Človek, ktorý miluje život na plno, vietor vo vlasoch a výhľady ... aj tie v živote ;)Teraz som už matka dvoch detí, samostatne rozbehnutá aromaterapeutka a spoluzakladateľka projektu Outdoormamas..................................................... Zoznam autorových rubrík: Outdoormamas, Východné Turecko (CESTOPIS), bicykel, my love, značka handmade, premýšľam, tuho, kade tade, východ i Slovensko, Irán, Kaukaz, Albánsko, Egypt, Libanon, Sýria, Jordánsko
Sedím u doktora na kontrolu a poslušne čakám kým na mňa príde rad. Kto čítal môj posledný článok (U doktora) vie, že sa v takejto situácii snažím tam celou svojou bytosťou nebyť. Každopádne nejaký výdobytok modernej doby, napríklad mobilný telefón napeckovaný množstvom vypimpovaných appiek (buhahaha, tí, z vás, ktorí nerozumejú nech sa idú pozrieť do Pelhřimova „ať víš do čeho jdeš"), to vie zabezpečiť.
Šialene sa bojím doktorov. Vlastne je to skôr nedôvera, ako strach. Celé to asi začalo po tom, ako môj muž na priškripnutú chrbticu po páde z bicykla tak, že nemohol na ľavú nohu chodiť, dostal konskú injekciu vitamínu B do zadku. To bolo u nás v Ružinove a bolo to tesne pred tým, ako sme potom v noci utekali na pohotovosť na Antolskú. Povedali nám totiž, ešte než muža poslali s prianím všetkého dobrého domov, že sa máme podľa mužovho trvalého bydliska hlásiť na tej pohotovosti, kam patrí. Keď sa môj muž konečne dostal na rad, bolo už okolo dvoch hodín ráno, tak si ho tam sestrička vyzliekla a prikázala čakať. Lenže vtedy sme hrali s niekým hokej a doktor kukal. Posledné minúty záverečnej tretiny sú najnapínavejšie a tak doktor spoza druhej izby poprosil muža, aby mal „chvilenku strpenia". Bol by aj on šiel kukať, ale s holým zadkom sa nechcel presúšať cez ordinácie a postávať za doktorom.
Že dnes (07.01.) je neoficiálne prvý deň pracovný, mi došlo, keď vonku v nekresťanskom čase ráno trieskali fľašoví smetiari. To sú tí, čo vyberajú kontajnery s nápisom Sklo. A kto niekedy vyhadzoval zo dvadsať fliaš ráno po žúrke vie, aký nekresťanský rámus to vie urobiť. Hlavne ráno na hrobovo tichej ulici. To keď ja som šla onehdy s fľašami, tak to vyliezli i tetky s balkónov, a to som mala až o polovicu menej fliaš ako predpoklad „rámusu" a určite zanedbateľné množstvo v porovnaní s tým, čo vyklopili ráno fľašiari. Druhá indícia, že toto nebude len taký všedný deň na gauči bola, že Joži sa vyparil.
Najhoršie na zlomenom zápästí pravej ruky je odretý ukazováčik ľavej ruky. Stalo sa mi na ňom to, čo sa poväčšinou vždy stáva koži pri dopade na zem, takzvaný cestný lišaj. V mojom prípade by to však mohol byť skôr lišaj snežný. No a s takým snežným lišajom neradno do vody liezť, to mi potvrdí každý, kto mal tú česť potykať si s lišajom akéhokoľvek druhu. Lenže to sa už nedalo vydržať. Medzi prstami pravej ruky, ktoré mi nehybne vykukovali z dlahy, sa začal tvoriť život. Lenže dral sa na svet s úžasným smradom. Po odpuchnutí prvotného úrazového šoku, kedy som mala ruku ako Hellboy, som sa prvý krát pokúsila pohýbať prstami. A vtedy som to pocítila. Známe mazľavé blatko, trochu lepkavé, s ... pieskom? ... asi so žmolkami z deky (inokedy sa to volá pupočné žmolky, ale teraz nie), a smradľavé ako houmlesák, ktorý si celé leto nevyzliekol bundu, ktorú, aby mu ju neukradli, má na sebe nepretržite už 9 rokov.
