Na hlavnej vlakovej stanici Akita je rušnejšie, akoby sa zdalo na mesto s vyše tristotisíc obyvateľmi. Masa ľudských tiel, vystupujúca z vlaku na nástupisku, sa radí pred eskalátormi do dlhého hada, a aj keď neviem kam ústi, rozhodnem sa ísť s davom. Pán o dva schodíky vyššie predo mnou je natočený smerom ku mne a meria si ma zvedavými očami. Keď sa nám stretnú pohľady, neuhne, ba čuduj sa svete, na tvári sa mu rozhostí veľký úsmev. Prehodí ku mne pár slov, a aj keď si s japončinou ktovieako netykám, dôjde mi, že chce vedieť, odkiaľ som. „Surobakiades,“ odvetím, a pokúsim sa o letmý úsmev. Pán vytreští prekvapene oči a na znak, že rozumel, zahmká „Surobakiadeská?“ Teraz už i ja kývkam hlavou ako soška manekin neko z výkladu pouličných krámkov, pokým pánko prehodí ešte dve tri vety, posmelený prvotným úspechom. Zachytím len pár slov, no netreba byť lingvista, aby som pochopil, že ma víta. Je to príjemné prekvapenie, ba dokonca sa aj cítim nesvoj. Po Japonsku cestujem už pár týždňov a toto je prvýkrát, čo ma na stanici niekto víta, a zdá sa, že je priam nadšený, že som zavítal až sem. Nechápte ma zle, Japonci sú veľmi prívetiví ľudia, no po tom, ako Japonsko po dlhom covidovom lockdowne otvorilo svoje brány svetu, turisti z celého sveta zobrali krajinu vychádzajúceho slnka priam útokom. Počiatočné nadšenie z toľko potrebného kapitálu, ktorý turistický ruch so sebou prináša pre miestne ekonomiky, vystriedali postupne obavy z negatívneho dopadu masového turizmu, najmä v turisticky najfrekventovanejších lokalitách krajiny vychádzajúceho slnka. O to viac v čase, keď médiami rezonujú čoraz častejšie správy o tom, ako sa chystajú mestá zaviesť rôzne turistické poplatky či denné kvóty, mi prišlo toto milé privítanie od neznámeho pána ako znamenie, že vydať sa do Akity bolo naozaj prezieravé rozhodnutie.
Ba, ledva stihnem uraziť od eskalátora pár krokov a už mi máva na privítanie akýsi chlapček v staničnom vestibule. Keď mu zamávam späť, celý sa rozžiari, akoby som ani nebol bežný turista, ale dáka baseballová hviezda a rozbehne sa čosi vykrikujúc za matkou a súrodencami, sediacimi na kufroch opodiaľ. Razím si cestu davom, a aj keď ma už nikto osobne nevíta, zdá sa, že som jediný cudzinec, ktorý si to šinie cez nákupnú pasáž von. Jedným z hlavných dôvodov, prečo som sa rozhodol navštíviť hlavné mesto prefektúry Akita v regióne Tohoku je práve to, že som chcel zamieriť do tých miest Japonska, ktoré ešte nezobral masový turizmus útokom. No tým rozhodne nechcem vyvolať dojem, že Akita nemá čo ponúknuť, veď už len počas festivalu Kanto Matsuri, ktorý sa každoročne koná v auguste, sú ulice mesta doslova zaplavené návštevníkmi zo všetkých kútov nielen Japonska, ale aj z cudziny. Sprievody, na ktorých účastníci obratne balansujú na dlaniach dlhými bambusovými tyčami s desiatkami papierových lampášov (pripomínajúcimi klasy ryže), aby odohnali zlých duchov, a modlili sa za bohatú úrodu, sú vskutku ikonické. Žiaľ pre mňa, je práve október a tak jediné miesto, kde môžem aspoň trošku pocítiť atmosféru festivalu Kanto, je Akita City Folk Performing Arts Heritage. Prezentuje folklór mesta spolu s festivalom Kanto vo forme predstavení, videí, či výstavy bambusových tyčí Kanto s lampášmi, na ktorých si dokonca môžu návštevníci vyskúšať sami, čo je to za umenie balansovať s nimi. No a ak by sa vám festivalov málilo, 20. až 21. júla mesto ožíva slávnosťou Tsuchizaki Shinmeisha Shrine Annual Celebration And The Float Festival. Počas slávnosti, ktorá je od roku 2016 zapísaná na zozname nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, ulice mesta zaplavia alegorické vozy vyzdobené kvetmi a postavami bojovníkov, ktorí predstavujú jednotlivé mestské štvrte.
