Do Niigaty dorážam unavený a doslova v posledných čistých trenkách a ponožkách. Je to už šesť týždňov, čo som na japonských cestách a kočovný život si začína vyberať svoju daň. Našťastie som s tým počítal ešte počas plánovania cesty na Slovensku a pre mesto Niigata som vyhradil v cestovnom itinerári veľmi štedrých sedem nocí. Môj kamarát zo štátov sa ma pýta, ,,čo je do pekla na Niigate také úžasné, že tam budeš schnúť celý týždeň?“ Len pokrútim hlavou, „nič, a o to práve ide, chcem spoznať bežné Japonsko mimo turistických chodníčkov.“ Aj keď samozrejme slovo „nič“ je pre „Mesto vody,“ ako sa zvykne Niigata prezývať značne nepatričné, ako spoznám už najbližšie dni. Nie je prekvapením, že Niigata sa nemôže rovnať turistickými lákadlami mnohým iným slávnejším japonským mestám, no v mojom cestovateľskom srdci bude mať aj tak vždy špeciálne miesto.
Na vlakovej stanici Niigata práve prebieha veľká prestavba, chvíľu mi trvá, kým sa vymotám von, do kakofónie zvukov rýchlo pulzujúceho mesta. Na konci eskalátorov sa ku mne pritacká bytosť silne prehnutá v pase a načahuje ku mne trasúcu sa ruku. Dlhé strapaté havranie vlasy jej zakrývajú tvár a chýba im už len pár centimetrov, aby dosiahli až na dlažbu. Cez prameň vlasov zazriem oko, zamumlem „sumimasen,“ a rýchlym krokom si to šiniem preč. Po pár metroch spomalím a obzriem sa za seba, no po bytosti, ktorá akoby utiekla z kultového hororu Kruh, sa zľahla zem. Spytujem si svedomie, prečo som tej bytosti nevenoval pár drobných, nech to bol už ktokoľvek, no možno som bol len vyvedený z miery. Je to totiž vôbec prvýkrát, čo niekto v krajine vychádzajúceho slnka ku mne natrčil ruku. Mierim peši k mostu Bandai „萬代橋“ a dúfam, že táto podivná udalosť nie je zlou predzvesťou ďalších, ktoré na mňa čakajú v tomto meste nasledujúce dni.
Tlačím svoj rozheganý kufor po ceste historického mosta Bandai a vietor od Japonského mora mi postupne odveje všetky zlé myšlienky kamsi preč. Rieka, nad ktorou vedie most je Shinano (信濃川), najdlhšia a najširšia rieka v Japonsku. Ako väčšina mostov v Japonsku, aj tento má za sebou turbulentnú históriu deštrukcie a znovuzrodenia. Jeho drevený predchodca tu stál už v roku 1886, a bol to vôbec prvý most, ktorý premostil šíre vody rieky Shinano. Bol silno poškodený požiarom v roku 1908, o rok nato bol opravený a v podobe, ako ho poznáme dnes, sa svetu predstavil o dvadsať rokov neskôr, už za pomoci moderného inžinierstva a techník s použitím betónu. Pôvodné osvetlenie na moste bolo odstránené počas vojny kvôli zberu kovových častí pre vojnové úsilie. V roku 2004 boli však lampy nanovo verne zreštaurované podľa pôvodného návrhu v ikonickom štýle, typickom pre dizajn éry Meidži. Zo stredu mosta sa naskytá krásny výhľad na mesto, rozkladajúce sa na oboch stranách rieky a na dominantu niigatskej panorámy, viacúčelové medzinárodné kongresové centrum Toki Messe, ktorého súčasťou je aj 130 metrov vysoká budova. Len pár minút peši odtiaľ otvára brány pre svojich návštevníkov trh Minato Marche Pier Bandai. Miestni obchodníci tu ponúkajú všetky lokálne delikatesy, či už ryby ulovené v Japonskom mori a oblasti Sado, alebo zeleninu a ovocie, priamo dodávané z lokálnych fariem, až po ryžu Koshihikari, ktorou je Niigata celoštátne preslávená. No toto osemstotisícové mesto nie je známe len produkciou ryže, ale aj skvelými kreátormi mangy, ktorých práce môžete obdivovať v Niigata Manga Animation Museum. Patria sem najmä Yoshifumi Kondo, animátor štúdia Ghibli, Rumiko Takahashi, tvorca Inuyasha a série Ranma ½, a Takeshi Obata, tvorca Death Note a Bakuman. Aj keď stála expozícia múzea je menšia, za vstupné 200 jenov návšteva rozhodne stojí.