Jedného dňa mi došiel do schránky veľmi hrubý list. Obyčajný, ale naozaj veľmi objemný list. Na mieste odosielateľa bola adresa Nakladateľstvo umelcov maľujúcich ústami a nohami s.r.o. A tak som list otvorila. Sprvoti som si myslela, že som pravdepodobne niekde podporila nejakú nadáciu alebo neziskovku, či zaklikla čosi na internete. Potom ako som si prečítala obsah priloženého listu, bolo mi jasné, že je to klasický obežník s dojemným listom, žiadajúci dobrovoľné príspevky. V obálke bolo množstvo pohľadníc znázorňujúcich reprodukcie malieb postihnutých umelcov. Bolo mi tej krásnej práce ľúto. Popravde na mňa vôbec nezapôsobil list, pretože citovo ladené posolstvá denno denne odhaľujem na každom kroku či už v médiách, v pracovnom alebo verejnom živote. Jediné, čo na mňa skutočne zapôsobilo, bola samotná existencia oných pohľadníc v mojich rukách.
Konečne ich mám doma. Sú malé, červené, niektoré tvrdé, iné mäkké a svojou jasne oranžovou farbou mi zafarbili tašku z vnútra. Ale sú moje. A sú ťažko vybojované. Ruky mám v jednom ohni a môj vlnený sveter vyfasoval zopár zádrapkov. Takmer som si ho ani nemusela brať so sebou. Pretože hoci je dnes 27.novembra, keď sa slnko oprelo do chrbta, na čelo mi vyrazil pot.
Veľa vody sa presypalo, veľa piesku prelialo. Už to bude aj hádam vyše pol roka. Zima búcha na okná a cez staré tesnenia sa potichu ale vytrvalo vkráda dnu, zanechávajúc za sebou stopy v podobe zarosených spodkov okien na jednej strane a bielych chumáčikov na druhej. Moja babka by prosto povedala: „Ťahá na nohy, sakramentsky." Bazalka a oregano so žltými listami na parapete konečne pochopili, že áno, bude už len chladnejšie, a dali sa do spacieho módu. Keď som naposledy písala o Východnom Turecku, práve sa zo svojho spacieho módu prebúdzali. Vtedy bol marec. Všetko začínalo rašiť, klíčiť, vyliezať. Psie hovná smrdeli na sto honov, a hnedé bačoriny znemožňovali ľuďom skracovať si cestu cez trávu. To bola paráda. Aspoň raz v roku ľudia chodili presne tak, ako im to predurčili projektanti z osemdesiateho páteho.
„Nejde to vypnúť..." kričí priateľ cez rozpeckované rádio a zúfalo ďube do tlačítka on/off, ktoré na jeho ataky vôbec nereaguje. „Skús nájsť radšej „volume" !" kričím cez zvučku Fun radia na neho späť. Ale to malé rádijko z Lídlu sa rozhodlo, že svoje tajomstvá nevydá ani bohovi. Po neúspešných pokusoch ísť na to logicky (vypnutie býva to najväčšie tlačítko, zvuk býva také ozubené koliečko...), nastúpilo chaotické stláčanie všetkých čudlíkov na tom pekelnom plecháči.
Vonku sa začína zoranžievať. Slnko klesá nižšie každou minútou a každou minútou je svetlo vonku oranžovejšie a oranžovejšie, až sa začne postupne miesiť sivou, kým celkom nezosivie. Vtedy začnú svietiť pouličné svetlá, ulice budú tmavšie ako sivasto-modré nebo, zmiznú tiene, a teplota klesne ešte nižšie ako teraz. A teraz je skutočne obrovská zima. Taká, že sa pes láme v zákrute. Najlepšie na zime je zvuk. Teda skôr, sú zvuky. Ešte lepšie napísané, je ticho.
Chrámy, kostoly, kláštory. Mohutné, i skromné, bohaté i prosté, vysoko v neprístupných horách i na križovatkách ciest v úrodných planinách. A všetky posiate maľbami, freskami, sochami, Symbolmi a Rečou Sveta. Odpradávna pútali našu pozornosť, boli centrami uctievania, modlitieb, pútí, utrpenia i osvietenia, životných Príbehov a osudov. Ale prečo?
