Starší pýtal sladké, mladší mlieko, mne bola zima na nohy a deti už mali mokré rukavice. Dobrá správa bola, že tabuľka HZS ukazovala lavínový stupeň 1. Aspoň takto. Ak nepríde opäť storočná lavína, po desiatich rokoch.
Poznáte to keď ste niekde prví, jediní a už prešlo akademických pätnásť minút a nikde nikto? A do toho deti „kedy už pôjdeme?“, lebo vedia, že sladké dostanú až keď budeme šliapať. Nervy ako struny. A potom sa vyrútili. V spomalenom zábere kráčali ako z filmu Suicide Squad, len nemali bejzbalové pálky a tetovačku na líci, ale decká v nosičoch a veľké batohy na boboch. Suicide – Outdoormamas – Squad.
Here we go, baby! - Outdoormamas akcia na Žiarskej chate - zima 2020.
Foťák položený na rampe odfotil 8 žien a 12 detí. Ale bolo to len číslo do štatistiky, pre prípadné straty počas výstupu, pretože v ten večer sa v tej tatranskej chate stretlo úžasných 11 matiek a 15 detí. Teraz to však bolo ďaleko pred nami a my sme len dúfali, že to dáme. Ťahajúc v jednej ruke 40l batoh na boboch, v druhej ruke dieťa a na chrbte nosenca. Ešte posledné kontroly obsahu plienok, „mami mne je zima“, „rozopni sa bude ti teplo“, „mami ja som smädná“, „jedlo dostaneš až keď budeme oddychovať po ceste“, „potrebujem cikať“, „mami ja chcem ísť na boboch“, „nie, na boboch je batoh“, „a kedy tam už budeme?“ ... a odhodlane vyrážame. Tento krát smer Žiarska dolina – Žiarska chata.
Mysleli ste si, že pôjdeme opäť na Popradské pleso? Aj my. Ale chata bola vybookovaná, s voľnými iba hromádkami s turistickými osem lôžkovými dvoposchodovkami. A tak sme sa vrátili k pôvodnému odvážnejšiemu plánu – ísť v zime na Žiarsku chatu. Vybavovanie ubytka a vôbec všetkého bolo miestami veľmi vtipné, lebo veď toľko matiek s deťmi pokope nevideli ani v Grand hoteli Praha, nieto na skromnej tatranskej chate v Žiarskej doline. Musím povedať, že mali z nás nefalšovaný strach a obavy, očakávali bratislavské mamky s kufríkmi na kolieskach, ktoré budú na chate hľadať detský kútik s guľočkovým bazénom a saunu, vopred nás upozornili, že cesta nie je upravená a že vývoz, ani batožiny, nerobia, a že či nechceme ísť radšej do hotela. Ako vravím, bolo to vtipné. Všetko sa zmenilo, keď sme poobede dorazili na chatu. Plne vybavené ženy, s mačkami na botách, s veľkými batohmi na boboch, už len cepíny nám chýbali alebo skialpy. Decká oblečené vo funkčných veciach, každé batoh so svojou výbavou náhradných vecí. Radosť vidieť. Tu sa tvorila nová budúca generácia horských turistov a lyžiarov.
S prevádzakárom sme si hneď sadli do noty, a tak sme sa spriatelili, že nám aj nachystal samostatný smetiak na plienky s názvom Algida. A tolerovali nám aj všetok ten hurhaj, hluk, detské naháňanie okolo stolov, rev i plač, vysvetľovanie, trúsenie a robenie bordelu, ktoré sa nedá nazvať jedením.
