Ale aby som nepredbiehala udalosti, deň vždy začína raňajkami. Také tie notoricky známe turistické raňajky v týchto krajinách je džem - tu mrkvový (inak veľká mňamka), maslo - tu nepasterizované (chutí asi ako naše, tri týždne vystáte v chladničke s kilom ošúpanej cibule a cesnaku... no proste fuj!), vajko - tu nemali čo pokaziť (len sme sa modlili aby ich dostatočne dlho varili, pretože vajká tu predávajú naskladané do nádhernej vysokej pyramídy, stojace na trhu celý deň na slnku, aby kupujúcim lákavo podávali ruky - niekedy aj celé týždne), kus kozieho alebo ovčieho syru ( vždy to chutilo rovnako), horúci riedky čaj - cukor zachráni aj nemožné (ako na potvoru sme vždy dostali do pollitrovej kanvičky vylúhovaný jeden sáčik anglického čaju, podľa mňa už niekoľko krát zrecyklovaného) a arabský chlebík. Dalo sa z toho najesť, nedalo sa z toho pribrať.
Najlepšie bolo keď sme pristihli staříka ako kradne vajíčka a chlieb z raňajok. Pozorne a nenápadne si ich zbalil do servítky. V horskej chate v rakúskych alpách by to nespravil, ale tu sa jeho svedomie cítilo akési chránené miestnou klímou. Tie vajíčka sme potom cítili okolo dvanástej, keď ich nebojácne rozbalil v stiesnenom mikrobuse. Proste štyridsať rokov sa vo vývarovni jedlo o pol dvanástej a teraz tomu nemôže byť inak. Telo nepustí. Poviem vám úprimne priatelia, to všetko, čo dokázal stařík spucovať na obed, alebo večeru, to by jeden nezožral za dva dni. Celkovo našich staříkov zaujímalo neveľa vecí. Jesť, srať a spať. A tak náš Jindra (a aj my na našu veľkú zábavu) musel neustále počúvať: „Jindrooo, kde jsou tady toalety?" a „Jindroo, o kolkej jsou snídaně?" a „Jindrooo, tady je ta restaurace, Jindrooo, ta restaurace!!" a tak dokola. Takže keď nám Jindra povedal čo dneska uvidíme a ako si to rozvrhneme aby sme mali najlepšie svetlo na fotky, prvá otázka po výzve Pýtajte sa padla od stařenky: „A kdy budem jíst?" Všeobecne bola stařenka perpetuum mobile. Prvý čin po vystúpení z mikrobusu (my sme sa pridusení a zmačkaní chvíľu nepohnute resuscitovali) bola stařenka: „Jindro, ja jdu na toaletu." Ale najčinorodejší bol aj tak stařík. On hral určite Hujera v Marečkovi. Ten dokázal prebádať každú pamätihodnosť za pätnásť minút a potom sedieť pred dverami a klepkať si na hodinky. Podľa mňa mu to ostalo z cvakačiek. Presnosť, základ života. A keďže zapálenému amatérskemu fotografovi, čo sme boli takmer všetci, proste neprikážeš, že čas vymedzený na prehliadku má naozaj presné hranice, boli sme s ním v takzvanej tichej vojne. A tak keď už nakoniec vynadal Jindrovi, že ide o desať minút neskôr („Pane učiteli, už je čas."), dostal stařík slovnú nakladačku. Staroba nestaroba.
Žrať, srať a spať je ale stále viac ako jediný záujem Bludimíra. Ženy. On si tam totiž originál prišiel hľadať ženu. Doma si vyhotovil celú kopu svojich fotografií so zozadu napísanou svojou adresou, ktoré potom rozdával hlava nehlava. Boli tam také, že on na rotopede, on s pollitrákom piva, a tak. Anglicky ani ň ale vždy sa dorozumel. Iránsky systém ženskej neslobody sa mu veľmi páčil, a úprimne si myslel, že je veľmi dobrý. Jeho názor na ženu bol asi skôr obmedzený na variť prať a čušať. Ale neviem presne, lebo diskutovať sa s ním nedalo. Nemali sme aspoň z diaľky súzvučné vlny a vôbec sme mu nerozumeli. Statočný ale bol. Tak ako sa do poslednej fotografie nevzdával a úporne hľadal ženu, tak dokázal vyšliapať na štvortisícovku v nedeľných kostolných polobotkách. Potom tri dni stukal na prsty a päty. Ale dal, a čo je neuveriteľný čin zmierenia - vyniesol na vrchol trochu jabĺčkovice od Divného. Týmto sme ho vzali do partie. Z partie rýchlym krokom vystúpil, keď si zadovážil originálny iránsky parfum a nakydal si ho na seba v mikrobuse v niekoľko milimetrových vrstvách. To bol smrad, že by jeden pad! „Originál! Od Iráncov!" No, pokoj s tebou, hriešna duša, aj s banánovou šťavou od Iráncov.