Len chvíľku chôdze od vlakovej stanice leží rozsiahly areál parku Senshū, ktorý sa rozkladá na území bývalého hradu Kubota, ktorý bol sídlom klanu Satake, vládcov severnej provincie Dewa. Žiaľ, väčšina hradu zhorela pri požiari v roku 1880. Dnes už nám jeho zašlú slávu pripomínajú len ruiny a replika prednej brány, či rohovej veže, z najvyššieho poschodia ktorej sa vám naskytne panoramatický výhľad dokonca až k pobrežiu Japonského mora. Areálu parku dodávajú neopakovateľný génius loci aj zákutia so starobylými svätyňami, či japonské záhrady, ktoré najmä počas kvitnutia sakúr sú obľúbenými miestami na prechádzky, či pikniky v tieni rozkvitnutých čerešní. Sám neodolám a hneď v prvý deň mojej návštevy parku Senshū zaparkujem pri jazierku na lavičke svoj kufor a vychutnám si počas neskorého popoludnia neskorý olovrant. Pre milovníkov psov a najmä plemena Akita sa v areáli parku nachádza aj akýsi denný stacionár, kde si môžete pohladiť práve tohto psíka a čo to sa o ňom dozvedieť. Niet divu, že sa plemeno Akita stalo maskotom mesta a každý obchod so suvenírmi je doslova zavalený plyšákmi tohto ikonického japonského plemena. Neodolám ani ja a jedného si beriem k pokladni. Nuž čo, zdá sa, že miestna kancelária pre turistický ruch vsadila na správneho koňa, respektíve psa.
No to nie je zďaleka všetko, čo má na vás pripravené park Senshū. Kto by to bol povedal, že v susedstve s dávnou históriou bude vo zvláštnej symbióze na území parku koexistovať aj moderná architektúra v zastúpení Akita Arts Theatre Mille Has, Akita City Central Library Meitokukan a Akita City Cultural Creation Centre. Trojica týchto inštitúcií v tesnom susedstve tvorí akýsi kultúrny stredobod celého mesta, nájdete tu koncertnú sálu s kapacitou 2000 sedadiel, knižnicu a priestory na výstavy, workshopy, prednášky, či umelecké alebo kultúrne podujatia. No ale ak dáte pred kultúrnym vyžitím prednosť oddychu, rozhodne sa dobre zrelaxujete na terase jednej z kaviarní, kde sa dá započúvať do spevu vtákov, šelestiacich v korunách stromov. Samozrejme, čo by to bolo za kultúrne centrum mesta bez múzea, no žiaden strach, stačí prejsť cez mostík ponad hradnú priekopu a ocitnete sa pred futuristickou budovou Akita Museum of Art. Pravdu povediac, stavba z roku 2013, ktorú navrhol architekt Tadao Ando, pôsobí na prvý pohľad možno až príliš stroho a minimalisticky, no len čo návštevník vkročí do vstupnej haly, nejeden sa pristihne, že zíza do stropu s ústami dokorán. Točité schodisko stúpa vzdušnou halou, akoby popierajúc gravitáciu smerom hore k stropu pod strešné okno v tvare trojúholníka. Ak sa bude nakrúcať ďalší diel Mužov v čiernom, rozhodne by mal filmársky štáb zavítať práve sem. Medzi stálou expozíciou múzea nájdete zbierku diel Fujita Tsuguharu (1886-1968), známeho tiež ako Leonard Foujita, ktorý je najslávnejším japonským maliarom západného štýlu. Niet preto divu, že hlavnou dominantou galérie je dvadsať metrov dlhá nástenná maľba „Výročné udalosti v Akite,“ ktorá popisuje život Akity v štyroch ročných obdobiach. No ešte o niečo rozmernejšia „maľba“ na vás čaká v kaviarni na druhom poschodí a to rovno v „3D.“ Vskutku, kochať sa výhľadom na scenériu parku Senshū cez panoramatické presklenené priečelie je hotový umelecký zážitok.