Ak má Kyoto Zlatý Pavilón a Ginkaku-ji, tak Niigata ma Saito Villa a Former Ozawa Family Residence. Vskutku, tieto dve rezidencie, ktoré sú dnes otvorené pre verejnosť, sú historickými perlami mesta na brehoch Shinano. Vila Saito je bývalou letnou rezidenciou vplyvnej japonskej obchodníckej rodiny Saito. Je to ukážkový príklad japonskej architektúry a záhradného dizajnu z obdobia Taisho. Súčasťou komplexu je aj dvojposchodový dom v západnom štýle, dostavaný v roku 1928. Tu strávil posledných desať rokov svojho života slávny miestny rodák, poet, kaligraf a historik umenia Aizu Yaichi. Mám to šťastie, že počas mojej návštevy som jediným návštevníkom v tomto objekte, a tak sa môžem dobovým interiérom a prekrásnymi záhradami potĺkať celkom sám. Kráčať bosky po vŕzgajúcich poschodiach z drevených trámov a na chodidlách cítiť reliéf tatami ako v dobách minulých, je drobný, ale cenný zážitok. Naproti tomu Former Ozawa Family Residence je o čosi väčší residenčný komplex a priznám sa, že pre mňa možno vôbec najväčšie pozitívne prekvapenie mesta Niigaty, lebo do objektu som vstúpil neplánovane, počas jednej z mojich početných potuliek po Furumachidori, z ktorej ma zavialo až tam. Zvonku nenápadná čierna budova ukrýva vo svojich útrobách rozmanitú japonskú záhradu s mnohými zákutiami, ktorej ústredným motívom je pár sibírských žeriavov. Rezidencia je typický príklad vtedajšieho domu obchodníka v meste Niigata počas doby Edo. A skutočne, pri prechádzke zákutiami záhrady, ukrytej pred svetom tam vonku, ďaleko od ruchu mesta či záplav turistov, si pripadám ako stratený v čase.
Hakusan park, ktorý sa nachádza v širšom centre mesta, bol vybraný ako jeden zo 100 najkrajších japonských mestských parkov, ale v mojom osobnom rebríčku by pokojne figuroval aj v najlepšej pätke. Mňa si park, ktorému dominuje leknové jazero, získal vďaka dostatku lavičiek v tôni a chodníkom, ktorý vedie v korunách stromov do parku od promenády rieky Shinano. Točí sa okolo modernej architektúry budovy Niigata City Performing Arts Center a najmä na jar je z neho krásny výhľad na kvitnúce čerešne. V širšom území parku sa nachádza aj historická budova Niigata Prefectural Government Memorial Hall, postavená v západnom štýle v roku 1883, či Hakusan Shrine, ktorá je zasvätená božstvu manželstva. Jeden z maskotov chrámu je Hello Kitty a dokonca tu rastie strom ginko, o ktorom koluje legenda, že kto sa ho dotkne, dostane sa mu požehnanie počať dieťa.
