Nejakých slabých osemdesiat kilometrov a sme na hraniciach. Po skúsenostiach z Ruska vyvstávajú v našich mysliach tie najdesivejšie scenáre. Zo Sýrie nás pustili bez mihnutia oka, veď odchádzame. Zastavili sme v medzipriestore a čakáme. Tik, tik, tik.... dnu je na nevydržanie. Čas padol na úrodnú pôdu a naše prehriate mozgové mašličky začínajú vytvárať fantastické príhody, ktoré sa zaručene stali niekoho kamarátovi. Všetko vybaliť, vypočúvanie, sondy všemožného druhu, izolačka.... Dokonca že vraj niekoho vyklopili z autobusu a celý autobus z vnútra vystriekali nejakou zelenou tekutinou.... Asi dezinfekcia. ... Ešte pár minút a začali by sme sa považovať za Atlantíďanov zo súhvezdia Veľkého autobusu. Ale pred istou duševnou skazou nás zachránil Větvička. Týpek, botanik, ktorý fotil zásadne len burinu, o ktorom postupne začali všetci pochybovať, že je vôbec botanik, a neskôr mu povedali, že je hovado. Ale to predbieham dobu. Takže Větvička vystúpil z autobusu a poďho fotiť. Libanonské hranice, vojakov, guľometné hniezda v okolitých vŕškoch, BVPčka zaparkované pri nich... No proste debil. Našťastie skôr než nás stihli odchytiť a zbaliť do miestnej basy, pohli sme sa. Smer Baalbek, Heliopolis, niektorí ho nazývajú ôsmy div sveta, inak centrum Hizballáhu.
Baalbek sa nachádza v údolí Bikaa za tri a pol tisícovými vrchmi pohoria Antilibanonu. V zime je tu sneh, a áno... lyžuje sa tu!
Prechodom hraníc akoby zo vzduchu vyrástli palestínske tábory. Vojenské stany obohnané plotom. Je ich veľa. Aj stanov aj táborov. Udupaná hlina, pneumatiky, prádlo vlajúce vo vetre. Títo ľudia bez občianstva, bez dokladov, bez existencie, tu žijú už celé desaťročia. Čierne existencie...
Prechádzame ďalšiu kontrolu a prichádzame do Baalbeku.
Baalbek.
Pôvodne Fénické mestečko, kde okrem liečivých prameňov bol aj chrám zasvätený Baálovi, postavený okolo roku 1000 p.n.l. Predpokladá sa, že chrám slúžil na rôzne druhy posvätnej prostitúcie, spojenej s krvi prelievaním a obetami. Príchodom Alexandra Veľkého sa mesto premenovalo na Heliopolis, ale chrám s uctievaním pôvodných božstiev zostal nedotknutý. Až roku 60 n.l. sa začína výstavba Jupiterovho chrámu. Niekedy okolo roku 140 n.l. začína výstavba Bakchovho chrámu, a hoci sú oba chrámy takmer kompletné, nikdy ich nedokončia.
Posledných šesť pilónov obrovského Jupiterovho chrámu.
Bakchov chrám.
Strop v chodbe Bakchovho chrámu.
Predpokladá sa, že výstavba tak obrovských a majestátnych stavieb mala skôr politicko-sociálny charakter, ako duchovný. Bola to odpoveď postupujúcej kresťanizácii - udržať čo najdlhšie pohanstvo.
V tuneli, ktorý sa predpokladá, že slúžil ako sklady, bolo spravené krásne múzeum. Od ranných čias Féničanov, po bohémsku dobu Rimanov...
Samozrejme prišlo čo muselo prísť ...
V zadnej časti tunela bola bočná miestnosť venovaná dobovým fotografiám z obdobia odhalenia pamiatky.
Turci stojaci pred stanom, pravdepodobne Beqaa.
V celej pamiatke sme sami. Nikde ani nohy, žiaden turista. Všetko je naše. Pred bránou postávajú predajci suvenírov. Chudáci majú suchoty lebo tu to nie je bohvie aký biznis. Ani z nás sa nenajedia. Za dve perá a zapaľovač čejndžujeme tričko Hizballáh a ide sa ďalej.
