Teda, biky je silné slovo. Boli to staré ukrajiny s brutálnymi osmičkami na kolesách, že sme ani z kopca z Údolia kráľov nemuseli brzdiť, ono sa to brzdilo priebežne samo. Počas týchto päť dní sme boli ako v raji, bez jedinej príhody akokoľvek škodiacej harmóniu nášho bytia. Každý deň sme zahájili obligátnym čajom a raňajočkami s „recepčným a správcom" hotela, ktoré nám nakoniec ani poriadne nezarátali do ceny ubytovania. Potom sme vyrazili na bikoch do mesta - Karnak, Luxor, múzeum múmií, ďalšie múzeum, potom sme sa preplavili na druhý breh k údoliam, raz som dokonca trajekt šoférovala na spiatočnej ceste. Bicykle majú jednu najúžasnejšiu vlastnosť - sloboda. Mohli sme ísť kamkoľvek. Bez taxíku, ktorému beží taxameter zatiaľ čo na vás čaká pri pamiatke, bez obmedzení - transportných i časových. Videli sme západy slnka v Medinet Habu, nad Údoliami kráľov i kráľovien, kde sme sa vyšplhali po strmých sutinách a potom sa fotili a pili pálenku s vojakmi, ktorí tu boli na stráži. Zašli sme aj do tých najzapadlejších pamiatok, kde človek objavil dych berúce fresky a rytiny. Popri strážnej vojenskej búde sme vyšli na vysoký kopec nad Luxorom, po tisícoch betónových schodoch, kde sme objavili Luxor a okolitú púšť ako na dlani a na zemi z kamienkov vyskladaný odkaz: „Jesus loves you". Mohli sme celé poobedie meditovať pri posvätnom jazierku v Karnaku a točiť sa okolo posvätného skarabea, presúvať sa všemožné pamiatky vysvietené v noci a fotiť tie majestátne pohľady mocných bohov, zažiť všetko a všade so slobodou v rukách.
Nanešťastie jedinú vec v tom ošiale slobody a radosti „detí kvetov" sme akosi podcenili. Totiž práve v ten mesiac bol v Egypte ramadán. Takže nehladovali výdatne len miestni, za účelom očisty a osvietenia, ale aj my a bez žiadneho účelu. Bolo to ale zaujímavé sa okolo šiestej zúčastniť priam smrteľných bojov o žranicu, keď sa do desiatich minút rozpredalo úplne všetko, čo ulica mohla dať - od faláflov cez pečené kurčatá až po surovú zeleninu. A keďže to, kde sa nachádzali všetky obchodíky s jedlom, vedeli len domáci, kým sme sa k niečomu dopracovali, bolo všetko fuč. Zívali na nás prázdne misy s bublajúcim olejom a ražne po kurencoch. Raz nás ale naši kamoši recepčný a správca hotelíka pozvali na ramadánsku večeru. Bolo to vynikajúce priatelia. Jedlo bolo čisto zeleninové, slaná pórová polievka s cestovinou, kaša z varených bôbov a paradajok, niečo cibuľové, cestoviny, a ešte kopa iných vecí. Zážitok na celý život.
Ono vlastne z každého mesta má človek podobné zážitky. Rovnako nezabudnuteľný bol dážď v Asuáne. Päť rokov tam nepršalo. Práve sme sedeli na terase veľkej čajovne a popíjali horúci sudánsky čaj, keď sa nečakane spustil dážď. Zrazu bola ulica, pred tým ľudoprázdna, zaplnená zúfalo pobehujúcimi miestnymi, ktorí vo vyčaptaných šľapkách, ktoré sa im až deštrukčne šmýkali, panicky pobehovali tam a späť, zabúdajúc kam idú, prečo, čo nesú a čo vôbec chceli. A medzi nimi sa motali vytešené deti, ktoré ešte nikdy nezažili dážď a zbierali kvapky vody rovno do úst.
Ono celkovo vytešenosť je u Egypťanov bežná vlastnosť, oni sú takí veselí a prajní - hlavne keď valia 130 km/h po púšti o tretej ráno z Asuánu do Abú Simbel. Púštna cesta, nie však po takej púšti s krásnymi dunami a zlatisto ružovým pieskom, ale práveže takej, aká je prevažne v Egypte - kamenistej, hrboľatej a rovnej. A na takej „vozovke" s nami náš zo všetkého nadšený šofér valil ako drak - že aby sme tam boli prví. Najlepšie bolo, že chalan veselo predbehol aj policajno-vojenské čelo konvoja, a my sme odvážne nechali za sebou našu ochrannú a ozbrojenú zložku, ktorá nám mala zaručovať bezpečnosť počas celej cesty. Skoro sme duše vypustili, pozvracali sa, pomačkali vajíčka a paradajky do neidentifikovateľnej „ein topf" zmesi, ale boli sme skutočne prví!! Myslím však, že nám to až tak nepomohlo, pretože brány Abú Simbel sa otvárali aj tak keď prišli všetci z konvoja.
Rovnako zážitkovo komicky prebiehala naša plavba po Níle, z Luxora smerom na sever dolu prúdom ku Kom Ombo, na felúke. Šli sme tri felúky naraz. V tej našej sme boli iba štyria turisti a dvaja kormidelníci, zatiaľ čo v ostatných sa potili a tlačili vyše desiati cestujúci s dvoma navigátormi. A tak sme zásoby jedál, pre každú felúku rovnaké, rozdeľovali iba medzi štyroch, a matrace sme používali ako letiská. Vo vedľajších felúkách museli turisti usporiadane sedieť na bobkoch, v tesnej blízkosti ďalšieho turistu. Vzhľadom na to, že cesta trvala tri dni, bol pre nás neuveriteľne osviežujúci fakt, že môžeme celé dni lehniť na vymatracovanom priestore vyše 2,5x7m. A preto nám ani nevadilo, že vo vedľajšej felúke bola dievčina, ktorá podcenila preventívnu aplikáciu tekutej medicíny s nad 50% obsahom alkoholu, a každú pol hodinu sme stáli pri brehu. Z felúky sa totiž nedá kadiť.
... Luxor v noci ...
ä
... cicááááá ...
... posledný king? :D muheheh ...
... Karnak ...
... chaos a dážď v Asuáne :D ...
... miestňácké dievčatko ...
... Abú Simbel ...
... naša plľka (!!! vieš čo je plťka more???) ...
... navigátori a rušička ;) ....
.. gýč, ale bolo to tak! ;) ...
... cicááá ďalšia, ako tisíce a milióny ďalších ;)) ....
... zvierací trh ... chúdence sú zviazané, lebo chúdence by hneď zdrhli ;) ....
