Väčšina ľudí, keď začuje slovo Sapporo, sa poškrabká po štici „To je tam, kde bola olympiáda?“ A to je asi tak všetko, čo vydolujú z mozgovej kôry. Malá hŕstka ešte možno vydoluje z pamäti, že mesto leží na ostrove Hokkaido, ktorý má najsevernejšiu polohu zo štyroch hlavných ostrov, na ktorých sa rozkladá Krajina vychádzajúceho slnka. No aké je skutočne Sapporo a oplatí sa tam merať dlhú cestu?
Ak sa rozhodnete navštíviť toto piate najľudnatejšie mesto Japonska, budete sa najpravdepodobnejšie rozhodovať medzi vlakom a lietadlom. Pre skutočných dobrodruhov je tu aj možnosť nalodiť sa na trajekt z prístavu Ōarai, ktorý leží asi tak vyše hodiny cesty z japonskej metropoly. No vzdialenosť 800 km urazíte najpohodlnejšie v oblakoch. Asi tak za hodinu a pol (čistého letu) pristane na letisku New Chitose Airport, ktoré leží 50 km od metropoly Hokkaida. Ale pre tých, ktorí tužia po poriadnom „road tripe“ naprieč pol Japonskom, je tu šinkasen! Teda nie úplne celá trať tohto ikonického vlaku vedie až do Sappora, teda ešte nie, Tokio ma byť prepojené so Sapporom na celej trase až v roku 2030. Dovtedy vám nezostáva nič iné, ako doraziť lietajúcim vlakom do hokkaidského prístavu Hakodate a odtiaľ si zobrať na zvyšok cesty Hokuto Limited Express. Posledným úsekom cesty medzi ostrovmi Honšú a Hokkadio sa preženie šinkansen druhým najhlbší dopravným tunelom pod hladinou mora (po tuneli Ryfylke, Nórsko). Žiaľ, tunel nie je presklenný, takže smola :). Ja osobne som do Sappora cestoval šinkansenom (+Hokuto), aj keď to nie je ekonomická voľba, trať vedie cez mnohé mestá a kraje, ktoré samotné sú rovnako atraktívne ako finálna destinácia, čo dáva celému putovaniu po koľajniciach ešte atraktívnejší rozmer.
Sapporo je veľmi mladé mesto a to nie len na japonské pomery, dokonca ani nezastávalo štatút ako politická a ekonomická metropola Hokkaida odnepamäti. Tento štatút patril dovtedy prístavu Hakodate, no vláda rozhodla, že pre limitujúce geografické možnosti rozpínania sa historického prístavného mesta a jeho nevhodného umiestnenia z hľadiska obrany, bude hlavné mesto ostrova vybudované od nuly na „zelenej lúke.“ Vybrala si nato planinu Ishikari, ktorá na inak hornatom ostrove ponúkala nezvyčajne štedrú rovinu na rozmach takéhoto mesta. Samozrejme, keď tu hovorím o zelenej lúke, nie je tomu tak, táto oblasť bola obývaná odnepamäti domorodými kmeňmi Ainu. Rok 1868 sa oficiálne považuje za rok založenia mesta a asi tri roky nato podpredseda Komisie pre rozvoj Hokkaida žiada americkú vládu o pomoc pri projektovaní rodiaceho sa mesta. Zo štátov prichádza Horace Capron, tajomník poľnohospodárstva za prezidenta Ulyssesa S. Granta a na Hokkaide strávi nasledujúce štyri roky, počas ktorých sa významne vpíše do dejín zrodu Sappora aj ako inovátor v nový metódach poľnohospodárstva, či chovu dobytka. Ale zostaňme ešte chvíľu pri prvopočiatkoch mesta.