Bludimír bol ale skvelý človek. Vždy sa pri opustení mikrobusu vytratil, „narazil" si nejakú rodinku, nechal sa nimi pozvať na obed a potom sa včas stihol vrátiť. Na to, že si nevedel ani len prestaviť čas na hodinkách, to boli nadľudské činy. Asi najviac nadľudský čin bol, keď sa snažil nahovoriť si sestru majiteľa jedného domu, u ktorého sme raz prespali. Keďže ani bú ani mú, nešťastný majiteľ prišiel za nami. Rozprával anglicky a hlavne nemecky, takže sme s ním celú noc radostne kvákali. Došiel však celý nešťastný, že jeho sestre je veľmi ľúto ale Bludimír jej smrdí. On sa totiž kúpal len raz za týždeň a Peťo, čo s ním a s Divňouskem spával v jednej izbe, povedal, že aj slipy si mení raz za týždeň. To sme ale ani nemuseli vedieť. Stačili nám tie žlté hrubé prerastené nechty trčiace zo sandálov.
Ale vráťme sa na Zem. V Perzepolise pražilo slnko akoby ho za to platili. Mne to nevadí, ja som dieťa leta, slnka a púšte. Ja môžem horúce praživé dni, hlavne keď mi nie je zima. Perzepolis je skôr mýtus ako hmatateľný ohromujúci a dych berúci monument. Je nádherný. Je neuveriteľne starý. Jeho zvyšky sú krásne. Ale mravčia snaha zahraničných archeologických záchrancov všetko ohradiť, všade postaviť lešenia, plechové prístrešky, zábrany a chodby, berie miestu dušu. Je to ako vykuchané torzo kedysi obrovského a bohatého miesta, ktoré bralo dych príchodzím svojou masívnou bránou s býkmi a pokorným služobníkom slávnym schodiskom s vyobrazeným darovacím ceremoniálom. Dnes je to ako vypchatý rys, ktorý sa cerí na vás smutným úškľabkom zašlej slávy. Najkrajší výhľad je z vrchu, z hrobky jedného zo Xerxesov. A asi najlepší zážitok bol, keď miestni iránsky turisti oslovili skupinu veľmi bielych turistov. Samozrejme boli zvedaví odkiaľ sú. Z Fínska. Nastal veľký iránsky smiech. Asi nevedeli kde to je, ale ich plavé vlasy, mäkké ružové telá a nesmelé fínske úsmevy ich dostali do kŕčov smiechu. Hneď sa museli hromadne fotiť. Fíni boli z nich nadšení.
Najlepší však boli miestni robotníci. Opravovali niečo ako malé múriky, ktoré vám akože nezabraňujú vo výhľade pamiatkou, ale prikazujú vám smer napredovania. Tie múriky sú ako inak z nepálených tehál a navrch sa napláca niečo ako zmes slamy, hliny, slín, kravského moču a vajíčok. Aby to akože držalo a chránilo. Prvý dážď a chalani stavajú celú vec odznova. Boli veľmi milí ako zanietene hádzali tú stavebnú zmes, ktorá vyzerala ako náš obyčajný zdravý hnoj, do táčok a potom sa rútili vychodenými cestičkami po vrchoch tých oblých múrikov. Kým na budúci rok zaprší, snáď to stihnú dokončiť.
Pamiatky takých mien ako Perzepolis musia byť veľké. Monumentálne. Preto sa tomu podľa Slexu hovorí monumenty. Stačí sa len stratiť s foťákom v ruke a snívať s otvorenými očami. (Preto bol stařík so svojimi neuveriteľne vyrušujúcim Hujer systémom vopred určený na odpor celej skupiny). Celé miesto dýcha duchom doby a veľkosti. Priľahlé polia, hory, tráva. Všetko je na takýchto miestach akési monumentálne. Preto asi viac ako samotné ruiny Perzepolisu ma oslovil jeden kopec s takmer nebadateľnými ruinami hradu. Ten výhľad by nebol azda ničím neobvyklý. Ale tu na tomto mieste bol predurčený stať sa ďalším divom sveta.
Sem sa raz vrátim ... tu ostalo moje srdce ...