Hotel, v ktorom sa ubytujem, ponúka pre svojich hostí onsen (tradičné japonské kúpele), bezplatne. Prvýkrát je to trošku stres, kým si človek stiahne gate, ale potom si rýchlo zvyknete. Po celom dni v teréne je to skvelý spôsob ako sa zrelaxovať. Dokonca by som to prirovnal k terapii, cítite sa tu ako medzi svojimi, vašim druhom, iba chlapi, ako ich Pán Boh stvoril. Tlstí, krpatí a či chlpatí, mladí a či starí, nikto tu nemá z ničoho komplexy, všetci sme si tu rovní. Síce ja ako jediný beloch dnes, ale snáď som dobre reprezentoval :). No v horúcej kadi rýchlo vyhladne a tak sa vyberám ešte do noci za potravou. Chvíľu blúdim úzkymi uličkami mesta, kým konečne zazriem svetelný pútač s obrázkom kurčaťa. Privábený ako mucha lampou, vleziem dnu. Nešpekulujem veľmi a objednávam si Hinai Jidori Oyako-don. Je to miestna špecialita: miska s ryžou, kuracími kúskami a vajíčkom. Apropo, sliepky z voľného výbehu Hinai sú jedným z troch najobľúbenejších plemien kurčiat medzi gurmánmi v Japonsku. Všetko to ešte zalejem studeným pollitrom Asahi a vychutnávajúc si príjemne chladný podvečer, kráčam vo svetle nočných neónov naspäť do hotela.
Ešte pred hodinou som ani nevedel, ako strávim svoj ďalší deň v Akite, a už sedím v mestskom autobuse a mierim na severo-západné predmestia mesta. Pôvodne som zvažoval, či nezamieriť do Múzea Namahage, venovanému japonskému folklóru a miestnym zvykom, ktoré je považované za jednu z hlavných turistických atrakcií tohto regiónu. No polostrov Oga, kde sa múzeum nachádza, je od Akity vzdialený dobrých 45 km, a keďže ani dlhé cesty turistickými autobusmi, ani folklór nie je to, za čím mi dnes srdce piští, rozhodnem sa doslova na poslednú chvíľu pre čosi celkom iné. Ako tak cesta plynie, postupne zostanem v autobuse jediný cestujúci, niet ani divu, okolitú scenériu mestskej zástavby vystriedali polia a lúky. Asi po trištvrte hodiny vystupujem na krajnici pod lesom, ďalej už autobus nepremáva. Nie je tu ani zastávka, len obitá tabuľka s jazdným grafikonom. Snažím sa zistiť, kedy mi pôjde najbližší spoj naspäť, no tabuľka je značne oplieskaná a tak to po chvíli vzdávam. Ďalej už musím ísť peši, najprv do strmého svahu, ktorý vedie hore zalesneným kopcom a potom cez roztrúsené farmy a usadlosti. Nikde ani živáčka a tak skontrolujem navigáciu, či naozaj kráčam dobre, no zdá sa, že áno. Ku kaplnke Seitai Hoshikai je to ešte asi kilometer, a aj keď sa v Japonsku hlási ku kresťanstvu len zhruba jeden a pol percenta obyvateľstva i tak som čakal aspoň nejaký turistický záujem, no nikde ani noha. Kaplnku, ku ktorej kráčam, postavili v tradičnom japonskom štýle irimoya-juso a na prvý zbežný pohľad pôsobí ako šintoistická svätyňa, no keď sa lepšie prizriete na priečelie, ihneď rozpoznáte kresťanské kríže. Dôvod pre takúto unikátnu realizáciu svätostánku nie je náhodný, práve naopak, je to symbol, že katolícka cirkev je univerzálna a Ježiš Kristus je spasiteľom pre nás všetkých a rozhodne mu je úplne jedno, či je bohoslužba slúžená v takom, či onakom architektonickom štýle. Dáva to zmysel, pretože počas mojich potuliek Japonskom drvivá väčšina kostolov, kaplniek, či bazilík, ktoré som mal možnosť navštíviť, je postavená v západnom slohu, či už v nejakom neoslohu, alebo tradičnom kresťansko-sakrálnom štýle, typickom pre európsku architektúru, a tak i keď ide o historické či remeselne hodnotné stavby, pôsobia v miestnej zástavbe akosi cudzorodo. Nuž a tak v konzervatívnej bašte šintoizmu a budhizmu, akou je práve Japonsko, sa naozaj všetko, čo môže prispieť k novým rehoľníkom, počíta.