Ak ste už navštívili pred Sapporom iné japonské mestá, najmä tie starobylejšie, bude sa vám hokkaidská metropola akosi vymykať z bežnej predstavy o japonskom urbanizme a to z jednoduchého dôvodu. Je postavené na šachovnicovom pôdoryse, ulice sú priestranné, bulváre sú vzdušné, všetko tu je akosi v protipóle s úzkymi uličkami a priam až fantastnou symbiózou, aké máme radi a sú tak typické pre japonské mestá, ktoré doslova zúžitkujú každý obytný centimeter mestskej plochy a zástavby. Sapporo pripomína svojimi veľkými bulvármi a parkom Odori, ktorý sa tiahne stredom mesta viac americké novodobé mestá ako mesto v Ázii. Všetko je tu väčšie, čo v japonskom umení minimalizmu pôsobí priam až cudzo, no prvý dojem z mesta je i tak pozitívny. Chvíľu mi síce trvá, kým sa vymotám z podzemných katakomb metra, ktoré mimochodom začalo svoju prevádzku v roku 1971, práve pre potreby Zimných olympijských hier, ktoré sa tu konali o rok nato. Pozostáva z troch liniek a aj keď by sa ešte jedna či dve linky určite zišli, v meste premáva aj električka, takže mestská hromadná doprava je tu na tom lepšie ako v slovenskej metropole. Hneď ako vyleziem na povrch, vhupsnem do rušného víru mesta. Môj otlčený kufor na vydratých kolieskach drgoce po chodníku, ako sa prepletám rušnými bulvármi.
Pomedzi výškové budovy zazriem ikonickú televíznu vežu Sappora, so svojimi 147 metrami dnes už síce nenadchne, ale stále je dominantou a symbolom hokkaidskej metropoly. Ak si chcete pozrieť park Odori a panorámu mesta z jej rozhľadne, pripravte si 1000 jenov, no ja za poriadnym výhľadom radšej vyrážam hneď na druhý deň ráno na horu Moiwa, na ktorej vyhliadkovú plošinu vo výške 531 metrov sa dostanete pomocou sústavy dvoch lanoviek. Žiaľ, v tom momente, ako vystúpim na samom vrchole z lanovky, sa doslova roztrhnú šedé mračná a prudký lejak mňa a aj zvyšok osadenstva lanovky zatlačí nazad do útrob stanice. No aj keby malo liať celý deň, zatvrdím sa, že skôr, než znova nevykukne panoráma mesta z mliečnej hmly, neodídem. Asi po hodine moje prosby nebesám sú vyslyšané, šedé mračná nad planinou Ishikari odveje vietor a mne sa čakanie vyplatilo. Sapporo podo mnou mám ako na dlani, ako lesknúca lastúra sa jagá kupola Sapporo Dome v slnečných lúčoch. Futuristický štadión s kapacitou 41,580 sedadiel otvorili v roku 2001, odvtedy hostil aj také veľké podujatia ako zápasy Majstrovstiev sveta vo futbale v roku 2002, či Rugby World Cup v roku 2019. Baseballový team Hokkaido Nippon-Ham Fighters tu ešte do roku 2023 hral domáce zápasy japonskej profesionálnej baseballovej ligy, no od marca rovnakého roku už má nový domov v modernej aréne Es Con Field Hokkaido. Obyvatelia Hokkaida nedajú na svoj baseballový team dopustiť, v roku 2016 vyhrali Japan Series a v ich radoch hral dokonca národný novodobý hrdina Shohei Ohtani. Aj keď je nový baseballový štadión trošku od ruky, rozhodne zažiť zápasovú atmosféru stojí zato.
