Mladý párik sedí na kamennom zábradlí. Zdá sa, že sa dnes vybrali do parku Tainan na rande. Dievča sa snaží ubrániť mládencovým dotykom, no márne, a tak zoskočí zo zábradlia a začne opakovať cviky od skupinky dôchodcov, ktorí len pár metrov opodiaľ synchronizovane precvičujú tai-či. Chlapec je na chvíľu zaskočený, no za krátky okamih zmätený výraz na jeho tvári nahradí šibalský úškrn. Skočí na rovné nohy a pridáva sa v opakovaní jednotlivých cvikov do tandemu s dievčinou. No jeho nasadenie má krátke trvanie, neubehne ani minúta a už robí na milú všakovaké opičky. Dievča síce najprv predstiera že si ho nevšíma, no nakoniec vopred prehratý boj vzdáva a zakuckáva sa od smiechu. Je príjemný podvečer, park je plný návštevníkov, ktorí si prišli zacvičiť, či iba pretiahnuť kosti. Pleskot stoviek párov dlaní sa ozýva rytmicky všade navôkol. Miestni dôchodcovia tak precvičujú „qigong“, starodávnu čínsku techniku, ktorá má pôvod v bojových umeniach. Verí sa, že údery dlaňou po jednotlivých častiach tela napomáhajú zlepšovať prietok krvi v tele. Kakofóniu zvukov mestského parku dopĺňa ešte kŕdeľ vrabcov, šantiacich v kríkoch a jatrivé tóny pouličnej speváčky. Pod mohutne rozvetvenou korunou banyánu žena v stredných rokoch už dobrú polhodinu neúnavne vyspevuje jeden taiwanský šláger za druhým. Pouliční amatérski speváci s pojazdnou aparatúrou na vozíčku patria neodmysliteľne ku koloritu taiwanského ospalého podvečera. Zdá sa, že aj napriek jej enormnému nasadeniu si parčíková diva získala len jedného poslucháča. Dôchodca v bielych kraťasoch, hovejúci si na lavičke len pár metrov opodiaľ, vždy po krátkej odmlke medzi pesničkami odmení interpretku vlažným potleskom. Ktovie, možno viac z ľútosti ako z obdivu.
S obavami pozriem na hodiny, je už pol siedmej, čo znamená, že v parku sedím vyše troch hodín. Postavím sa z lavičky a pretiahnem si trošku stuhnuté svaly. Na parčík sa znáša šero, plieskajúci orchester dlaní už utíchol a dokonca aj pouličná speváčka ukončila koncert. Navôkol nikoho niet, len ja, môj verný kufor a húf komárov. Už asi po stýkrát skontrolujem portál ponúkajúci hotelové izby a podráždene vopchám mobil naspäť do vačku. „Tak snáď nebudem dnes spať na lavičke,“ zahromžím, schytím kufor za držadlo a z parku, na ktorý padá tma, si to namierim k bránke. Slabé pouličné lampy ako majáky rozosiate v temnote ukazujú zablúdeným návštevníkom parku cestu naspäť do sveta živých. Ticho noci narúša len škripot koliesok môjho kufra po štrkovej ceste. Čoraz ustatejší a demotivovanejší sa ponevieram po neónmi vysvietených uličkách Tainanu a nakúkam do výkladov obchodov či reštaurácií. Občas je možno pre človeka prospešné ocitnúť sa na chvíľu na ulici, pripomenie mu to, ako si treba vážiť, že má kde hlavu skloniť. Do Tainanu som pricestoval vlakom dnes poobede bez toho, aby som mal zabezpečený nocľah. Kvôli vysokým cenám za ubytovania som sa rozhodol trošku zariskovať, a vyskúšať jednu z neoverených techník, ako získať ubytovanie za facku. Podľa tejto praktiky by mali hotely na sklonku dňa ponúkať izby výrazne lacnejšie ak hrozí, že by mali zostať na noc prázdne a tak nevyprodukovať žiadny zisk. Dáva to síce zmysel, no realita sa vyvíja inak, čím viac vyčkávam, tým menej ubytovania je dostupného a dokonca aj to čo ešte je, je drahšie ako bolo ráno či včera. Nuž čo, treba si priznať porážku, o deviatej večer sa rozhodnem celý experiment odpískať a s potupou si rezervujem cez aplikáciu hostelovú pričňu za astronomických 44 eur. Je to vôbec najvyššia cena za hostelové ubytovanie, akú som počas mojej cestovateľskej odysey kedy zaplatil. „Bravó,“ sarkasticky si skladám poklony, ako sa trmácam rušným mestom s kufrom a batohom po chodníkoch, ktoré si miestni sprivatizovali na parkovacie plochy pre ich skútre.