Priznám sa, že jedným z hlavných dôvodov, prečo som si vybral Niigatu je aj to, že leží na pobreží Japonského mora. Jedno doobedie sa vydávam na potulky po pobreží, prvá zástavka je rozhladňa Hiyoriyama Observation Platform. Stúpam po točitom schodisku na jej vrchol a už ma ani neprekvapuje, že mám celú rozhľadňu celkom pre seba. V hmle sa na horizonte rysuje silueta ostrova Sado, miesto, kde stáročia končili vo vyhnanstve politicky neželané osoby (a rovnako, kde skončím aj ja už za pár dní). Len pár krokov od vyhliadky objavím jeden z najkrajších chodníčkov, akými som mal možnosť kráčať po pobreží v krajine vychádzajúceho slnka. Za zvuku vĺn a čvirikania vtákov, smerujem na sever. Zrazu si uvedomím, že presne takto som si prestavoval svoj deň v Niigate, keď som ešte len doma prstom na mape celú cestu plánoval. Nakoniec sa z dnešného dňa vykľuje jeden z najkrajších dní v Japonsku vôbec. Ponorený v myšlienkach kráčam ďalej, vábený nekonečnými horizontami, no vždy, keď sa naskytne zákutie s lavičkou, nepohrdnem posedieť si. Ani neviem ako, na samom konci pobrežia sa zrazu ocitnem pred podivnou stavbou, ktorá akoby vypadla z obrazu Salvadora Dalího. Vyzerá tak trochu ako opustená industriálna budova, s prapodivným pôdorysom a vysokými vežami, pripomínajúcimi komíny. Vyjdem po troch schodíkoch zarastených burinou a nakuknem cez špinavý sklenený vchod dnu. Strhnem sa, dvere sa s piskotom otvoria. Váham, či mám pozvanie do útrob prijať. Rozhliadnem sa naokolo, no nikde ani noha, nakoniec naberiem odvahu a vojdem. Objekt zvnútra pôsobí podobným opusteným dojmom, nikde nikto, dokonca ani strážnik. Pripadám si ako vo filme Planéta opíc, ľudstvo vyhynulo, teda až na moju maličkosť.
Túlam sa priestrannou halou a obzerám si zašlé plagáty, ktoré prezrádzajú malé fragmenty z minulosti tohto pre mňa záhadného objektu. Privolám si výťah a čuduj sa svete, presklená kabína si prichádza po mňa ako na zavolanie. Vkročím dnu, jediné tlačidlo, ktoré ponúka voľbu, je siedme poschodie a suterén. „Teraz už niet cesty späť,“ zamrmlem si popod fúzy a stlačím sedmičku. Kabína stúpa hore a ja sa stále neviem zbaviť zlého pocitu, že čochvíľa pribehne nahnevaný strážnik a vynadá mi, že tu nemám čo robiť. Kabína zastavuje, nikde ani noha, kráčam po dlažbe prázdnej chodby, ktorej steny sú vyzdobené fotografiami veže, v ktorej práve som. Cítim sa teraz už ako vo filme Davida Lyncha, už len čakám, čo nájdem na konci chodby. Na sucho preglgnem, keď sa mi v mysli vynorí oko v čiernom prameni vlasov a kostnatá ruka, ktorá ku mne naťahuje prsty. Zneistiem, no nohy kráčajú ďalej, na konci chodby je veľká presklená miestnosť zaliata slnečným jasom. Vyzerá to ako observatórium, postavím sa k sklenenej stene a prezerám si panorámu pobrežia a prístavu. Zvláštne, na druhej strane prieplavu stojí akoby zrkadlovo rovnaká veža, alebo aspoň to tak na prvý pohľad vyzerá. Tak už nie je len jedna záhada, ale rovno dve, poškrabkám sa po štici. Strhnem sa, od výťahov sa ozvú kroky, prvé, čo ma intuitívne napadne je, že by som sa mal niekam schovať, ale v presklenej miestnosti nič nie je, teda až na dve lavičky. To už do miestnosti vchádza mladý párik a zdá sa, že moja prítomnosť ich vôbec netrápi, čosi si šepocú, chichocú sa. Tak predsa tu nie som sám, odľahne mi. Po chvíli sa poberiem na cestu späť, reku nebudem zaľúbencom prekážať. Neskôr na hoteli sa dozvedám, že záhadná veža, ktorú som navštívil, a jej dvojča na druhej strane, slúžia ako ventilačné veže na oboch koncoch tunela, ktorý vedie popod dno rieky Shinano. Pokým tá na mojom brehu sa volá Irifune Minato Tower, tá na druhom, Yamashita Minato Tower. Dve dvojičky, veže, ktoré ako sfingy strážia ústie rieky Shinano do Japonského mora. Už čoskoro sa medzi nimi budem plaviť na ostrov, ktorého silueta sa črtá na ďalekom horizonte, ostrov Sado. Ale o tom až nabudúce.
