Spoznali sme sa s ním pred dvoma rokmi, keď sme boli navštíviť ohromné krásy Egypta po prvý krát. Bol z Káhiry, z dobrej rodiny, a po tom ako sme dva krát precestovali túto krajinu durchom durch po všetkých zákutiach, kde už ani ľudia nemohli žiť a predsa žili, sme zhodnotili, že chlapec vďaka svojmu zázemiu a bydlisku v Káhire, kde sa aspoň čiastočne stretá miestny svet so zvyškom sveta, žil vo svojej bubline. Názorovej i duševnej bubline. Napriek tomu bol úžasne milý, ochotný pre nás spraviť všetko, čo bolo v jeho silách. A tak prvý krát, od kedy máme jeho číslo spred dvoch rokov, volám na zmes asi jedenástich čísiel a dúfam, že zdvihne niekto anglicky hovoriaci. Máme šťastie, neokašľal nás s číslom telefónu, a z druhej strany počujem: „za pol hodinu som na letisku". Za ľahké dve hodiny sa chalan dorútil. Inšaláááh. Vysvetľujem mu naše predstavy o ubytovaní: „tak do desať libier." „Myslíš desať euro!" zasmeje sa Ahmed. Nie, myslím desať egyptských libier. Ahmed neveriacky šoféruje smerom k rezortovým hotelom. Šípim nedorozumenie. Ahmed naozaj našiel „super ubytko - za šesť euro!". Snažím sa mu čo najjemnejšie naznačiť, že skutočne myslím desať libier a že na viac nemáme. Navrhujem jeden dva hotely, kde sme boli predtým, ale zisťujeme, že neuveriteľne zdraželi - 60 libier na osobu na noc. Zúfalí nakoniec len tak vykračujúc ulicou naďabíme na úplne najúžasnejší hotel na streche za 25 libier na noc, kde miestnosti s posteľami (viac sa tam nezmestilo, ani batohy tobôž nie skrinky) boli ako výťahové miestnosti na strechách panelákov. Zvyšok strechy bola terasa s lehátkami a lavicami, kríčky, tienik, čaj, proste dokonalá pohoda. Ahmed nám potom ukázal všetky nástupištia autobusov a poukazoval kade sa treba ťahať keď pôjdeme tam či onam.
Dostať sa do Gízy bolo aj na začiatočníka veľmi jednoduché. Autobusoví vyvolávači totiž už z podstaty vedia, že chcete ísť do Gízy. Ak však chcete ísť inam, je problém im vysvetliť, prečo nechcete isť do Gízy !?! Teraz sme však chceli do Gízy. Tú sme tento krát vychutnali plnými dúškami, pretože sme si na ňu, rovnako ako na všetky ostatné pamiatky, ktoré nás nasledujúce dni čakali, nechali celý deň. Okrem klasických pyramíd (vonku i dnu) sme objavili nádherné pohrebisko za pyramídami a zdochnutého psa s nafúknutým bruškom, na ktorom sa ládovali vrany. Ako nás vyháňali z objektu, tak u brány sa začala vytvárať skupinka ľudí čakajúca na západ slnka, ktorý by si mohli (za nemalý poplatok) stojac na mrežiach plota, odfotiť. Je úžasné ako sa dá všetko spoplatniť - každý si mohol kúpiť vyššiu alebo nižšiu priečku na plote. Stačilo odstúpiť od brány a teleobjektív spravil svoju službu. To však automaty voňavých turistov, v bielych ľanových kompletoch s farebnými hlinenými korálkami z výletných lodí, asi nedokázali, usudzujúc z bleskov, ktoré sa im zakaždým spustili.