Míňam kultovú päťposchodovú budovu obchodného domu Hayashi Department Store, postaveného počas japonskej koloniálnej nadvlády v štýle art deco v roku 1932 (rekonštruovaný do dnešnej podoby v 2014), no nákup suvenírov je to posledné, na čo mám teraz pomyslenie. Na hostel prichádzam už krátko pred desiatou hodinou, no mojím útrapám ešte nie je koniec. Vchodové dvere sú zamknuté a nikde nikoho, asi po štvrť hodine prichádza recepčná na skútri, no ani jej sa nedarí pre spriečený zámok dostať dnu, a tak musí preliezť cez okno. Len so zatajeným dychom sa prizerám, ako sa obézna žena v žabkách snaží vyštverať na okennú rímsu. No predsa len sa jej to nakoniec podarí a púšťa ma dnu ako zlodej svojho druha pri vlúpačke. Popritom, ako si dáva načas s papierovačkami okolo môjho ubytovania, sledujem nekonečný rad mravcov, ako pochoduje pod recepčným pultom v šíku - ako Peržania pri Termopylách. Chvíľu váham, či na to pani za pultom upozorniť, ale rozhodnem sa radšej mlčať, predsa len už po južnej Ázii cestujem nejaký ten piatok. Potom, čo konečne vyfasujem kartu od izby a vyštverám sa, ťahajúc kufor po schodoch na najvyššie poschodie, zisťujem, že celá izba o kapacite dvanástich lôžok má pre dnešný večer len dvoch nocľažníkov, mňa a ešte jedného mládenca. Nuž, zdá sa, že tu prázdne prične nikoho netrápia, vskutku, môj deň strávený v parku bol výstrel do tmy. Zvalím sa na matrac, ďakujúc Bohu, že môj deň bez strechy nad hlavou je na konci, úprimne súcitiac so všetkým utečencami či ľuďmi bez domova na celom svete.
Ráno zisťujem, že predchádzajúci deň som vytvoril nový osobný rekord, urazil som bezmála 19 tisíc krokov aj s kufrom. Zostáva mi dúfať, že tento rekord už nikdy viac neprekonám. Našťastie, na ďalšie 4 dni mám rezervovaný hotel v predstihu. Z izby s priam magický číslom 707, cez okno, ktoré sa dá pootvoriť len asi na tridsať centimetrov, dovidím ponad plechové strechy na špičku ikonickej veže Chihkan. Na mieste, kde teraz stojí, postavila v roku 1953 Holandská východoindická spoločnosť (počas dynaste Ming) pevnosť Provintia. Zaujímavosťou je, že pozemky na stavbu vyhandlovali Holanďania od miestnych za 500 metrov látky. „Červenovlasí cudzinci,“ ako vtedy Holanďanov prezývali, stavali steny z červených tehál, pokým ako malta poslúžila zmes z vody, cukru, lepkavej ryže a rozomletých lastúr z ustríc. Tento stavebný recept sa osvedčil počas troch storočí, čoho jasným dôkazom je, že sa dodnes zachovali zvyšky hrubých múrov a oblúkov.Naprieč pohnutými dejinami bol areál pevnosti poškodený zemetrasením, či viackrát prestavaný a dokonca počas japonskej koloniálnej nadvlády tu fungovala vojenská nemocnica. Pevnosť, prezývaná aj ako „Hrad červených hláv,“ bola neskôr pomenovaná podľa jej ikonickej veže s červenými dlaždicami a dračími hrebeňmi na vežu Chihkan. Vstupné na dospelú osobu vás vyjde na 70 NTD (Taiwanský dolár).