Objednávajú si halušky s bryndzou a s kapustou, lebo ešte nevedia do čoho idú a toalety sú blízko. Bryndzu poznajú len z výrazu „brymzen", ktorý si akýmsi nevysvetliteľným krokom integrovať naše tradičné jedlá do smerníc Európskej únie našiel cestu do nemčiny, ale nevedia si predstaviť tú bielu vec za ňou. Skrehnuté ruky si ohrievajú o šálky s horúcim čajom, do ktorých si vykydli štamperlíky 52% slivovice, ktorú volajú „Becher-ofká!". Silu našej pálenky si už vyskúšali, pričom ich žalúdky, zvyknuté na „silné šnapsy" (ako hovoria s neskrývanou pýchou pred nami „ausländermi", hoci pre nás sú to iba sladké likéry), ostali minulý rok po požití našej vianočnej „domáckovice" so šesťdesiatimi percentami vyvrátené naruby.
Začala som písať. Pravidelne, i dva tri články za jeden večer. A začalo to článkom o Čiernej knihe Orhana Pamuka a o tom, ako sa všetci snažíme byť niekým iným. A ja som písala o svojich hrdinoch, ktorých som mala keď som bola malá. Ale čítala som ďalej tú knihu, ktorej jednou z hlavných čŕt bolo napodobňovanie, žitie života niekoho iného, byť niekým iným, ktorú som si pomaly a pozorne vštepovala som mysli, pretože je momentálne pre mňa jedna z najsilnejších. Inšpirácia, možno vzor. A keď som jedného večera ležala večer v posteli a čítala som posledné stránky knihy, prišla som na dve veci. „A aha, teraz ju zabili," ukazujem priateľovi posledných desať strán zo 469 stranového románu. „A do vtedy čo, opisy?" pýta sa priateľ. Kývem hlavou, že áno, opisy. „Turecká telenovela," mávne s úsmevom rukou priateľ a ide po horúci čaj do kuchyne.
Ľudská tvár, to ploché lízatko na paličke, ktorú voláme krk. Voňajúce človečinou, lesknúce sa živočíšnym tukom, opuchnuté a ružové, posiate modrými žilkami a ďubkami po uhroch. Zrkadlo ľudského tela a duše. Naša tvár je jedna z najdokonalejších vecí, ktoré kedy pánboh vymyslel, a ak sme obrazom božím, premýšľam celé hodiny ako asi vyzerá tvár božia a čo všetko by sme v nej mohli čítať, pretože áno, naša tvár je vlastne obrovská kniha, hrubá a husto popísaná maličkými písmenami. Môžeme v nej listovať a čítať, prebíjať sa cez každodenné grimasy a tváre, rúbať v nej les poznania, aby sme sa dostali na vrchol svojho pátrania, pretože ona obsahuje v sebe kľúč, kľúč k pochopeniu veľkého tajomstva minulosti.
V minulom článku som končila myšlienku záhadou písmen, ktoré sa, ak chceme dosiahnuť najvyššie poznanie, musíme naučiť čítať v tvárach ľudí. A pri onej tajomnosti každého písmena som si spomenula na židovskú kabalu a jej ezoterické učenie významu písmen. Podľa kabaly, každé písmeno má svoje číslo a preto čísla sú rovnako dôležité, a hlavne záhadné a plné tajuplných významov, ako ich písmenoví bratia. Ale významy a dôležitosť čísiel opisujú aj iné náboženstvá a moderné kulty. Objavujú sa v každom historickom období, prežívajú krviprelievajúce pády a vzniky každého impéria, prekonávajú kultúrne revolúcie a hromadné popravy. A noví vykladači im dávajú nové a ešte hlbšie významy, aké im prisúdili ich predchodcovia.
V minulom článku o Tureckých dečkách sa diskutéri, mnohí môjmu srdcu drahí, rozpamätávali na mnohé nepríjemnosti z detských čias, ako napríklad vyrovnávanie strapcov na kobercoch, alebo škrobenie záclon a podobné chuťovky z domácností našich mám a starých mám za mladi. Bolo to veselé a milé, asi ako to slnečné ráno, keď som sa rozhodla, že v ten deň nepôjdem do práce autom, ale autobusom. Na zastávke Stanica Nové Mesto autobus otvoril dvere, ľudia vystúpili a nastúpili, dvere sa zavreli a my sme sa pohli okolo Kuchajdy a Lake Side-u k zastávke pri Poluse. A vtedy sa to stalo.
