Samozrejme tak chodia turistky. Iránky ak nenosia čádory, tak väčšinou čiernu šatku a čiernu tuniku pod zadok a rifle. Napriek absolútnemu zákazu importovať produkty z Ameriky, rifle a Coca Cola si našli svoju licenčnú cestu. Najväčší zážitok je pozorovať ženskú ako si neustále napráva čádor. Pod tým totiž majú šatku na hlave, niekedy k tomu ešte samostatne šatku pod bradou, tuniku až po kolená, pod ňou široké nohavice, pod pazuchou kabelku, v ruke nákup a pod nohami decko. A to všetko je schované v bezpečí popod nohy motajúceho sa čádoru. Čádor je veľký kus čiernej látky plachtovej veľkosti. Drží len gumičkou zozadu hlavy a zvyšok je už na žene ako si daný outfit naaranžuje. Väčšinou si jeden cíp prehodí popod pravú ruku a zakliesni popod ľavú pazuchu. Keď potrebuje uvoľniť aj druhú ruku, prehodí si opačný cíp popod druhú ruku a zakliesni pod druhou pazuchou, alebo, čo je najčastejšie, dá si oba cípy do pusy a drží zubami. Takto má obe ruky voľné. Stačili by tri zicherhajsky a civilizačný problém by bol za nami.
Ľudia sú to vo všeobecnosti neuveriteľne zlatí. Všetci chcú s vami stále debatovať. Nie sú otravní a hlavne vám sa nikto nič nesnaží predať. Vývoz ropy dáva obyvateľom Iránu určitú tvár. Potrebujú sa len porozprávať. Všetci, čo vedia anglicky, aj tí čo nevedia, od 18 do 35 rokov, všetci sú zvedaví iba na dve veci. Odkiaľ ste a čo si myslíte o politickej situácii v Iráne. Veľmi živo sa zaujímajú o to, ako vidíme Irán my z pohľadu turistov, čo sme si o Iráne mysleli pred tým ako sme sem došli, čo si myslíme teraz, čo si myslíme o Iráncoch a hlavne, úplne najviac sa úplne všetci zaujímajú odkiaľ ste. Znalecky pokývu hlavou, že: „Ahá, no myslel som si", a bez mimickej zmeny v tvári pokračujú vo svojej práci. Úžasná bola jedna rodinka v Imámovej mešite v Isfaháne. Sedeli pod tienidlami z lešenárskych trubiek a desiatovali. Prisadla som si vedľa nich, že vymením karty vo foťáku. Ihneď ma odchytili. Najprv mi ponúkli čerstvé pistácie, potom marhule, potom jablko, potom uhorky a soľ. Na oplátku som im dala tyčinku Corny, ale nevedeli čo to je, pretože na to akí sú oni zvedaví, neprejavili ani mikrobrvou nejaké pohnutie nad týmto darom. Zatiaľ čo ja som sa žranici úprimne tešila. A nevedeli ani prd po anglicky a strašne sa chceli rozprávať, a neustále na mňa rozprávali iránsky. Najlepšie je, keď naznačíte, že nerozumiete, tak vám to povedia ešte raz a pomalšie akoby ste snáď predtým iba nepočuli.
Iránci majú veľmi početné rodiny, čo je veľká výhoda hlavne pre ženy, pretože tá nesmie byť videná vonku s niekým, kto nie je členom rodiny alebo priateľom otca alebo manžela. Na druhú stranu sa nám zdalo, že každý má niekoho z rodiny veľmi, ale veľmi dôležitého. Jeden chlapík nám ukazoval fotografiu vystrihnutú z novín, kde bol jeho dedko - tlačič kobercov - na nejakej fotografii v článku. Tlačič kobercov je ten, kto ručne tlačí na koberce farebnú a ornamentálnu potlač, inak vysoko kvalitnú a krásnu. Druhý zase má dedka, ktorý keď bol chorý v nemocnici, tak sám anglický veľvyslanec ho prišiel navštíviť počas návštevných hodín do nemocnice. Takéto a podobné príbehy človek zozbieral na bazároch, neustále rušných, hlučných, chaotických a veselých, a miestami sme sa cítili skutočne malí s našimi rodinami automechanikov a inžinierov.
Raz sme sedeli s dvoma chalanmi večer pri „pive". Najviac ich zaujímalo koľko u nás stojí Mercedes S Klasse a za koľko takú sumu zarobíme/ušetríme. Chalani boli študenti. Jeden bohatý a múdry, druhý chudobný a hlúpy. Tak sa nazvali. Keď nás chcel ten chudobný odfotiť telefónom bohatého, tak dlhým stlačením gombíka vypol telefón. Potom sa nás pýtali aké máme autá, ale názvy ako Octavia, alebo Fusion im zjavne veľa nehovorili. Oni by chceli Porsche alebo Ferrari. Chudobný ani desať kolien jeho rodiny nikdy nemalo auto, bohatého otec má Kiu Pride. „Je to o dosť lepšie ako Peugeot 405, čo tu majú všetci", ubezpečoval sa bohatý. Chudobný prikyvoval . Tu sú len tri typy áut - Kia Pride, Peugeot 405 a Renault Tondar. To je to isté ako Dacia Logan. Staré výrobné linky zjavne našli uplatnenie v tejto časti sveta.
Keď má človek iné auto ako jedno z týchto troch, nedostáva od štátu mesačný poukaz na zvýhodnený nákup benzínu. Mesačne vlastník spomínaných áut dostane lístok na nákup 1000 litrov benzínu za 2,-SKK. Keď prekročí tento objemový limit, musí nakupovať benzín za 4,-SKK. Vlastníci veľko-objemových áut musia platiť štátu dosť vysoké dane, ale pri považovaní 4,- SKK za vysokú cenu benzínu, pokúšam si predstaviť výšku daní za veľký objem. Benzínu však nie je dosť. Irán vyváža ropu, ale nemá dostatok rafinérok, a výroba benzínu pokrýva asi len polovicu spotreby v krajine. Ďalšiu tretinu spotreby benzínu Irán dováža, celkovo to však vykryje asi len dve tretiny celkovej spotreby. Takže to bol bežný stav a nie niečo výnimočné, keď sme došli na pumpu a nemali benzín. Najhoršie na tom bolo to, že sme sa celkom urýchlene potrebovali dostať do púšte ... ale o tom nabudúce :).
fontána na Imámovom námestí v Isfaháne
Imámove námestie v Isfaháne
tepané tanieriky a hrnce na bazáre v Isfaháne
Imámova mešita v Isfaháne
... je mega vysoká
... a mala neuveriteľné akustické vlastnosti. Tlieskanie sa šírilo aj minútu dlho, pomocou kruhového stropu dokonalej geometrie
... tohto stropu
... bočné lode
... podarilo sa mi trafiť mesiac nad mešitou
... naprávač kobercov v Imámovej mešite
spomínaná rodinka s čerstvými pistáciami ...
zrulované koberce v čase mimo modlitieb ...
mládež :)
dedko predával koberec pred mešitou
vstup do mešity
a toto bolo dnu ....
nadväzovanie kontaktov tu bolo skutočne jednoduché ...
"Trasúce sa minarety" - keď chlapík triasol hore s jedným z nich, po čase sa začal triasť aj ten druhý
... čakanie na "trasúce sa" divadlo ...
no a na záver sľúbený miestny bike ;)