Len pár krokov od vstupnej brány do pevnosti Chihkan sa nachádza chrám Tainan Grand Mazu, zasvätený bohyni Mazu, ktorá je v čínskej kultúre bohyňou mora, patrónkou rybárov a námorníkov. Palác cisára Ningjinga z dynastie Ming ktorý stál na tomto mieste, bol v roku 1684 prestavaný na chrám. Bohato zdobená výzdoba a rôzne umelecké či historické artefakty, odvolávajúce sa na dôležité udalosti späté s chrámom, mestom či Taiwanom, sú tu početne zastúpené. Niet divu, veď Tainan, ako jedno z najstarších miest na Taiwane počas holandskej koloniálnej nadvlády, či krátkej histórie republiky Formosa, zastával štatút hlavného mesta, a aj po strate tohto statusu zostal ekonomickým a kultúrnym centrom Taiwanu. Dokonca názov samotného štátu „Taiwan“ je údajne odvodenina bývalého názvu Tainanu, Tayouan (Veľká zátoka). Bohatú históriu mesta dnes návštevníkom pripomína nespočet historicky významných pamiatok, ktorými je mesto doslova posiate. Taoistickými či budhistickými chrámami a kostolmi akoby sa tu končila či začínala každá jedna ulica. Len chvíľku chôdze od chrámu Tainan Grand Mazu má pre návštevníkov otvorené brány ďalší historicky významný chrám Tiantan Tiangong (Chrám nebies), postavený v roku 1854, tentokrát zasvätený taoistickému božstvu. Nad hlavným oltárom si môže pozorný návštevník všimnúť plaketu, na ktorej je zobrazený akoby „jediný ťah“ zlatého štetca, ktorej význam by sa dal interpretovať ako „Čokoľvek zamýšľa ľudská myseľ, o konci rozhodujú bohovia“.
Na druhý deň ráno sa vydávam do historickej časti mesta, ktorá dnes nesie pôvodný názov mesta Anping, ešte z čias, keď sa o malý prístav nezaujímali koloniálne mocnosti. Nachádza sa tu väčšina historicky najvýznamnejších pamiatok Tainanu. Zo stredu mesta (veža Chihkan), je to do cieľa mojej cesty buď hodinu mestským autobusom, alebo raz tak dlho pod vlastných. Keďže už mám skúsenosť s miestnou dopravou (spoje často meškajú pre dopravné zápchy), rozhodnem sa radšej ísť pešibusom. Po pár minútach rezkej chôdze zabočím na Shennong street. Táto úzka ulička dlhá ledva sto metrov, bola pred stáročiami (počas dynastie Qing), hlavnou spojnicou do oblasti riečnych prístavov a každý obchodník v tom čase vstupoval do Tainanu práve tadiaľto. No ako mesto menilo svoj ráz, pôvodný riečny prístav sa zmenil na mestskú cestu a význam ulice Shennong upadal. Dnes pitoresknú uličku po oboch stranách lemujú obchodíky, ponúkajúce prevažne umelecké výrobky, suveníry či hipsterské kaviarne. Apropo, Tainan je považovaný za centrum taiwanskej kávovej kultúry, nečudo, veď práve sem bola v roku 1884 prvýkrát privezená káva na územie Taiwanu. No ja na kávu v takej horúčave nemám ani pomyslenie a tak mierim labyrintom uličiek ďalej na západ. Potom, ako sa vymocem z rušného centra mesta, značnú časť cesty k prístavu Anping môžem uraziť po promenáde popri rieke vo výletnejšom tempe, mimo dosahu všadeprítomných skútrov na Anping road. Môcť kráčať bez toho, aby som každú chvíľu nekľučkoval cez parkujúce motorky na chodníkoch, je skutku povznášajúce.