Napriek nádhernej gigantickosti pyramíd a emotívne podmanivého krvavého západu slnka, si z Gízy človek zapamätá asi jedinú ohromnú vec - tlačenku na ceste do vnútra pyramídy. Doslova tlačenica „dnu-von cez mŕtvoly". A keď človek po desiatich minútach v predklone v extrémne úzkej chodbičke v prudkom stúpaní obtierajúc a strkajúc sa popri vychádzajúcich turistov, ktorých pohyb skôr vyjadroval únik, držiac sa zadku toho pred vami, aj keď ste sa nepoznali, potiac sa, fučiac a hekajúc nakoniec doputoval do pohrebnej miestnosti, objavil nečakané. Obyčajnú miestnosť, dutý kus kocky vystavaný vo vnútri najgigantickejšieho diela staroveku, vydýchanú, tmavú, dusnú a vlhkú, bez akejkoľvek pútavej pamiatky. Tak náš turista vzal do zaječích, pretože ho začínal oblievať pot mozgovej mŕtvice. A tu nastal náš čas - čas ošumtelých zaprášených a spotených túlačov. Podľa predpisu človek nesmel pobývať v sakrálnej miestnosti viac ako desať minút, čo na zabitie niekoľkých miliónov mozgových buniek z nedostatku kyslíka, bohato stačilo. Premýšľam ako asi žije svoj život „vrátnik", ktorý celý čas stojí na konci chodby pri jej ústí do pohrebnej miestnosti. Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že táto sakrálna dutina bola jedna z najúžasnejších energetických miest v Egypte. Možno to bolo iba skupinové vedomie čo človek cítil, alebo to skutočne boli prežívajúce mystické sily z dôb papyrusu, záplav, faraónov a bohov so zvieracími hlavami. Nech je to akokoľvek, kto nebol v pyramíde, netuší čo je to sila viery.
Ahmed nám ešte v ten deň kúpil lístky na vlak do Luxoru. Ako sám so smrteľne vážnou tvárou povedal, ono je to celá veda kúpiť lístky. Okrem lístkov, miesteniek musí si človek zaobstarať aj tzv. poistenie. Nákup všetkých podčastí cestovného lístka prebiehal podobne ako nákup na burze. Každopádne cesta vlakom bola skvelá, naše vozne druhej triedy sa zďaleka nechytajú na toto pohodlie druhej triedy, a klímu. Tá peckovala tak, že na konci 980km trasy sme všetci aj s domácimi klepali kosu o stošesť. V Luxore som presne vedela, ktorý hotel potrebujeme. Už len ho nájsť. Vystupujúc z vlaku nás ale začali s neochvejnou doternosťou vopruzovať miestni hoteloví nadháňači. Tvárili sme sa opäť ako starí ostrieľaní vlci, ktorí nepotrebujú nikoho a nič. Zrazu ku mne pribehol chlapík a začal s anglickým prízvukom vyhukovať názov presne toho hotelíka, kam som chcela ísť. Tváriac sa, že „možnááá si nás presvedčil, ale ešte sa neteš!" som uzvolila aby nám hotelík ukázal. Vnútri duše som sa však tešila ako malý Jojo.
ps: nasledujúce fotky sú z roku 2003, kedy sme do Egypta šli prvý krát, pretože tie nové sa stratili. Možno sa niekedy nájdu, budem prevelice šťastná, ale teraz venujem tento súbor článkov so spomienkami o Egypte ich pamiatke....
... zopár najklasickejších záberov z Gízy ;)) ...
... tu sme sa krásne postrácali v hrobkách a za rohom fotili nafúknutého psa .. fotka bohužiaľ nie je k dispozícii ...
... tu je spomínané "majstrovské dielo" keď máte malý automatík ;)) ....
... Ahmed a faláfel za 0,25 Egyptskej lýri :) ...
... absolútne nutná a neodmysliteľná vodná dýmka (Káhira) ...
.. jedna z tých luxusných spôsobov dopravy v Káhire, proti autobusom a maršrutkám bolo metro výletná loď s bazénom ;)) ...
.. a toto je ten zábavnejší spôsob dopravy ;)) ...
... najlepší bol ten týpek s asi sto kilami chleba na hlave vrávorajúc medzi autami :DD ...
...a nakoniec rozlúčkové foto s našimi kamošmi z Univerzity Germanistiky, pred odjazdom do Luxoru. Za pár dní sme sa s nimi mali stretnúť opäť, na obligátnu šišu, ktorú oni nefajčia lebo sú z dobrých rodín, a ešte popozerať čo to zo života mesta...
ps2: pokračovanie v piatok :)
