Vlastne najprv sme pristáli v Istanbule. Tam sme 6 hodín čakali na prestup do Teheránu. Bolo to také malé úvodné peklo. Vlastne menšie úvodné psychologické peklo sme si vytvorili hneď na letisku v Prahe, kde na nás z titulných stránok denníkov pozerali fotografie z demonštrácií v Teheráne. Paráda. Nedalo sa ale nič zmeniť, letenky sme zvierali v dlaniach, batožina nám už dala pá-pá, a v podstate sme ani nechceli nič meniť. Nebude to tam také... uvidíte. V Istanbule nemali lehátka, len päť hviezdičkový hotel priamo v letištnej hale. To je vúl, kaviárový tousty. Tak sme sa rozvalili na trojice stoličiek, našťastie nemali operadlá, lebo spať prevlečený popod operadlá vie byť miestami nepohodlné. Ešte predtým sme ale zahájili našu cestu typicky cestovateľským činom. V duty free sme kompletne vyžrali ochutnávkové kúsky tureckého medu a želatíny s pistáciami a kokosom, navoňali sme sa všetkým čo bolo k dispozícií v testeroch (nech arabi poznajú čo je to európsky poňatá arabská sprcha) a za desať euro sme si kúpili Jin v plastovej fľaške. Nič lacnejšie tam nemali. Hneď sa nám ľahšie čakalo. Do Teheránu sme prileteli skoro ráno, šatky na hlavy a začali sme vybavovať víza pre jedného z nás. Pôvodne nás malo letieť desať, ale jednej zamietli víza, dôvod neznámy, a dvom neposlali odpoveď či ich môžu dostať alebo nie a my sme medzitým odleteli. Nakoniec sa nám podarilo nielen víza dostať ale aj prepašovať nejakú tú kvapku marhuľovice.
Z Teheránu sme ťahali ešte v ten deň rovno dolu na juh. Aaaa, sme "doma". Konečne. Už nám tento svet začínal chýbať. ... Trochu sa prekvapujem, keď si uvedomím ako som si na východné krajiny zvykla, a nie len zvykla ... zvyk je niečo, čo sa ti nepáči ale ti to už nevadí .... mne sa tu páči ....
V deň, keď sme prileteli bol akurát posledný deň Ramadánu. A ten sa slávi. Všetci, čo majú ruky nohy, idú do najsvätejších mešít v krajine a modlia sa a oslavujú. My sme v ten deň prechádzali cez druhú najsvätejšiu mešitu v krajine, ktorá je v Qome - leží tam sestra ôsmeho imáma. Najsvätejšia mešita je v Mashhade kde leží sám ôsmy imám. To sme ale netušili, aký pohľad sa nám naskytne. Tisíce áut, zaparkovaných úplne našikmo na na zemi namaľovaných parkovacích boxoch, zato ale jeden vedľa druhého, žiadne prázdne miesta, žiaden chaos. Nie, nie sú to Arabi, to je vidieť. Na parkovisku medzi autami postavané stany a veselo sa tam stanovalo, piknikovalo, Coca Cola a kozie hamburgery, dve ženy len tak ležali medzi autami na kobercoch, ako u nás na festivaloch, len tu stanovali na betóne, a bez alkoholu. Keď sme sa konečne premotali k areálu mešity, naskytol sa nám neuveriteľný pohľad. Myslím, že toto bol pre väčšinu z nás ten najsilnejší zážitok celého pobytu. Tisíce ľudí, modliacich sa narovnako, jeden vedľa druhého, na povel kľaknúť, na povel vstať, medzi nimi ležiace deti, vedľa ženy zahalené v čiernych čádoroch. Niektorí mali koberčeky, niektorí kus kartónu. Všetci mali pred sebou modlitebnú kocku zo svätej hliny a z ampliónov sa tiahol tichý monotónny hlas prehovárajúci k bohu. A tisíce ľudí šepkali s ním.
Fotila som rýchlo, snažila som sa nepútať pozornosť. Predstavy, ktoré sme o krajine mali, atmosféra náboženstva, ktoré nepoznáme, a spomienky na krajiny, ktoré som pred tým navštívila, kde sa nedalo všetko fotiť a fotky, ktoré sa mi podarili spraviť boli často "zakázané ovocie", mi vraveli aby som nebola nápadná. Je to niečo úplne iné keď fotíte rýchlo, od brucha, len tak z letku, pričom sa nepozeráte na to čo fotíte.
Po fotografiách z demonštrácií a pohľadu na zástupy modliacich sa, sme boli trochu zvedaví čo môžeme očakávať nasledujúce dni. A postupne, deň za dňom sa nám otváralo tajomstvo tejto krajiny a jej obyvateľov, ktoré kompletne búralo naše predstavy vytvorené pomocou médií. O Iráne, Iráncoch a ich nehynúcej túžbe komunikovať s nami budem písať nabudúce, čo poviete ;)
Qom
mesto Kashan
mešťanské domy v Kashane
piatočná mešita v Isfahane (a ja :) )
mešita šejka Lotfollaha v Isfahane
