„Toto mesto je ako jedna gigantická beštia, láka ťa do svojich jagajúcich sa útrob, vábi ťa čoraz hlbšie a hlbšie do spleti nekonečných uličiek a žiary neónov a ty len kráčaš, akoby ti počarovalo zmysly. Aj keď ťa už nohy ledva nesú, ty zastaviť nemôžeš, svetlá, farby, melódie a vône ťa vábia ako zradné Sirény do svojich spárov a ty kráčaš odovzdane do oslepujúcej žiary, ako taká moľa zhypnotizovaná jasom ohňa.“ Takto som zaznamenal do svojho cestovateľského denníka prvé dojmy z Osaky.
Keď som sa vyhrabal po sústave eskalátorov a podzemných pasáží ovešaný batožinami vo štvrti Umeda konečne na povrch, na chvíľu sa mi zatočila hlava. Bol už neskorý večer, ale všade to bzučalo ako v jednom gigantickom úli, respektíve v hernom automate pačinko. Masy ľudí, valiace sa všetkými smermi, záplava svetiel, žiariacich výkladov, kakofónia zvukov a ja, maličký človiečik, zrazu sa ocitnúvši v strede tohto chaosu, obklopený sklenenými mrakodrapmi, driapajúcimi sa až k samotným nebesiam. Nasucho preglgnem, upravím si popruh batohu na pleci a nechám sa unášať davom, smerom do útrob jednej z hlavných nákupných pasáží, ktorými je komerčná štvrť Umeda doslova naskrz pretkaná ako jedno veľké termitisko. Jednu nákupnú pasáž strieda druhá a vy strácate už celkom pojem o priestore. Môžete byť niekoľko poschodí pod zemským povrchom, aby vás o chvíľu nato vypľulo kdesi desiatky metrov nad rušnými bulvármi mesta, šumiacimi pod vami ako prúdy tajomnej podzemnej rieky. Napadne mi, že ak by sa práve v mojej koži ocitol človek žijúci na lazoch, tak by asi dostal závrat, ba možno aj niečo horšie. Naozaj, po pár týždňoch v Hirošime, Fukuoke či iných mestách, počas mojich potuliek po ostrovoch Kjúšú a Šikokú si v metropole Kansaiského regiónu, v druhom najľudnatejšom meste Japonska vôbec, pripadám ako dedinský chlapec, ktorý sa prvýkrát ocitol v okresnom meste. Japonsko sa síce všeobecne považuje za hi-tech civilizáciu s futuristickými mestami, ako vystrihnutými z kyberpunk filmov, no len Tokio a Osaka skutočne napĺňajú túto zaužívanú predstavu. Osaka je skutočné jedno ťažkotonážne mesto so všetkým zlým aj dobrým čo k tomu patrí. Je to miesto, aké nevytvoríte umelo, ale ktoré sa rodí a morfuje celé stáročia. Jedna mutujúca urbanistická džungľa, kde sa lepí jedno cez druhé ako cudzopasné organizmy, prerastá a bujnie ako nepoddajná kyberpunk flóra. Najkrajšie japonské chrámy, zenové záhrady, prírodné krásy či historické miesta tu možno nenájdete, ale Osaka má niečo, čo inde by ste ťažko hľadali a to je práve tá jedinečná atmosféra veľkomesta so všetkými tými nákupnými pasážami, mrakodrapmi, bulvármi a zábavným štvrťami, v ktorých sa dá blúdiť celé dni a noci. Ale pozor, varoval som vás...
Osaka je so svetom prepojená medzinárodným letiskom Kansai International Airport (KIX), ktoré je už samo o sebe hotový urbanistický úkaz. Stojí na umelo vybudovanom ostrove s rozlohu 10,6 štvorcového kilometra. Tento odvážny a megalomanský projekt sprevádzali rôzne nepríjemnosti už od ranej fázy a tak nečudo, že sa nakoniec ocitol v rebríčku ako jedna z najdrahších inžinierskych stavieb všetkých čias. No vďaka viacerým priekopníckym stavebným či technologickým riešeniam Japonci nakoniec predsa dokázali realizovať tento inžiniersky div sveta, a naplniť svoju víziu. Žiaľ, ak cestujete z Viedne či Budapešti, je oveľa pravdepodobnejšie, že do Japonska budete letieť tak ako väčšina turistov z našich končín cez medzinárodné letisko Narita v Tokiu. Zvyšnú časť vzdialenosti medzi hlavným mestom a Osakou poľahky urazíte asi dva a pol hodinovou jazdou šinkansenom. Pozor, odporúčam si obsadiť sedadlá napravo v smere jazdy, aby ste mohli uzrieť bájnu horu Fudži z pohodlia svojho sedadla.
