Ponorili sme sa do tmy átriového domu. Postupovali sme nesmelo, ale bolo tu voňano, čo v nás zabíjalo ostražitosť. Bolo tu úplné ticho, také aké môže byť v noci na vedľajšej ulici hneď vedľa bazáru v tmavom átriu. V strede átria na nás svietili z tmy žlto-červené svetielka uhlíkov z vodných fajok, aj cez tú tmu sme videli husté kúdoly voňavého dymu lenivo predierajúcich sa z mohutných nosných dierok tejto mužskej klientely, sediac na oceľových posteliach s ručne tkanými kobercami mäkšími ako nadýchané uteráky z reklamy na Silan. Prvý krát, keď sme nazreli do tejto tmy, sme sa zbabelo vrátili, že tu to nebude. Druhý krát sme ako svorka potkanov vyslali jedného z nás na skusy - aby objavil zadný vchod pre ženy do čajovne.
Dnu to vrelo šišovým dymom, voňavým čiernym čajom, žltým cukrom, ktorý bol inak sladký ako ten náš, parfémami a smiechom. Toto bola ženská časť. Mužská bola vpredu, tam bolo ticho a cez dym nebolo vidieť ani na krok. Aj autobusy sú tu rozdelené na mužskú a ženskú časť. Väčšinou si v prednej časti cestujúci komfortne čítali ranné noviny a v zadnej časti boli ženské narvané hlava na hlave. Bolo to komické, akoby mali medzi sebou plexisklo, ktoré oddeľovalo aj vzduchy medzi prednou časťou a zadnou. Vzadu bol vždy vydýchaný vzduch. Ale nie všetky ženy chodili autobusmi. Keďže tu nie je zakázané pre ženy šoférovať, videli sme aj nemálo Bat-mobilov. To je auto plné „batmaniek", alebo aspoň šoférka bola batmanka. Bolo to nefalšovane zaujímané, pretože auto vyzeralo akoby malo čierne nepriehľadné sklá a keď ženy vystúpili, v skutočnosti boli sklá priehľadné.
V čajovni sme si sadli na posledné voľné miesta a tvárili sa suverénne. To je jediné, čo vám ostáva ak sa na vás uprene s miernym pobavením pozerajú všetky páry očí. Tu sme, ako inak v celom Iráne, atrakciou my. Človek často krát neprešiel ulicou aby si ho zvedavo celú cestu neprezerala polka ulice. Niekedy sa nám zdalo, že tie isté tváre stretáme za našim chrbtom celý deň, a zásadne nám vždy vliezli do každej fotky, ale na to sme si postupne zvykli. Aj na to, že je blokovaný Facebook a všetky sociálne siete, Google vygúgli na bežnú vec cirka desať odkazov, zatiaľ čo u nás asi deväť miliónov, pri pokuse o stiahnutie oficiálnej skúšobnej verzie Acrobat Readeru naskočila americká stránka informujúca, že z týchto krajín je zablokovaný prístup k americkým produktom a tam bol zoznam: Irán, Irak, Sýria, ... a že nefungujú smsky ... a mmsky.
V čajovni to žilo. Všetky oči na nás a my sme sa pokúšali tváriť ako starí ostrieľaní vlci ošľahaní vetrom „kavárního větrníka". Sedeli sme pohodlne na vankúšoch, ktoré by vedeli rozprávať divy a nad hlavami nám hučal reprák s miestnou hudbou až rezonovalo sklo na starých kyvadlových hodinách. Objednali sme si čaj a šišu. Samozrejme, šiša musí byť, bez šiše nie je čaj čajom. To vyvolalo úsmevy na tvárach už aj tak dosť vysmiatych mladých Iránok. Šatky voľne padnuté dozadu na copy, dávajúc najavo ležérny odpor voči systému a na obdiv s neuveriteľnou pozornosťou vyrobené frizúry. Hanblivé nie sú, to vôbec. Nemajú vo zvyku klopiť oči ako sa to robí u nás. Zákaz maľovať sa tu už neplatí a dievčence svojimi tapetami často ašpirovali na slávnu Kleopatru. Trochu sa na nás zabávali a napäto očakávali príchod šiše. Ich očakávanie nesklamal Peťo, ktorý sa hneď po prvom nádychu rozkašľal. Dlhé blonďavé kučeravé vlasy a nesmelé pokašliavanie z neho okamžite spravilo terč romantických predstáv o ideálnom manželovi.
Podobných, akých výjavy sme objavili na stenách v paláci Ali Qapy (koniec 16.stor).
Precízne drobučké umenie.
Strop hudobného salónika. Fotografie sú bez jediného filtra. Farby sú skutočné.
Hudobný salónik. Všetko v paláci Ali Qapu.
Strop malého výklenku hudobného salónika. Diery sú vyrezané do tenkého dreveného obkladu.
Leď spomínam farby, nedá mi nevložiť sem túto fotku. Opäť nepoužívam žiadne filtre. Je to strop malej dvojposchodovej mešitky v Kermáne.
Pri prechádzke Kermánom sme v jednom Karavan Serai objavili partičku reštaurátorov. Chalani akurát ručne špárovali novú dlažbu. Všetci mali veľmi málo rokov. Asi boli práve prázdniny keď neboli v škole a miesto toho muklovali.
Námestie v Kermáne. Veža je dômyslený prirodzený vetrací a klimatizačný systém, ktorý zabezpečuje neustálu výmenu vzduchu, chladenie a odpočúvanie susedov. Arkáda klenieb dookola námestia je bazár.
Bazár a kúpele, tam to žije. To sú, spolu s čajovňami, centrá života.
Chlapi oberajú čerstvé pistácie. Inak veľká dobrota. Čerstvé pistácie sú oveľa lepšie ako pražené.
Nákup "dobrých, zdravých a čiperných" sliepočiek.
Z trhov vedie viacero uličiek do mešít. Domáci tu oddychujú, v tieni a chlade vysokých klenieb, podriemavajú a modlia sa.
Jedna z najkrajších mešít Šírázu.
Ona mešita žije dva rôzne životy. Každý život je podmienený dennou/nočnou dobou a svetlom. To hrá svoje rozpustilé hry farieb po kobercoch a stenách mešity. Takto vyzerá mešita za dňa.
A takto za skorého rána keď vychádza slnko.
Keď sme videli podobnú fotografiu v kalendári ukážkových fotiek Iránu, vedeli sme, že toto musíme mať. Nabehli sme pred ôsmou pred brány mešity a čakali sme kým otvoria. Myslím, že to stálo za to, hnať sa cez celé mesto.
V Šíráze bola ešte jedna vec, ktorá nás chytila za srdce. Tento pavilónik. Okrem krásnej záhrady, zrkadlových stropov a celých stien, v ktorých sa odrážalo slnko, ľudia a farby a vytváralo magické obrazy, z ktorých sa človeku točila hlava,
boli tam výjavy z poľovačiek. Tu je práve vyobrazený strelený lev. Z chuti sme sa chytali za bruchá smiechom. Maľba na jednotku.
Ťahanie vody z podzemných kanátov - o tých nabudúce. Sú to veľmi dômyselné podzemné a nadzemné tunely a konštrukcie na vedenie vody skrz celú krajinu miliónmi kilometrov - bez použitia hnacej elektriny.
Takto vyzerajú typické mešťanské domy v Jazde. Boli to viac generačné obydlia, s velkými terasami, arkádami, sviežimi stromami po krajoch, vodou uprostred, oddychovou drevenou terasou nad vodou. Čaj, šiša, viac netreba ....
