V tomto dieli sa nebudem siahodlho rozpisovať. Obrazy častokrát opisujú viac ako slová. Sú to pečate histórie vyrazené na čele Matky Libanon.
Tri slávne starobylé mestá. Tyre, Sidon a Bejrút. Ich založenie sa datuje okolo roku 3000 p.n.l. Prístavné mestá presiaknuté rybacinou, spleťou uzučkých uličiek staroveku, drevené bárky knísajúce sa na pokojnej hladine zálivov, majstri viažúci siete, popíjajúci horúci čaj v lenivej atmosfére letného poobedia, slnkom zaliate uličky plné ponáhľajúcich sa ľudí, s krikom hrajúcich sa detí. Boli tu Egypťania, Židia, Féničania, Peržania, potom prišiel víťazný Alexander Macedónsky. Mestá boli bohaté, boli dobité, podrobené i slobodné. Rímske, arabské i križiacke. Kresťanské i moslimské. História tejto krajiny ostane navždy vyrytá do hlbokých vrások na jej tvári, vyrezaných vrásku po vráske krvavým mečom vojen. Nepokojná krajina plná nepokojných duší.
Prichádzame do Tyre a pred očami sa nám rozlieva široký prístav plný malých rybárskych lodičiek. Na prvý pohľad to vyzeralo ako oáza pokoja v rozbúrenej krajine, pretože cesta sem bola miestami skomplikovaná odpálenými mostami, obchádzkami, kontrolami. Prechádzali sme rozstrieľanými dedinami, zničené fasády sa mihali za sklom autobusu.
Mierové sily v Tyre svedčiace o krehkosti tohto ospalého pokoja.
Ale život ide stále po starom. Ručná práca majstrov.
Miesto základov obrovskej križiackej katedrály nachádzame v Kresťanskej štvrti kostol Ortodoxnej cirkvi. Bol zamknutý, ale chlapík z kôlničky nám prišiel otvoriť. Pustil nás dnu a odišiel. Kostol bol stroho vyzdobený. Tri ikony a v strede visel drevený kríž, na jednom mieste mierne obhoretý. Netrúfam si povedať či je to "originál", alebo či má s "originálom" niečo spoločné.
Na hlavnom námestí Tyre objavujeme varovanie. Je tu plotom obohnaný vojenský tábor s obrovskou červenou tabuľou "Danger mines". Južná časť krajiny je značne zamínovaná a cestovateľom sa odporúča chodiť len po vychodených chodníčkoch alebo bezpečných cestách. Chcela som si to odfotiť, ale ako jediní turisti v meste pútame značnú pozornosť a tak radšej neriskujem nevôľu vojakov fotiť ich techniku. Postačí mi plagát na stĺpe verejného osvetlenia.
Malí vojaci.... Títo sa fotiť chceli.
Juh krajiny sa prevažne hlási k Hizballáhu, takže okrem všadeprítomnej červeno bielej vlajky Libanonu, sú tu vyvesené aj žlto-zelené a zelené vlajky "Božej strany".
Po krátkych potulkách labyrintom prašných uličiek kresťanskej štvrte (na navštívenie neďalekého palestínskeho kempu Al-bass, vzdialeného približne 10 minút chôdzou, nám neostával čas ani odvaha) odchádzame do Sidonu. Privítali nás smutné obrazy.
Na nábreží bol však úplne iný život. Práve bol koniec ramadánu a všetci oslavovali. Kolotoče, zmrzlina (vodný ľad na paličke poliaty krikľavo žltou tekutinou), varená kukurica. Nábrežie bolo plné rodín s deťmi, krik, vresk, somáriky vozili na chrbtoch decká pomedzi rozpadnuté ruiny nábrežných domov.
Sidonu sa budeme venovať nabudúce, teraz odchádzame do Bejrútu. Hlavné mesto Libanonu, Paríž východu. Moderné bohaté mesto, kde Mercedes typu S bol to najlacnejšie auto. Billboardy odhaľujúce modelky v ich prirodzenej kráse, provokujúce fotografie, ktoré by sa aj u nás mohli "hanbiť". Vysvietené klenotníctva, Bank du Liban, Liban Canadian Bank, desiatky ďalších bánk, developerských projektov, luxusných obchodov, kaviarní. Človek sa nestačí čudovať. Po potulkách chudobným vidiekom, kde za každým rohom stretáte palestínske zberné tábory, sa zrazu ako fatamorgána vynorí ostrov bohatstva. Ale tento ostrov má aj svoje tienisté stránky minulosti. Zelenú čiaru.
Po všetkých tých mešitách som už trochu unavená z neustáleho vnútorného nepokoja čo robiť a čo nie, kam ísť a kam nie, čo človek môže a čo nie. Na hlavnom námestí Place d´Etoile nachádzame katedrálu Sv. Juraja Ortodoxnej cirkvi. Rozhodujeme sa ísť dnu, trochu si oddýchnuť.
Sadám si dnu na lavičku a prvý krát po dlhej dobe cítim silný pokoj. Akoby doľahol na celé moje telo, akoby sa mi chcelo spať. Nechce sa mi pohnúť, prosto tu sedím a vnímam ten najsilnejší pocit bezpečia. Možno prvý krát v živote. Po chvíle sa rozhliadnem po stenách a nachádzam toto ...
Pocit mieru bol akosi silno prerušený rozstrieľanými maľbami v kostole. Vychádzame von a ideme ďalej, hlbšie do mesta. Napriek všetkému stále nerozumiem tým silným pocitom bezpečia a pokoja. A hoci bol kostol moderný, je jeden z mála miest, ktoré by človek chcel navštíviť ešte raz. Hneď za rohom je maronitská katedrála Sv. Juraja postavená križiakmi, v pozadí mešita Al-Omari povodne kostol Sv. Jána Krstiteľa postavený v 12 stor. Hospitalitmi a prestavaná v r. 1291 na mešitu.
