Široké šotolinové cesty pozostávajúce z obrovských ostrých kameňov, aké sú u nás len v riečiskách tatranských ľadopádov, úžasné nadmorské výšky prístupné na bikoch, neuveriteľné výhľady, vodopády, stáda oviec, pastierske psy a perfektne milí ľudia, to je presne to, čo objavíte putovaním tou krajinou na bikoch. Ostré kamene sa nielen postarajú o nekonečné defekty, predrané doubledefence plášte, ale aj o mnohonásobné raky, kožu na zadku vydranú na krv a slzy v očiach v každom stúpaní, sprevádzané absolútnym presvedčením, že Váš hardtail hodíte za ďalším rohom do škarpy. Tí na fulloch si síce pochvaľovali výmyseľ najmodernejšej techniky, zadný tlmič, ale na tieto kamene by nepomohla ani pružina z naklaďáku. Ani dve. Večer sme si deň čo deň sadali k poháriku lahodnej marhuľovice ako u debilov - sediac na pol zadku, s trhanými pohybmi smerom vpred, pomáhajúc si pri tom vždy rukami a s kňučavými zvukmi rezavej bolesti sprevádzajúcimi skrivené obočia neľúbosti. Domáce ovociny však vždy rozvírili chmáry na našich čelách a do rána bolo veselo. Iba azda raz nebolo veselo, ked v susednom stane vzdialenom asi 100m niekto chrápal tak, že nespal ani pumpár v búdke. Vtedy už nebolo veselo, vtedy bolo plačlivo a nebudem ďaleko od pravdy ak poviem, že toho vinníka delilo od strašnej pomsty len kúsok veľkosti omrvinky - brutálne sa nám nechcelo vstať zo spacákov.
Počas ôsmich dní bikovania sme najazdili niečo okolo 500km a 10900m prevýšenia. Väčšinou sme jazdili od dediny ku dedine, čiže ráno sme opustili civilizáciu a vošli do hôr a večer sme sa zase vrátili do civilizácie vstupom do menšieho mestečka alebo dediny. Dedinky sú to roztrúsené ako vyďobaný hrach. Väčšina severno-albánskeho obyvateľstva sa zdržuje na samotách, v horách a kopcoch. Cez deň človek nikoho nestretol, maximálne ak mu išla karta, tak nejakého pasáka oviec. To ale zaváňalo veľkým prúserom v podaní pastierskeho psa, ktorý vždy vyzeral ako besný a asi tak sa aj správal. Anti dog spreje boli žiadaným vykúpením z roztrhaných achiloviek a rozšľahaných zadkov. Len sa toho nesmiete nadýchať, ako my. Potom sme od tiaľ prchali aj my jak diví. To ti je vám iné peklo. Ale strach z tých beštií by bol cítiť veru naďaleko nebyť tohto múdreho vynálezu.
Ľudia sú tu na rozdiel od pastierskych psov neuveriteľne prajní, milí, vždy usmievaví a ani prd nevedia inými jazykmi. Môžete skúšať čokoľvek, i staro anglosaské nárečie s miernym prízvukom do francúzštiny, rozumejú len po Albánsky. Najlepšie je, že bežný moderný civil zo strednej Európy akonáhle nerozumie alebo jemu nie je rozumené, prejde automaticky na reč "ruky-nohy", pričom používa len najnevyhnutnejšie slovíčka, najlepšie medzinárodné. Zato bežný Albánec pri opýtaní sa na cestu veselo s vami brble tú svoju, kontiunálne držiac hlasovú líniu v prúde jednoliatej vety trvajúcej miestami až 3 minúty bez použitia rúk. Ale inak všetko funguje ako hodinky.
... bude ďalší diel (bo mám priveľa fotiek na jeden šup) ...