Ale bolo to úžasné, neskutočný zážitok. Už cesta na chatu bolo prvé sito odhodlania a sily. Podľa mapy trvá cesta od parkoviska na Žiarsku chatu v lete a dospelou chôdzou 2 hodiny. A teraz si k tomu dajte 15 kilový batoh, 15 kilového nosenca, šliapajúce dieťa do 5 rokov, a do toho sneh a teploty pod nulou. Za niečo cez tri hodiny sme všetky boli hore, ako nič. Vláčik mašín ťahajúcich deti a boby sa postupne cestou hore roztiahol, a tak keď nás dole idúci turisti postupne všetky stretali, neskrývali zvedavosť kto sme čo sme a nešetrili slovami podpory. Ostatne rovnako aj skialpinisti na chate či horskáči z HZS. Všetci boli zvedaví či sme organizovaná skupina a z malých vyrastajúcich horalov, rozhadzujúcich po celej chate šachové figúrky, bijúcich sa o erárnych plyšákov, žobroniacich párky a presladené automatové kakao, boli úprimne nadšení. Možno sme mali len šťastie na super ľudí, milých turistov a skialpinistov, a že ich už v stredu večer bolo na chate riadne veľa!, veselých a prajných, i super pracovný tím na chate. Ako povedal jeden skialpinista, ktorý nás predbiehal keď sme šli na druhý deň smerom k rozdvojke ciest na Žiarske a Smutné sedlá : „Šliapem si sám na Žiarske sedlo a za celý deň nestretnem žiadneho skialpinistu, za to samé deti!“ Respect bro! ... vlastne mamas ;)
Dostať sa na Žiarsku chatu bol prvý cieľ a ten najhlavnejší. Ale na druhý deň nádherne svietilo slnko, nebo bolo úplne čisté, a vzduch teplý. A tak sme niektoré s deckami vyrazili smerom hore do Žiarskej doliny. S heslom „uvidíme kam sa dostaneme“ sme sa priebežne kochali, fotili (deň bez selfíčka nie je deň), kŕmili sladkosťami, čo budem zachádzať do detailov ... turistika s deťmi skýtá veselé momenty cikania v zime, výmeny plienok, studeného mlieka, zmrznutého sušeného ovocia a mokrých rukavíc. Ale poctivo sme s deckami ukrajovali ďalšie a ďalšie metre výšľapu, miestami strmého i vyšmýkaného lyžiarmi, ale deťom nevadí nič, krásne idú, v krásnom počasí. My matky meditujeme v pohybe. Rozprávame nekonečné príbehy o rytieroch, elfoch a jeleňoch. Je to nádhera. Srdce plesá. Tu sme my. Tu sme doma.
Nakoniec sme tri ženy a päť detí došli až pod rázcestie dolín. Bola tam väčšia relatívne rovná plocha, podesiatovali sme, deti opäť oddychovali naháňačkou, šmýkaním sa, vykopávaním dier do snehu (vyzerali ako tie polárne líšky s polkou tela v prašane, že im len nohy trčia von, keď chytajú myši pod snehom). Vietor sa postupne zdvíhal a nás na chate čakala prednáška od člena HZS, tak sme sa ešte odfotili a hybaj dolu. Ale srdco som tam nechala.
Najlepšie veci na tomto Outdoormamas evente na Žiarskej chate boli nonstop sánkovanie detí okolo chaty, prednáška člena HZS kde sme si mohli vybuchnúť lavínový airbag, večerné pozorovanie hviezd so zeleným laserovým ukazovátkom, a husté polievky na chate. Ďalší deň sme výletovali v okolí chaty, bobovali sa celý deň na príjazdovej ceste až dolu k potoku, uspávali, umývali riťky, kŕmili, dojčili a tak stále dokola. K večeru sme už museli decká stiahnuť dnu kvôli víchrici. Ale vydržali v tom vonku dlhšie ako by ktokoľvek čakal, a to dobrovoľne. Veľa sme sa smiali, kecali, večer to bol boj odposluchov kto z koho, ale celé to bolo proste super. Aj sa nám ťažko odchádzalo na štvrtý deň, slniečko opäť svietilo, po víchrici ani slychu, ale aspoň sme cestu dole mali ukážkovú, ako z filmu.
Pre niektorých z nás nasledovalo pokračovanie dobrodružstva s názvom „Preži cestou domov vlakom“. Už sme si cestu vlakom do Tatier vyskúšali nielen takto pred rokom, keď sme šli na Popradské pleso, ale aj cestou sem na Žiarsku chatu. To ešte ani neopustíte stanicu Vinohrady, a už je tu „chcem papať“, „chcem cikať“, „mami kako“, a do pol hodiny už uspávate. Je to sranda a štyri hodiny trmácania sa vo vlaku pred vami. Vďaka bohu za detské kupéčka. A za veselých cvaklístkov. Ako vravím, asi sme opäť mali šťastie na samých príjemných a veselých ľudí. Tento krát dokonca dvaja cestujúci s nami vydržali až do Liptovského Mikuláša! Tomu sa varí „vervy ako zo železa“ :D.
Ale cesta domov je vždy iná. My unavené, a deti unavené. A to je diabolská kombinácia. Cesta bola dlhá, ale zato namáhavá. Rómovia fajčili na detských záchodoch a my sme už nemali pre deti toľko pochutín, ako cestou tam. Keď sme prišli do Bratislavy, bola už skoro tma. Bol to náročný a úžasný výlet. Opäť ďalší krok, ďalšia skúška, nové zážitky, nové objavy. Ženy i decká boli skvelé, všetci sme to dali, spoločne sme veľa zažili, bolo veselo, bolo fajn a to je hlavné. Ešte aj report z tejto akcie sa nám podaril úžasne! Nabudúce znova!!!
Všetky Outdoormamas Slovenska spojte sa :) - Outdoormamas skupina