Pre svoju centrálnu polohu je Osaka skvelým miestom, odkiaľ môžete preskúmať okolité regióny či zaujímavé miesta prostredníctvom jednodňových výletov. Ja osobne sa vydávam počas môjho pobytu v Osake raz do Kjóta a raz do Nary. V oboch prípadoch ide o časovo i finančne nenáročné výlety lokálnými vlakmi, ktoré zaberú tak okolo hodiny cesty (jednosmerne). No zaujímavých miest, ktoré sú poľahky dosažiteľné z Osaky vlakom či na štyroch kolesách je neúrekom a záleží len na vás, pre ktoré sa rozhodnete. Pre blížiacu sa Svetovú výstavu, ktorú hostí Osaka znovu po 55 rokoch, však odporúčam od 13. apríla do 13. októbra (2025) si návštevu mesta dobre rozmyslieť. Pre príval turistov z celého sveta môžu ceny leteniek, no najmä hotelov v metropole Kansai, rapídne stúpnuť. Prípadne, ak máte práve záujem o EXPO, vyplatí sa rezervovať si ubytovanie už teraz.
Medzi Osakou a Tokiom, reprezentujúcimi dve najväčšia mestá a ekonomické centrá v krajine, panuje rivalita, ktorú najviac odzrkadľuje súťaživosť v bejzbalovej lige medzi osackým družstvom Tigers a tokijskými Giants. No ak sa vám pred očami vybaví hneď derby medzi Slovanom a Trnavou, ťažkoodenci na koňoch, prípadne rozbíjanie výkladov, tu nič také nehrozí. Úplne bežne sa fanúšikovia hosťujúceho tímu premiešavajú s domácimi a spoločne koexistujú. Osaka ma dokonca hneď dva bejzbalové tímy (druhým je Orix Buffaloes), ktoré hrajú prvú ligu, a tak keď sa ocitnete počas sezóny v kansaiskej metropole, rozhodne odporúčam navštíviť aspoň jeden zápas. Úplne najlepšie urobíte, ak sa rozhodnete pre Hanshin Koshien Stadium, domovom miestnych Tigrov, víťazov ligy (Japan Series) z minulej sezóny. Miestni baseball milujú, vždy nadšene povzbudzujú, popíjajú pivo a mávajú šálmi vo farbách ich klubu či transparentmi ako o život. Go Go Hanshin!
Nech už je to s rivalitou medzi oboma mestami akokoľvek, už prvé hodiny v Osake badám rôzne drobné nuansy, ktorými sa obe mestá od seba odlišujú a tým vôbec nemyslím len miestny dialekt. Prvá zvláštnosť vás zarazí už hneď po príchode na stanicu. Pokým v Tokiu ľudia stoja na ľavej strane na eskalátoroch, tu je to napravo. Je to síce úplná banalita, ale predsa, je to ako malá miestna vzbura, jednoducho veľmi úsmevné. Rovnako nátura Osačanov je mierne iná, sú otvorenejší, ba aj možno trošku uvoľnenejší. Prvýkrát za niekoľko mesiacov v Japonsku pozerám predtým, ako vkročím na prechod pre chodcov, na obe strany, pretože miestni cyklisti sú na japonské pomery skutoční cestní piráti. No nebojte sa, ak ste prišli z Bratislavy, nič, čo by ste nepoznali. Ba i tých holobriadkov, fajčiacich cigaretu počas chôdze na ulici, je akosi viac než v Tokiu. Veru, neslýchané pomery tu vládnu! :) Otvorenosť miestnych sa odráža dokonca aj na verejných toaletách v mestských parkoch, mužskej časti s pisoármi často chýbajú dvere. Ďalšou zvláštnosťou Osaky je záhadná škeriaca sa postavička, pripomínajúca Grincha z vianočnej rozprávky, ktorá zdobí skoro každý druhý výklad na ulici a stretnete ju pri potulkách mestom doslova na každom kroku. Ide o Billiken-a, neoficiálneho maskota Osaky, ktorý svojou popularitou u obyvateľov Osaky predčil aj ikonickú maneki neko. Traduje sa, že ak okolo neho prechádzate, prináša šťastie, ak mu pošúchate nôžky. Nuž áno, všetko toto sú drobnosti, ale i vďaka nim má Osaka neopakovateľný kolorit v kaleidoskope japonských veľkomiest.
