň sa už Kyung musí poctivo venovať štúdiu a tak sa rozhodnem skočiť na bejzbal. Cestou sa ešte zastavím v chráme Rinnoji, ktorý založil v roku 1441 jitō (územným správca) Mochimune, ako inak, člen klanu Date. Súčasťou areálu svätyne je aj japonská záhrada s pagodou a rozsiahly cintorín. Prechádzam sa pomedzi náhrobkami v tieni storočných cédrov, keď tu mi zrazu do oka padne hrob, na ktorom medzi zoschnutými kvetmi stojí plechovka neotvoreného piva. Zopnem ruky a pomodlím sa za dušu tohto milovníka piva, nech už to bol ktokoľvek. No to už je najvyšší čas sa pobrať na bejzbal. Štadión Rakuten Mobile Park Miyagi je domovom miestneho bejzbalového tímu „Orlov,“ ktorí účinkuje v Nippon Professional Baseball League od roku 2005. Bol postavený v roku 1950 a v japonskej najvyššej bejzbalovej lige je celkovo tretí najstarší. Na rozdiel od napríklad Tokyo Dome či iných modernejších štadiónov v lige, nemá (posuvnú) strechu a tak keď prší, zápasy sa musia odložiť. Našťastie dnes je slnečno a ja si môžem zápas vychutnať s jasajúcim davom fanúšikov pod holým nebom. Nočným éterom sa nesú oslavné chorály a vôňa vyprážaného mäsa a iných vysokokalorických pokrmov. Nadhadzovač Orlov práve vystrajkoval palkára a tak štadión s kapacitou vyše tridsať tisíc miest doslova vrie „Strike Out! Strike Out!“
Je 15. septembra, deň, v ktorom každoročne Japonsko slávi národný sviatok Keiro no Hi, deň úcty k starším, ktorého cieľom je vyjadriť vďaku a úctu starším generáciám. Napadne mi, že niečo podobné by sme mohli mať i my na Slovensku. Keiro no Hi sa rozhodnem stráviť na potulkách po sendaiských chrámoch s mojím kórejským spolubývajúcim. Kyung je šintoista a jedným z jeho najväčších potešení je návšteva šintóistických svätýň. Z každej si rád odnáša za malý poplatok Omikudži (vešba na papieri), ktoré zbiera vo svojom zošite. Každé jedno nové omikudži v jeho zbierke je ako kolektívne víťazstvo nás oboch. Našim hlavným cieľom na dnes pre nové prírastky do zbierky je svätyňa Osaka Hachimamgu, ktorú dal postaviť ....áno, správne, kto iný ako Date Masamune! Na stavbe svätyne, ktorá mala remeselným prevedením predčiť aj tie najkrajšie chrámy v Kjóte, sa podieľali tí najlepší umelci a remeselníci z obdobia Azuchi-Momoyama. Toho dňa navštívime ešte ďalšie chrámy (Sendai Toshogu, chrám Shurinji) a naše turné zakončíme už klasicky, poriadnou miskou rámenu. Cestou naspäť na ubytovňu sa mi pri pohľade z okna autobusu na ulice Sendai-u vybaví myšlienka spred pár dní „krása Sendaiu spočíva práve v jeho všednosti...“
Ak radi cestujete a hlavne s obmedzeným rozpočtom, možno vás zaujme kniha, ktorá mi práve v týchto dňoch vychádza, s názvom Ako prežiť na hosteli. Nájdete v nej nielen kopu rád a tipov, ale aj mnoho historiek z ciest. E-kniha je dostupná v slovenskom aj anglickom jazyku.