Z myšlienok ma vytrhne rev prichádzajúceho auta, stúpajúceho do briežka. Na moje prekvapenie, maličká toyota okolo mňa neprefičí, ale zastaví v strede cesty, na mojej úrovni. Stará pani za volantom, možno už aj po osemdesiatke, mi rukou čosi naznačuje. Podídem k autu a nahnem sa k zrolovanému oknu, pani si ma premeria bodrým pohľadom, Seitai Hoshikai?“ „Hai,“ pritakám a už ma posunkami inštruuje, aby som nastúpil. Usalaším sa na sedadle spolujazdca, to si už auto dáva odpich, stúpa strmou asfaltkou až k ľavotočivej zákrute, potom sa zrazu krajina roztvorí a po oboch stranách cesty míňame usadlosti a farmy. Usmievam sa, „ledva sa zo mňa stál pútnik a už mi Pán poslal tohto anjela na štyroch kolesách.“ Po chvíli, už na konci rovnej cesty, pred nami vykukne spoza stromov strecha kaplnky. Zvláštne, napadne mi, rozmerom stavba evokuje skôr kostol. Pani zaparkuje toyotu len pár krokov od vchodu a spolu kráčame k posuvným dverám. Mám vskutku šťastie, pretože pani pozná miestny konvent a pozýva ma na bohoslužbu. Na sekundu som však zmätený, pretože v celej kaplnke, zdá sa v tejto chvíli, až na rehoľnú sestru, nikto nie je. Vyzujem sa v predsieni a odkráčam bosky k najbližšej lavici pred svätostánok. Pod nohami cítim nalakovanú drevenú podlahu, je príjemne chladivá a pod mojimi krokmi jemne vŕzga. Moja sprievodkyňa sa vytratí kamsi do sakristie a tak využívam samotu, aby som konečne tento unikátny svätostánok (zasvätený 1. mája 2002 Matke Vykupiteľa), preskúmal. Ľavá strana kaplnky je presvetlená oknami, na konci bočnej lode je drevená socha Panny Márie, pokým na pravej svätého Jozefa. Pod sochou Panny Márie si všimnem ceduľku zákaz fotografovania, „zvláštne,“ začudujem sa v myšlienkach. Ticho a samotu sa rozhodnem venovať modlitbe. Prihováram sa k Panne Márii za zdravie mojich rodičov, svoju modlitbu smerujem akoby inštinktívne k jej soche, ktorá rozopína svoje ruky smerom k nám. Po pár minútach zo sakristie vychádza moja sprievodkyňa a kňaz, nesúci liturgiu. Tak nakoniec som dobre rozumel, budeme mať omšu, exkluzívne len ja, pani a kňaz! Omša je síce bez chóru kratučká a po japonsky, ale pre mňa je to duchovný zážitok. Vychádzam z kostola do dňa zaliateho slnkom plný pokoja v sebe, a to sa mi ani nechce veriť, že ešte pred pár hodinami som ani nevedel, že takéto miesto vôbec existuje.