Na druhú stranu Osaka a Tokio majú i veľa spoločného, ba niekedy sa zdá, akoby Osaka tvorila akési alter mesto k hlavnému mestu. Napríklad, pokým Tokio má štvrť Akihabara venovanú elektronike, mange a vidohrám, v Osake je to štvrť Denden Town. Tokijskému Harajuku, zasvätenému móde pre mladých či obchodom s vintage oblečením, v Osake úspešne alternuje Amerikamura, a tokijskú Ginzu s luxusným tovarom tu zastupuje pre Osačanov ulica Shinsaibashi-Suji. Libo kabelku LOUIS VUITTON či Dolce & Gabbana? Žiaden problém! No a keď si chcete dobre zajesť či sa zabaviť, je tu najikonickejšia osacká štvrť Dōtonbori, ktorá môže svojím leskom a nočným životom hravo konkurovať aj takým tokijským legendárnym štvrtiam ako je Kabukicho či Shibuya. Dōtonbori, najmä v noci vábiaca svojím leskom a žiarou neónov nielen miestnych, ale aj turistov z celého sveta, je vychýrená pre svoj street food, reštaurácie, ponúkajúce miestne špeciality či izakaya-ie, rámenovne a sushi bary. No a ak by vám toho „gastroporna“ bolo málo (ťažko si to predstaviť), stačí sa vydať pokojne aj peši 2 kilometre južnejšie k veži Tsūtenkaku, pod ktorou sa rozprestiera ďalšia štvrť Shin Sekai „New World“ plná barov, reštaurácií a obchodov so suvenírmi.
Po prvom týždni v Osake môj telefón hlási priemerný počet krokov na deň vyše dvadsaťdva tisíc. Niet sa čomu diviť, toto mesto je naozaj beštia. Rozhodnem sa preto aspoň na jeden deň vyhýbať jeho zradným uličkám a zamierim na Osacký hrad. Osacký hrad je len replikou z roku 1931, pôvodný hrad, ktorý dal postaviť jeden z vôbec najmocnejších mužov Japonska Toyotomi Hideyoshi, tu stál už od roku 1583. Dnes je v jeho osemposchodovom interiéri múzeum, venované jeho histórii, a na najvyššom poschodí si návštevníci môžu vychutnať okolitú panorámu Osaky z 360 stupňovej rozhľadne. Súčasťou areálu hradu sú aj rozsiahle záhrady Nishinomaru, svätyňa Hokoku a hradby, ktoré obklopuje vodná priekopa. Areál hradu je najmä počas kvitnutia sakúr skvelým miestom, kam sa dá utiecť pred ruchom veľkomesta, ktoré sa rozprestiera na vyše 220 kilometroch štvorcových. Cestou naspäť do hotela navštívim šintoistickú Svätyňu Osaka Tenmangu, ktorej počiatky siahajú až do 10. storočia. Je to práve tu, kde sa začína jeden z najväčších festivalov Tenjin Matsuri, každoročne od 24. do 25. júla. Ak radi navštevujete šintoistické či budhistické svätyne, v Osake rozhodne nevynechajte Namba Yasaka Jinja. Táto svätyňa v tvare dvanásť metrov vysokej levej hlavy s otvorenou tlamou, je vskutku unikát medzi chrámovou architektúrou. Nájdete ju len pár minút chôdze od zástavky metra Namba station.