Nad tainanskou modrou nebeskou klenbou poletujú bojové stíhačky, ktovie prečo v tak krátkych intervaloch a tak často. Možno je to pre zvýšené napätie, ktoré práve panuje medzi Taiwanom a Čínou a možno len preto, že taiwanská armáda má práve manévre. V každom prípade, prelet futuristických strojov nad historickými uličkami Anpingu pôsobí ako stret dvoch svetov, priam až surreálne. Kráčam hustým davom po rušnej uličke, ktorú po oboch stranách lemujú obchodíky či stánky pouličných predavačov. Éterom neustále zápasia sýte arómy pouličných jedál so zápachom splaškov. Ulica postavená Holanďanmi v prapočiatkoch ich prítomnosti je vôbec prvá ulica, ktorá dostala pomenovanie, Anping Old Street. Nech sa obzriem do ktorejkoľvek postrannej uličky po jej stranách, v každej sa ponúka niečo lákavé na preskúmanie a tak si ťažko vybrať, kam ďalej viesť svoje kroky. Ani neviem sám ako, ocitám sa na námestí pred Slávnostnou bránou do chrámu Anping Kaitai Tianhou. Brána (pailou) je postavená nezávisle pred chrámom ako hranica, ktorá vymedzuje božský priestor od svetského. Od nej je to len par krokov cez námestie plné holubov k chrámu, ktorý je ako inak, zasvätený bohyni Mazu. Počiatky uctievania Mazu pochádzajú z ostrova Meizhou pri pobreží mestskej časti Putian v provincii Fujian počas dynastie Northern Sung a na Taiwan bola prinesená do prístavných miest najmä prisťahovalcami z Číny. Terajší chrám Anping Kaitai Tianhou bol dokončený v roku 1975, no jeho predchodca stál už pred vyše tromi stáročiami na mieste, kde dnes sídli základná škola Shih-Men v Anpingu.
Chrám Anping Kaitai Tianhou, Rezidencia The Lu Jing-tang a ostrov Yuguang
Ešte nakuknem do rezidencie The Lu Jing-tang, zreštaurovaného sídla bohatého obchodníka z dynastie Čching, ktoré sa nachádza len pár krokov od chrámu Anping Kaitai Tianhou. Práve tu prebieha tradičný čínsky rituál pre deti po dovŕšení jedného roku života "Chytanie osudu" (Zhuazhou). Cieľom takejto ceremónie je predpovedať budúcu profesijnú cestu dieťaťa či jeho osobnostné rysy. Dievčatko v kostýme (ktorý sa tu dá aj zapožičať), nesmelo pózuje so svojou rodinou pred fotografom. Zdá sa, že moja prítomnosť trošku narúša obrad a tak po letmej prehliadke dobového interiéru sa radšej poberiem „o dom ďalej.“ To už ponad koruny stromov na námestí pred chrámom Anping Kaitai Tianhou vytŕča vežička dozorného stanovišťa z neďalekej pevnosti Zeelandia. V polovici 16. storočia začali byť pôvodní obyvatelia Taiwanu konfrontovaní s vlnami prichádzajúcich cudzincov. Najprv Číňanmi a Japoncami a neskôr v 20. rokoch 17. storočia príchodom Holanďanov a Španielov, ktorí tu na juhu a severe Taiwanu vybudovali obchodné kolónie, čím sa Taiwan zmenil na centrum obchodnej a kultúrnej výmeny. Stret kultúr výrazne ovplyvnil dejiny samotného taiwanského národa a asi neexistuje miesto, ktoré by tieto udalosti formovali viac ako Tainan a práve pevnosť Zeelandia, kam práve vedú moje kroky. Pôvodnú malú pevnosť „Oranžová,“ postavenú v roku 1624 Holandskou Východoindickou spoločnosťou na pobrežnej piesočine lagúny Taijiang, nahradila neskôr 838 metrov široká a 10,9 m vysoká pevnosť z červených tehál, ktorá v súčasnosti patrí k jedným z najnavštevovanejších turistických miest v krajine. Žiaľ, z holandského obdobia sa dodnes zachovali len južné tehlové múry vonkajšej pevnosti, romanticky poprepletané s banyanovými koreňmi a staroveká studňa, ktorá podľa jednej z povestí bola prepojená so studňou veže Chihkan. Počas japonskej okupácie bola Zeelandia premenovaná na Anping fort a slúžila ako rezidencia colníkov. Súčasťou komplexu, z ktorého dýcha história, zastúpená mnohými dobovými artefaktmi, je aj Múzeum pevnosti Zeelandia, sídliace dnes v elegantnej budova európskeho štýlu z roku 1882, ktorá pôvodne slúžila ako oficiálna rezidencia najvyššieho poslanca Montgomeryho, či klub pre daňové oddelenie.