Japonci sú preslávení neúnavným povzbudzovaním svojich zverencov, spevom chorálov a priam až slávnostnou náladou počas každého súťažného zápasu. No baseball by rozhodne tak miestnym nechutil, ak by si nemohli dopriať pri povzbudzovaní lokálne pivo Sapporo. Sám neodolám a od jednej z „pivných víl,“ ktoré pobehujú neúnavne celý zápas po tribúnach s pivným súdkom na chrbte, si kupujem zlatý mok dvakrát. Sapporske pivo nie je len tak obyčajné pivo, je to miestna pýcha a v celom meste badať pestovanie pivnej kultúry o čosi viac ako vo zvyšku Japonska. Ako milovník piva si nemôžem nechať ujsť jednu z hlavných turistický atrakcií mesta, návštevu Múzea piva Sapporo. Nachádza sa historickom areáli Sapporo Garden Park v Higashi-ku a vstup je voľný. Aj keď stála expozícia múzea, venujúca sa najmä histórii značky je skromnejšieho rozsahu, je veľmi zaujímavá a rozhodne by nebola úplná, ak by ste odišli bez ochutnávky Sapporského ležiaka. No ak si chcete vychutnať miestne pivo najlepšie, najviac vám bude chutiť na jednom z pouličných trhov. Ja mám šťastie, počas mojej návštevy mesta práve prebieha Jesenný festival Sapporo, nálada je priam sviatočná a rady stánkov ponúkajúce miestne kulinárske špeciality, či orosený krígeľ miestneho piva pod holým nebom sa zdajú, že nemajú začiatok ani koniec. Ak to nestihnete na jeseň nezúfajte, v meste sa počas roka koná viacero festivalov a samozrejme počas februára ten úplne najslávnejší Sapporo Snow Festival. Počas siedmich dní sa Park Odori mení na jednu veľkú ľadovú galériu sôch a súsoší z ľadu a snehu a mesto praská vo švíkoch návštevníkmi z celého sveta. Počas takých dní (a nielen takých), zaženiete najlepšie hlad dobrým rámenom, lebo nie nadarmo sa Sapporu hovorí aj mesto rámenu. Vskutku, na túto ikonickú japonskú polievku tu narazíte na každom kroku. Hovorí sa, že v meste má prevádzku viac ako 1000 rámenovní a aj keď som ich nepočítal, vôbec by som sa nečudoval, ak by táto číslovka bola pravdivá. Veď už len v uličke The Ganso Sapporo Ramen Yokocho sa ich tlačí v tesnom susedstve sedemnásť. Ja sa tam vyberiem na misku rámenu dvakrát. Prevádzky, špecializujúce sa na kultovú polievku sú maličké, ale o to útulnejšie. Pri chlípaní horúceho vývaru rozmýšľam, či by som nemal do mesta rámenu a piva emigrovať.
Ak už ste v Sappore aspoň pár dní, bola by škoda nenavštíviť prístavné mesto Otaru. V roku 1880 bola otvorená prvá železničná trať na Hokkaide s dennou premávkou medzi Otaru a Sapporom. Dnes sa tam dostanete asi za necelú hodinu lokálnym vlakom a aj keď je cesta trošku dlhšia, železničná trať vedie hneď popri pobreží a tak výhľad je „すごい,“ ako hovoria Japonci. Prístav má bohatú históriu, ako by aj nie, dlho prosperoval najmä vďaka obchodovaniu so Spojenými štátmi či Britským impériom a rovnako ako významná križovatka so súostroviami Sachalin, ktoré až do roku 1920 patrili Japonsku. Aj keď hlavná atrakcia mesta je kanál z roku 1923, ktorý lemujú historické budovy skladov, postavené medzi koncom 19. a začiatkom 20. storočia, ja osobne odporúčam viac preskúmať historické centrum mesta, ktoré je plné kaviarní, reštaurácií a obchodov so suvenírmi, ktorým dominuje ozdobné sklo, ktorým je Otaru preslávené. A samozrejme, čo by to bolo za hokkaidské mesto, keby sa tu nečapovalo dobré pivo. Odporúčam skočiť na polliter do Otaru Beer Warehouse No.1., ktorý sa nachádza hneď v jednom z historických skladov pri kanáli. Slovák sa tu bude cítiť pri pochlipkávaní ležiaku Otaru ako doma, dokonca pocit z domova mu navodí na japonské pomery priam až slovenské tempo čašníkov, preto sa treba obrniť dávkou trpezlivosti. Nekonečné čakanie na pohár piva si môžete skrátiť návštevou menšieho múzea hneď na druhom poschodí.
Ak túžite vidieť najväčšia zbierku motýk v Japonsku, stačí sa vybrať do areálu Hokkaidskej univerzity. Nájdete ich na konci areálu univerzitného kampusu v Agricular College Model Dairy Farm. Toto múzeum predstavuje experimentálnu a modelovú farmu postavenú v roku 1877. Ja tu uviaznem sám počas silnej prietrže mračien a tak si krátim dlhú chvíľu prehliadkou zbierky historických traktorov, či rozhovorom s umelohmotnou kravou v životnej veľkosti. A keď už ste tu, určite navštívte Univerzitné múzeum, v ktorom sa dá zabiť aj celé popoludnie. Nečudo, veď Univerzita Hokkaido strávila viac ako 130 rokov zhromažďovaním a uchovávaním približne 4 miliónov exemplárov, exponátov, vzoriek a materiálov. Medzi týmito položkami je viac ako 10 000 vzácnych exemplárov, ktoré slúžia ako referenčné hodnoty pre príslušný druh a čuduj sa svete, vstup je zadarmo. Skvelé miesto, kam sa vybrať s deťmi a kto vie, možno sa vo vašich detvákoch prebudí malý vedátor.
