Náš sprievodca do púšte a púštny kuchár v jednej osobe nás vyzdvihol v jednom parku v malej oáze. Bol starší, živý ako fretka, strašne sa snažil aby sa nám páčilo a strašne nechcel ísť sám. Čakala nás sto kilometrová cesta do púšte, tak sme sa mu s kamarátom Peťom úspešne nanominovali do jeho Defendera. Zvyšok posádky frčal v zelenom Mitsubishi a boli na mieste nášho budúceho stanového kempu v púšti asi o štyri hodiny skôr ako my. My sme totiž museli tri krát chladiť. Totižto ten jeho Defender mu tu nechali ešte anglickí vojaci z „padesáteho ósmeho". Kúrenie vypeckové na maximum mi privádzalo nohy do vriaceho stavu, hukot vnútri ako pri naštartovaných prúdových motoroch, rýchlosť maximálne do 70km/h, interiér pravý originál kde boli ešte vytlačené anglické generálske rite na kožených sedačkách, inak na tie kožené sedačky sme obdržali také molitanové podritníky aby sme nevŕzgali keď sa spotíme. No a čakal nás kopec s tunelom vo výške 2700mnm.
Tri krát sme museli zastaviť a oblievať motor vodou, ktorú sme prozreteľne nabrali do bandasky ešte v oáze. Raz sa pri nás zastavili traja chlapi z neďalekej dediny a dostali sme s Peťom vlašské orechy. Nevedeli ani slovo po anglicky, tak iba mlčky načiahli ruky s orechmi do auta. Náš sprievodca bol z nich trochu nervózny, ale svoju nervozitu úspešne prebíjal neustálym rozprávaním. Nerozprával len keď fajčil. Nefajčil veľa, ale zásadne za jazdy, takže som vždy musela pohľadať cigy a zapaľovač niekde v bodreli v priehradke alebo vedľa mňa na sedadle, a podať mu ich. Okrem podávania cigariet bolo mojou úlohou nalievať pivo do plastových pohárikov a ponúkať. Náš šofér sa totiž nemohol počas šoférovania venovať ničomu inému ako držaniu volantu, pretože auto samo zabáčalo doprava. Chlapík totiž nejako blbo vymenil pravé predné koleso, ktoré teraz bolo naklopené doprava a robilo si s nami čo chcelo. Takže miestami chlapík dupol na brzdy a snažil sa pomaly vrátiť na vozovku, pretože klasické stočenie volantu doľava vôbec nefungovalo a auto veselo frčalo ďalej doprava.
Asi najlepšie bolo, keď sme raz ostali „visieť" v jednej zákrute v stúpaní ešte pod tunelom. Prehriaty motor nechcel naskočiť ani po ochladzovaní a my sme sa „veselo spúšťali" chrbtom dolu kopcom - a do zákruty. Ale nakoniec sme zdárne dosiahli tunel, inak fakt dlhý aj na rakúske či talianske pomery. Za tunelom sa zrazu „objavila" úplne odlišná krajina. Nedozerná púšť, sem tam oáza v diaľke a nič. Zastavili pri jednom prícestnom prameni umyť hrozno, paradajky a baklažán na večeru, a po ceste do púšte sme sa zastavili na ešte jednom mieste. Vykúpať sa v bazéne v púšti pod horami. Bola to nádrž ukrytá ďalej od cesty, postavená na trati vodného kanálu. Voda bola neuveriteľne svieža, čistá, plávali tam dve také tie červené japonské rybičky a my traja. Bola asi po kolená. A teraz si predstavte ako sa tam všetci traja špliechame v spoďároch a ja so šatkou na hlave - zákon nepustí.
Defender nakoniec definitívne vypovedal službu v jednom menšom meste počas cesty. Gratulovali sme si, že nevydýchol niekde v prdeli medzi dunami. Po neúspešných pokusoch ho opraviť sme zohnali druhé auto. To malo ale prázdnu nádrž a benzín na pumpe už nemali. Tak sme museli cucnúť Defendera. Potom prehodiť všetku žranicu do druhého auta. Vzniknutý časový priestor nám ale s Peťom dovolil dôkladne si poprezerať miestnych machrov. Ofiny v tvare odkvapovej rímsy, brutál nagélované do konzistencie prilby, lesklé saténové blúzy s potlačou z deväťdesiatych rokov, rozopnuté vrchné štyri gombíky, vypasované rifle. Boli sme radi, že sme končene opustili tú dedinu, lebo naše brušné svaly chytali kŕče.
Večera bola neskutočná. Varené paradajky, cukety, baklažán, cesnakovo jogurtová zálievka, plackový chlieb, hrozno, melón... fu, na zosranie, ale skvelé! Zaľahli sme na veľké koberce, bolo teplo, hviezdy svietili, mesiac ako veľká guľa, a ostali sme ležať tak ako sme padli dolu, bez spacákov. Nad ránom začalo strašne fúkať. Vetrisko ma nakoniec donútil vliezť do pláteného spacáku. Ten ma však vôbec neochránil pred pieskom, takže sa mi veselo preosieval cez to vrece s názvom iránsky spacák a ostával v celých hrstiach kade tade na mne. Keď som ako tak zase zaspala, spadol na mňa prevrátený koberec aj s kilom piesku. Vietor ho na opačnom konci nadvihol a prehodil cez nás. Aspoň pod kobercom menej fúkalo.
Ráno sa spustila originál púštna búrka. Človek nevidel ani na krok, dalo sa dýchať len cez šatku zamotanú okolo celého ksichtu. Vietor bol veľmi silný a ženúci sa piesok vytváral niečo ako u nás hmla - viditeľnosť ani na krok. Že sa ocitneme v púštnej búrke sme teda nečakali. Nakoniec sa nám podarilo nejako sa dostať na cestu a pomaly postupovať von z tohto púštneho pekla. Postupne sme objavili pred sebou asfalt a trochu pootvorili okná. Cestou naspäť sa na nás znovu usmievali vysoké hory okolo sedla s tunelom ale tento krát sme boli vyzbrojení modernejším autom. Ako sme sa dosmiali my, keď sme pešo stúpali na jednu štvortisícovku, sa dočítate nabudúce ... :)
Peťo naberá vodu na chladenie motora ...
Náš púštny sprievodca seká ľad do chladničky a to červené je samotná chladnička.
... vodu na pitie.
Tu nám prvý krát vyvrela voda.
Vedúci šikovne chladí motor.
okolitá príroda ...
Takéto vedia byť výhľady do púšte...
Púštne mestečko XY
Super balkóny :)
Fátimina ruka pre šťastie - klopadlo na dverách.
sušiace sa "marhule s kôstkami" :)
Šeherezádin park v oáze
Výhľad z minaretu v oáze.
Púštne mesto XXY
Tento škorpión vyliezol spod koberca, na ktorom spal jeden chlapík.
Výhľad z hradu na typické mestečko v Iráne.
Sušenie tehál v areáli hradu.