Aj keď je začiatok decembra a v hlavnom meste Taipei, ktoré leží 300 km severnejšie, sa už bez kabáta nezaobídete, v juhozápadnej časti Taiwanu panujú stále subtropické teploty. No horko-nehorko, cestovný itinerár je nabitý a tak po krátkom občerstvení taiwanským pivom, ktoré sa tak aj doslovne volá (Taiwan Beer), mierim do Anping Tree House ktorý sa nachádza v tesnom susedstve pevnosti Zeelandia. 1. januára 1865, počas vlády cisára Tongzhi, prístav Anping otvoril svoje doky aj pre zahraničných obchodníkov, ktorí sempostupne prichádzali zakladať svoje pobočky. Jedna z nich bola aj britská Spoločnosť Tait & Co, obchodujúca najmä s komoditami ako ópium, gáfor či cukor. No ako sa postupne dno prístavu zanášalo naplaveným pieskom, bolo vykladanie tovaru z lodí čoraz náročnejšie a zahraniční obchodníci začali postupne Anping opúšťať. Posledný klinec do rakvy bola monopolizácia obchodu vládou počas japonskej okupácie, no spoločnosť Tait & Co ako jedna z mála prežila. Osudný sa jej stal až rok 1911, keď Japonci areál spoločnosti premenili na sklady pre Asociáciu soľného priemyslu. Po druhej svetovej vojne areál komplexu chátral a postupne mizol pod spleťou invazívnych stromov Banyán. Tento príbeh, ale aj mnoho iných z bohatých dejín obchodu prístavu Anping, má za úlohu poodhaliť stála výstava „Spojenie so svetom,“ ktorá otvorila svoje brány verejnosti v budove Obchodného domu Tait & Co od roku 2015. No pre návštevníkov a najmä rodiny s deťmi je jednoznačne najatraktívnejšia časť areálu Anping Tree House. Práve tu ako išiel čas, sa banyány so svojimi koreňmi a konármi nerozlučne vrástli do stien opustených skladov a vytvorili jedno magické miesto, ktoré s drevenými chodníkmi a mostíkmi v korunách stromov akoby zhmotnilo rozprávkový svet Knihy džunglí. Svet, do ktorého môžu vstúpiť dospelí za 70 NTD, deti za polovicu.