Prechádzame proti tankovými zábranami, kilami ostnatého drôtu, vojakmi na každom rohu, a tajnými, ktorí sledujú každý náš krok. Nik si nás akože nevšíma, hoci sme zas jediní turisti, a tento krát aj jediní návštevníci týchto odľahlejších častí centra. Nie sú tu ani domáci. Predstavte si, že chodíte po Bratislave úplne sami. Ticho mŕtvo. Úplne sami. Majú nás zmapovaných, každý náš krok si navzájom hlásia.
Dozvedeli sme sa, že táto obluda mala byť kedysi kino.
Na námestí Martýrov objavujeme zničený kostol Sv. Ľudovíta (St. Louis). V pozadí je oslobodenecký billboard - vojak nesúci cez ruiny zbombardovaného mesta Libanonskú vlajku.
Kresťanský kríž v záplave guliek.
Vraciame sa naspäť k centru. Dávame si pozor čo fotíme. Nie všetko je dovolené. Akoby náhodou nás zastavuje jeden chlapík a chce si pozrieť naše fotky (na displeji). Na "kino" povie: "Toto vymazať". Na naše otázniky v očiach mávne rukou: akože zo žartu. Akože sa zasmejeme. Ideme ďalej. Na námestiach nachádzame veľké stanové tábory. Sú obohnané plotom, všade samí vojaci, máme strach fotiť (aby nám nevzali karty). Na tajno fotím širokouhlým objektívom akože ulicu.... Eternity. No limits. Za plotom bez hraníc....
Nič, nikde nikoho, ticho, len holuby. Pod zámienkou, že fotím holuby, cvakám aj ich strážcu.
Sadneme si na obrubník a vytriasame nohy. Je to bankovnícka ulica, po obdivoch stranách sú samé banky a inštitúcie, na konci je zátarasa. Na najväčší zoom fotím práve tento koniec- v pozadí sú stany - jediná fotka z táborov. Z diaľky k nám smeruje nejaký vojak a tak rýchlo balím vercajch do tašky.
Všade samé zábrany. Do centra sa dá dostať len dvoma vchodmi a tie sú prísne strážené. Hneď vo vedľajšej uličke boli vidieť stany rozložené v parku v pozadí. Pri ich fotení nás ale prerušil nejaký tajný s odznakom. Museli sme to vymazať a odísť.
Postupne sa dostávame ďalej od centra a nachádzame židovskú ulicu. Zamurované vchody, nepriechodné oplotenie veľkými oceľovými tabuľami (foťák sa mi podarilo prestrčiť cez jednu škáru). Netrúfam si odhadnúť dôvody toho plotu, ale mohli by to byť míny. V tejto časti sa motajú asi desiati tajní a niekoľko vojakov - na tak malom úseku. Prečo....
Zrútený strop so schodiskom synagógy. Viac sa mi nepodarilo odfotiť, prišli nás poprosiť aby sme si to nefotili.
"Toto si môžete fotiť, ale toto nie", posiela nás preč. Toto? .... Beirut
Po ďalších a ďalších domoch, ruinách neodprataných z pohľadu zvedavcov, zrútených strechách, pomaly zarastajúcich napospas burine, odchádzame naspať do centra. Zase musíme prejsť zábranami a kontrolou. Znova vyberáme fotoaparáty, otvárame batohy, vyťahujeme objektívy. Skôr sa nám zdá, že sú len zvedaví. Keby sme chceli, hocičo sa dá hocikde schovať. "Press?" pýta sa jeden z nich. Nie, nie, sme turisti. Turisti! Usmieva sa a púšťa nás ďalej. Dokončujeme návštevu historických pamiatok, zrekonštruovaných po silnej devastácii počas vojny, a smerujeme do Tripoli. Za Tripoli prechádzame ďalšou kontrolou (už ich človek ani nevníma)...
Po ceste nachádzame Palestínske sídlisko... Zničené nedávno. Ešte sa z neho dymilo...
Kedysi malo 70 tisíc obyvateľov. Palestínčanov, ktorí sa búrili. Prezident poprosil všetkých, ktorí chcú ísť, aby opustili mesto, pretože ho dá zrovnať so zemou. Všetci odišli až na 300 členné jadro. To bolo zrovnané so zemou.... spolu so sídliskom ....
Keď sme narýchlo porobili zopár fotiek, dobehol k nám veliteľ vojakov. Vyzeral nekompromisne a radšej sme rýchlo zdrhli cez cestu na druhú stranu. Jeden z nás, Peter, však zaostal. Zostal premávkou odrezaný na druhej strane. "Cítil som, že karty sú v pr..., stratené", povedal neskôr. "Rýchlo som prepol vo foťáku na druhú kartu aby mi nevzal túto s týmito fotkami, a čakal som čo bude. Začal sa ma pýtať na press..." Videli sme zamietavý pohyb Petrovej hlavy a už trielil cez voľnú fugu pomedzi autá k nám. Fotky zachránené.
Dnes nebude vtipná príhoda s Větvičkom, pretože nič nie je vtipné na týchto fotkách. Spravila som ich, aby som nezabudla. Aby ste aj vy videli, čo sa nemá zabúdať. Lebo vidieť je vedieť. A je treba vedieť, že sa takéto veci vo svete dejú. Že sa dejú na veľa miestach na Zemi, a že ich denne zakúšajú obyčajní ľudia ako ja alebo vy....