Univerzita je považovaná za jednu z najlepších univerzít v Japonsku a v rebríčku THE Japan University Rankings sa umiestnila na 5. mieste. Jej história je úzko spätá s históriou mesta a preto nečudo, že sa tu „stretávame“ s významným menom William S. Clark, ktorý stojí za zrodom Sapporo Agricultural College, akýmsi prapočiatkom Hokkaidskej univerzity. Aj keď Clark pôsobil na univerzite len v skorých začiatkoch, je považovaný sa významnú osobnosť nie len v meste Sapporo či na Hokkaide. V univerzitnom mestečku nájdete dokonca jeho sochu a jeho slová na rozlúčku so svojimi japonskými študentami: "Chlapci, buďte ambiciózni!" sa v Japonsku stali celonárodne známym mottom. Postava Williama S. Clarka je dokonca spätá aj s vôbec asi najikonickejšou sapporskou historickou budovou, Hodinovou vežou Sapporo, ktorá vznikla z pôvodnej budovy, ktorú navrhol Clark ako miestnosť pre vojenský výcvik študentov a miesto na konanie záverečných promócií. V roku 1881 bola na pokyn hlavného komisára pre rozvoj Hokkaida dostavaná hodinová veža, osadená kyvadlovými hodinami, vyrobenými spoločnosťou E. Howard & Co. v Spojených štátoch. Hodiny začali ukazovať správny čas 12. augusta s jasným zvukom zvona a hodinová veža, v tej dobe jedna z najvyšších budov mesta, sa stala nielen orientačným bodom, ale aj ikonickou budovou mesta.
Ak si môžete dovoliť stráviť v Sappore aj voľnejší deň, odporúčam vybrať sa do parku. Ako najlepšie možnosti sa ponúkajú dva, a to v skutku veľmi odlišné verejne parky. Pokým Maruyama Park je tradičný park v tesnom susedstve s Sapporo City Maruyama Zoo a svätyňou Hokkaido Jingu, kde sa dá pri troške šťastia medzi dubmi Kashiwa a Nara, či Japonskými céderami, zazrieť veveričky, líšky, či bohatú faunu drobného vtáctva a dokonca aj utiecť po lesných chodníčkoch od ruchu mesta, ktoré vedú do priľahkého lesa. Moerenuma Park navrhnutý japonsko-americkým sochárom Isamu Noguchi, naproti tomu pôsobí bizarnejšie a návštevník sa v ňom môže cítiť ako Alenka v ríši divov. Mount Moere, jeho dominanta, akási umelá prírodná mohyla, je vysoký 62 metrov a ponúka 360 stupňové výhľady na mesto a hory. Počas mojej návštevy parku krúžili na nebi jastraby, pre ktorých sú holé zelené plochy parku skvelým miestom na lov. Dodnes si pamätám, ako kráčam hore nekonečne krútiacim sa chodníčkom k jej vrcholu akoby v nejakom surreálnom sne a na zelených svahoch sa mihajú ich tiene. Návštevu parku by som viac odporúčal párom ako rodinám s deťmi, a keďže park sa nachádza na periférii mesta, rozhodne si nezabudnite pribaliť do ruksaku onigiry a jedno či dve plechovky miestneho zlatého moku.
Na záver dodávam, že ak plánujete preskúmať okolie Sappora či celého Hokkaida detailnejšie, japonské železnice ponúkajú až tri druhy rail pass-ov, vďaka ktorým môžete okresať výrazne cestovné náklady. Prvé dva sú pre oblasť okolo Sapporo – Noboribetsu, respektíve Sapporo Furano, pokým tretí pass pokrýva celý ostrov. Pri prvých dvoch je platnosť 4 dni, pokým posledný sa dá kúpiť na dĺžku 5, 7 a 10 dní. Ak si ich objednáte online ešte pred vstupom na japonskú pôdu, ušetríte 1000 jenov.