Ďalší deň sa rozhodnem poňať trošku voľnejšie a vydám sa na ostrov Yuguang. Kto by to bol povedal, že piesková pláž, hotový raj pre surferov, sa nachádza neďaleko historického prístavu Anping. Na ceste k mostu, ktorý spája ostrov Yuguang leží „Večne zlatá pevnosť“ (tiež známa pod menom pevnosť Erkunshen), obklopená baštami s vodnou priekopou na všetkých stranách štvorcového pôdorysu. Na stavbu pevnosti z roku 1874, ktorú navrhol francúzsky architekt Bordeaux, boli použité aj tehly z vtedy už upadajúcej pevnosti Zeelandia. Aj keď pevnosť (možno aj pre odľahlejšiu polohu od historického centra) nie je tak turisticky vyhľadávaná ako vyššie spomenuté pamiatky, práve vďaka pokojnejšej atmosfére tu viac vychutnáte génius loci miesta. Možno by som aj ja strávil prehliadkou pevnosti dlhší čas, keby ma tak nekvárila horúčava. Alebo skôr vábenie plechoviek piva v batohu? Nech je to už akokoľvek, prekračujem krátky most a konečne upachtený, ale predsa, stojím na piesočnatej pláži ostrova Yuguang. Spenené pivo zasyčí a ja nemotorne upíjam z fontány zlatého moku a je mi hej. Vietor z Juhočínskeho mora mi chladí rozhorúčenú tvár, kráčam ťažkými krokmi plážou, cítiac horúci piesok, ako sa sype do mojich vyčaptaných tenisiek. Vo vlnách sa nadnášajú desiatky malých čiernych siluet oproti oslepujúcej bielave. Zacloním si dlaňou tvár, nie, to nie sú vtáky, ba ani rybári, to len surferi čakajú na správnu vlnu.
Taký už je Taiwan, občas objavíš zaujímavejšie miesta keď sa len tak potuluješ po meste, ako keby si za nimi cielene šiel. To sa mi potvrdzuje aj v posledný deň v Tainane, keď sa vyberiem z hotela na „krátku prechádzku.“ Úplne náhodou sa ocitám pri červených múroch Konfuciovho chrámu Tainan. Chrám z roku 1666, kde sídlil najvyšší oficiálny inštitút vyššieho vzdelávania na Taiwane, prešiel viac ako tridsaťkrát rekonštrukciou. Dnes je areál chrámu súčasťou väčšej kultúrnej zóny, ktorá zahŕňa Tainan Wude Hall. Zrekonštruované japonské dojo z roku 1936, kedysi slúžiace na výcvik koloniálnej polície dnes hostí kurzy kendó. A hneď cez ulicu naproti sídli Yeh Shih-tao Literature Memorial Hall, múzeum venované významnému taiwanskému historikovi a spisovateľovi Yeh Shih-taovi (1925 –2008). Dobová budova múzea z roku 1902 je známa medzi miestnymi aj ako „Dvojstromý dom.“ Stačí zájsť do malej záhrady na opačnej strane od cesty, aby ste sa presvedčili prečo. Vskutku, dvojicu stromov akoby prisadla budova v základoch a oni sa ohýbajúc rastúc ponad ňu ako dve dlhé steblá trávy. S predsavzatím, že si musím niečo prečítať z Yeh Shih-taovej bohatej tvorby, pokračujem v potulkách tainanskými uličkami.
Cathedral of Our Lady of China a Yeh Shih-tao Literature Memorial Hall
Pri akomsi chráme, postavenom v architektonickom štýle starovekej čínskej palácovej architektúry, ma upúta socha za plotom. Zastavím pod jej podstavcom a zvedavo si obzerám sochu ženy s ázijskými črtami, ktorá drží v náruči dieťa. Pane Bože, veď to je Panna Mária s Ježiškom! A tá budova za plotom, to nie je taostický chrám, ale katolícka katedrála Cathedral of Our Lady of China. Posmelený vkráčam dnu, sadám si do jednej z prázdnych lavíc a zopnem ruky. Pod vyzdobeným stropom katedrály mi myšlienky poletujú ako pestrofarebné motýle. Snažím sa sústrediť na modlitbu, ale akoby sa moje podvedomie ešte stále túlalo kdesi labyrintom úzkych uličiek. Písať článok o meste Tainan je asi ako písať o večnom meste, nech sa autor snaží akokoľvek, vždy je akosi riadkov málo a na jazyku ešte toľko veľa čo povedať. Veď ako len písať o meste, ktoré nazývajú aj mesto Fénix, vďaka jeho neustálej schopnosti sa adaptovať naprieč pohnutými dejinami a nespočetnými vladármi. Treba prísť a zažiť na vlastnej koži, aký bol a aký je Tainan dnes.