Mám chuť preskúmať okolie farnosti, ale najmä záhradu a krížovú cestu, ktorá sa rozprestiera len kúsok od kaplnky. No po pár metroch po prašnej cestičke ma zastaví závora, na ktorej je oznam „Pozor na medvede! Zákaz vstupu do záhrady.“ Sklamane váham čo robiť, aj keď sa zdá, že široko-ďaleko nikde ani nohy či medvedej laby, netúžim pokúšať ľahkovážne Božie milosrdenstvo. Kraj lesa je iba pár metrov od kaplnky a posledné dni sú médiá plné reportáži o medvedích zrážkach s civilizáciou v tejto časti Japonska. Rozhodne sa netúžim dostať do novín takýmto spôsobom a tak radšej volím cestu naspäť k autobusovej zastávke. Bez odvozu je to kus cesty a zrazu sa pristihnem, že neustále po očku sledujem okraj lesa, či hájikov okolo mňa. Jeden predsa len nikdy nevie, ak sa zjaví medveď, musím byť pripravený. Keď konečne zídem k autobusovej zastávke, tak sa cítim predsa len o čosi pokojnejšie, no ako som čakal, autobus ide až za pol hodinu a tak sa rozhodnem, že sa vydám do mesta po svojich a aspoň tak preskúmam odľahlejšie časti Akity. Sprvoti pochybujem o správnosti môjho rozhodnutia, pri ceste prvej triedy nie je chodník a tak musím kráčať len po krajnici či pri jarku, no keď konečne dorazím k úseku, kde pri ceste ďalej vedie chodník, putovanie sa mení priam na fyzicko-psychický pôžitok. Čím viac kráčam, tým priamo úmerne rastie moja chuť prejsť celú prefektúru. Po pár kilometroch prechádzam popri záhadnej drevenej bráne, no a to by som nebol ja, aby som nenakukol dnu. Na svoju radosť zisťujem, že ide o „Záhradu pri vile“ klanu Satake, ktorej počiatky siahajú až do 17. storočia. Od tých čias Záhrada Joshitei zažila naprieč stáročiami svoje lepšie aj horšie dni, dokonca istú dobu slúžila aj ako ubytovňa, no nakoniec bola znovu obnovená do svojej bývalej krásy a v roku 2017 otvorená pre verejnosť. Paradoxne, aj tu si môžem vychutnávať jej krásu ako vôbec jediný návštevník a tak túlajúc sa sám vilou, japonskou záhradou a myšlienkami, necítim sa viac ako turista, ale skôr ako vážený učenec, jeden z mnoha takých, ktorí týmito chodníčkami kráčali pred stáročiami.
Až večer, keď sa konečne po dlhom pochode dovlečiem na hotelovú izbu, sa dozvedám, že tá socha Panny Márie z kaplnky Seitai Hoshikai nebola len taká nejaká socha. Dielo miestneho drevosochára Sabura Wakasu je veľmi dobre známe na celom svete, no najmä veriacim. Ráno 4. januára 1975 začala socha Panny Márie roniť slzy a tento jav pokračoval v intervaloch celkovo 101-krát až do 15. septembra 1981 - sviatku Sedembolestnej Panny Márie. Vatové tampóny, ktorými sestry zbierali slzy, boli neskôr zaslané na testovanie (Universitu Akita, Universitu Gifu) a potvrdilo sa, že ide o „telesnú tekutinu.“ Týmto udalostiami predcházali tri zjavenia, v ktorých Panna Mária zverila sestre Agnes posolstvá svetu, ktoré boli neskôr označené ako pokračovanie posolstiev z Fatimy. Pri čítaní článku cítim smútok i radosť, smútok z toho, že som bol na takom duchovne významnom mieste a ani som o tom nevedel, a radosť z toho, že som tam vôbec mal možnosť byť, a k Panne Márii modlitbou prosiť za rodičov. To som ešte nevedel, že mojej matke v tej dobe už išlo o život, po vyše dvoch mesiacoch neskôr ju čakala operácia, prežila ju a vrátila sa nám. Ktovie, možno moje dvojmesačné putovanie po Japonsku ma malo zaviesť práve sem, na predmestie Akity, ba možno všetky moje potulky po svete sú vlastne putovanie „v prestrojení,“ a ja nie som cestovateľ, ale pútnik...alebo možno, raz, sa každá cesta, skôr či neskôr, zmení na púť.