Presúvam sa do kapsulového hostelu (First Cabin Nishi Umeda), už tretieho počas mojej zastávky v Osake. Kapsulové hostely sú skvelou alternatívou ako zostať priamo v centre mesta a nezruinovať svoj rozpočet, obzvlášť v Osake, ktorá patrí medzi najdrahšie mestá v Japonsku. O fenoméne kasulových hostelov, ale aj o tom, ako fungujú, či ich skrytých zákonoch sa môžete podrobne dočítať viac v moje knihe „Ako prežiť na hosteli“. Po tom, ako ráno vyleziem zo svojej kapsuly, zisťujem, že hostel sídli v tesnom susedstve s Gate Tower Building, budovy, cez ktorej stred prechádza diaľnica. Stavebný bizár, aký nájdete len v tak urbanisticky preexponovanom meste, akým je práve Osaka. Kráčam ponad sieť tunelov a nadjazdov, ktoré sa nado mnou krútia ako mýtický drak z Hokusaiových obrazov, smerom k vlakovej stanici Umeda. To už sa v diaľke nad panorámou mesta týči 173 metrov vysoká Umeda Sky Building, budova futuristického tvaru, ako vystrihnutá z filmu Blade Runner či Sudca Dredd. Na jej najvyššom 39. poschodí sa nachádza nezastrešená rozhľadňa Kuchu Teien Observatory. No keďže som si obzrel mesto zhora už včera z Osackého hradu, na dnes mám iné plány. Zveziem sa 15 kilometrov lokálnym vlakom do mesta Sakai, ktoré sa rozkladá okolo hrobiek Mozu. Tá vôbec najväčšia z nich, hrobka cisára Nintoku (Daisenryo Kofun), rozkladajúca sa na ploche 486x 249 metrov, je vôbec najväčšia v Japonsku. Jej územie je považované za posvätné a tak ju môžete obdivovať len z turistického chodníka, ktorý lemuje jej obvod po celej dĺžke 2,8 km. No najviac oceníte jej krásu a to tvar gigantickej kľúčovej dierky z vtáčej perspektívy. Tí, čo nevedia lietať, môžu navštíviť observatórium na 21. poschodí radnice Sakai, z ktorej sa na hrobku dá pozrieť aspoň z čiastočnej vtáčej perspektívy. Poprípade zastaviť sa v Múzea mesta Sakai, kde v špeciálnej premietacej sále, ktorá ma navodiť tretí rozmer, si môžete pozrieť dokument o Daisenryo Kofun. Na môj dušu, ak sa postavíte do stredu miestnosti počas premietania, budete sa cítiť, akoby ste nad hrobkou práve leteli, a vstupné je dokonca zadarmo!
No to už má nohy ledva nesú a tak si skočím do automatu na nápoje po plechovku piva a vyberiem sa do parku Daisen, ktorý sa rozkladá práve v strede medzi hrobkou cisára a vedľajších menších hrobiek, rovnako v tvare kľúčovej dierky. Položím plechovku piva, zabalenú v igelitovej taške na strechu automatu na kávu a odskočím si na verejné záchody (ako inak, aj tu chýbajú dvere). O minútu nato, keď sa vrátim po igelitku, musím hneď ratovať jej vzácny obsah pred strakou, ktorá v nej šmejdí zobákom. Heš, skríknem po slovensky, no čuduj sa rozumie, rozprestrie čierne krídla a fujazdí preč. Uf, odfrknem a pritúlim si studenú plechovku piva k hrudi, ako práve nájdené stratené dieťa. Kráčam popri jazierku a pátram po voľnej lavičke. V parku na zelených stráňach hrajú chlapci v školských uniformách baseball, odhodia tašky a trénujú odpaly. Sadnem si na lavičku pri jazierku a pozorujem ich. Chladivé dúšky piva chutia skvele, cez privreté očné viečka mi prenikajú jarné lúče slnka. Okolo mňa sa rozlieha spevot vtákov, kdesi v diaľke počuť tupý úder a hneď nato chlapca, ktorý kričí na plné hrdlo „hóumrán, hóumrán!“