Ideme do Byblosu, smer Bejrút. Večer prespíme v Byblose. Keďže v Libanone je 40/60 % kresťanov a moslimov, tak si konečne dávame túžobne vysnívanú orosenú odmenu, aj keď čapáka by ste tu dlho hľadali. Almaza, pol litra za dvacku, no nekup to. Druhý večer nachádzame neďaleko kempu obchodík a vykupujeme všetko pivo. Majiteľ nadšený cudzincami nás hneď odchytáva a vyzvedá. Jedna vec ho zaujíma: „Čo ste si mysleli o Libanone skôr ako ste sem prišli? Čo vám doma hovoria?" ... „No, pravdu povediac, je bežne zaužívané, že Libanon je nebezpečná krajina." Hlavne po tých výbuchoch v Bejrúte a Tripoli pred pár mesiacmi. Neprekvapuje ho to. Ani nie priveľmi smutne pokývne hlavou - staré známe skutočnosti. „A teraz si čo myslíte?" ... Hoci sme zatiaľ boli v Libanone tri dni, nezdal sa nám nebezpečný. Všade sú vojaci, áno, ale to je v poriadku. Cestné kontroly - check pointy, obrnené transportéry s M 60-kami, vojaci UN, ale pohybovať sa môžete slobodne. Okrem južných oblastí. Tam potrebujete povolenia od armády, napríklad na Beaufortov hrad, či múzeum vojenskej väznice Al-Khiam. Okrem blízkosti Izraelských hraníc sú tam aj celé zamínované územia. Inak je pokoj, bezpečno, ľudia sú milí, príjemní, veľmi šťastní keď vidia turistu. Zdravia nás, tešia sa, neotravujú, neponúkajú nič, proste si žijú svoj život. Šijú siete, pijú čaj, hrajú kocky, opravujú autá, predávajú dovozové banány, vyrezávajú stoličky. Za celý čas čo sme boli v Libanone sme boli jediní zahraniční návštevníci. Smutné. Veľmi smutné, priam tragické. Nádherné pamiatky, divy sveta, chrámy, koloseá, hipodrómy, hrady, prístavy, čajovne, všetko zívalo turistickou prázdnotou. Krajina tým veľmi trpí. Kedysi letovisko pre západ, teraz sú pláže pusté. Zimné strediská v Antilibanone tiež. Hoci si neviem predstaviť ako sa dá na tom šutrovisku lyžovať, je známe, že tu sa môžeš doobeda lyžovať, sadneš do auta a za pol hodinu si pri mori.
Ale západniarske zadky sa boja. Lebo v televízii povedali, že je to nebezpečné... Pretože veríme masážam médií. Nebezpečné sú len určité oblasti, palestínske tábory a sídliská, pohraničná oblasť. Ak nemáte presný zámer, nemáte sa do týchto oblastí ako dostať. Samozrejme dá sa do nich preniknúť, ale musíte ísť konkrétne po tom. Mimo týchto oblastí je život kľudný, taký ako u nás, okrem rozstrieľaných fasád, spomienok na občiansku vojnu a bombové útoky, a všade prítomných vojakov, nič nevykračuje zo šedivého priemeru obyčajnej krajiny. Samozrejme, veci sa stávajú. Aj vo Fínsku, aj v Libanone....
Večný svedkovia tejto nepokojnej zeme.... Rozstrieľaná mešita a dom v Tyre.
Hlavy pohlavároch nás strašili aj tu. V Sýrii hlava prezidenta visiaca úplne všade (!), v Jordánsku pre zmenu to isté....
Zbombardovaný dom.... v Tyre.
Domáci si nerobia starosti s uprataním ruín. Domy nechávajú neopravené, sutiny popadané. Obývajú čo sa dá, keď sa nedá, presunú sa o poschodie nižšie. A keď sa už naozaj nedá, nechávajú všetko tak a idú preč. Ani tehly nerozkradnú....
Odfotené v tom istom dome:
Chlapci poznajú len zbraň ako hračku. Všetci sú vojaci....
Nie, všetci nie...
...
Zhaslo svetlo. „Viete", vysvetľuje majiteľ potravín kde pijeme pivo, „kedysi sme mali elektriku celý čas. Teraz na večer vypínajú, alebo nie je vôbec. Máme svoje generátory." A vytiahol neónovú lampu na baterky. Vypili sme mu všetko pivo, balíme čistíme. Zajtra nás čaká Tyre...
Ak by sa niekto pozastavoval nad anglickými výrazmi, tak vedzte, že v Libanone, rovnako aj v Sýrii i Jordánsku, sú tabule, nápisy, reklama, oznamy, plagáty, proste všetko v angličtine. A keďže vám slovenský ekvivalent mesta Tyre bude v zahraničí na dve veci, tak budem odteraz a navždy používať len anglické výrazy miest a pamiatok.
...part III