Prvý november prišiel, aj odišiel. A ja som ho celý strávila počúvaním rádia. Donekonečna tam dávali obsiahle reportáže z rôznych kútov Slovenska o ich tradíciách na „Dušičky". Tradície, minulosť, spomienky, mŕtvi mrznúci v zemi, rodina a známi mrznúci postávajúc nad nimi, proste všetko iné len nie ležať so sopľami v posteli. Starý otec sa na mňa isto tešil. Veď sme veľa rokov bývali spolu pod jednou strechou, vlastne pod tou strechou sme bývali s ďalšími x ľuďmi v paneláku, takže radšej napíšem, že sme spolu nažívali v jednej veselej domácnosti.
Začalo to jednoducho -otvorila som dvere a vstúpila do kníhkupectva. Poznáte to. Keď vstúpite do kníhkupectva, je to akoby ste vstúpili tajomnou bránou do čarovného sveta príbehov. Pestré farby, rôzne obrázky, fotografie, veľké i malé písmená, to všetko na vás volá, láka váš pohľad a vašu pozornosť. Kričí na vás šokujúcimi faktami palcových titulkov, či ticho láka do osídiel malou kurzívou na spodku obalu. Samé tajuplné názvy, či jednoznačné prehlásenia, jedny ešte viac zamotávajúce čitateľovu hlavu, druhé fackujúce svojou priamočiarosťou. A medzi týmto celým literárnym virvarom som ju zbadala. Knihu, ktorá obsahuje hlbšiu pravdu, aká by sa po prvom prelistovaní mohla zdať. Knihu s názvom Simon´s cat.
Cesty osudu sú nevyspytateľné a možno to tak nejaká vyššia moc chcela a cielene zviedla knihu, ktorú teraz čítam, so mnou dokopy. Máme totiž okrem jej obsahu jednu tematickú vec spoločnú - autor knihy je z Turecka, i jej obsah je zasadený do tejto krajiny. Zaujímavé, že som sa ku knihe, takmer náhodou, dostala až keď sme sa vrátili z Turecka, až keď sme o našej výprave napísali knižku, a až keď prvý ošiaľ jej vydania ustal a naše myšlienky opäť zapadli do pokojných koľají všedných dní. Všetko do seba zapadlo.
Práve čítam jednu veľmi zaujímavú knihu. Volá sa Čierna kniha od Orhana Pamuka. Je to veľmi zaujímavá kniha, a možno jej názov „Čierna" má v sebe viac pravdy, a vystihuje viac podstaty jej hrdinov, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Knihu sme dostali zadarmo, ako odpustok vydavateľstva za to, že nám inú knihu dodali neskoro. To v človeku vyvoláva akúsi predstavu menejcennosti tejto knihy, hoci na ne vtedy neexistoval dôvod. Ale jednako som k nej tak pristupovala a nadlho zapadla prachom „zbytočnosti", bez toho, aby som si prečítala čo i len popis obsahu na prebale. A možno k tomu pomohla aj obálka - čierno sivá, s nízko plaziacimi sa bielymi kúdolmi dymu (na celkom čiernom tieni nočného okolia) nasýtenými ťažkými kvapkami vlhkosti a ťahajúcimi sa ponad čiernu postavu človeka s rukami vo vreckách.
Každý krát keď idem pracovne do Viedne, zapisujem si zaujímavosti, ktoré mi frnknú do nosa ako tri oriešky pre Popolušku. Nebývajú vždy zábavné, ale určite sú farebné ako ten náš svet okolo. Všetko je to o ľuďoch. Každý deň prejde okolo nás stovka všelijakých ľudí a my si to ani nevšimneme. Ale Keď idem do Viedne, je to pre mňa vždy taký výlet do cudziny. Proste tých ľudí pozorujem ako škrečky v akvarku. A zapisujem ...
