Nie je to o tom, že by sme stoj čo stoj chodili nebezpečenstvu v ústrety, v snahe získať šokujúce fotografie a svedectvá, ale táto nablýskaná „tourist friendly zone" nás doslova urážala svojou degradáciou človeka v ustráchaného nosiča bankoviek. A tak sme prekročili koľajnice. Svet sa zatmel. Úzke ulice plné odpadkov nakopených vždy v rohu vysoko dohora, z ktorých vytekali potôčky rozkladu, v tom prehrabávajúce sa potkany a deti. Miestny trh, farebný, smradľavý, ukričaný, takmer stíchol do mŕtvolného ticha ako sme vstúpili. Boli sme mimozemšťania. Ničím turisticky zaujímavé betónové ulice s obchodíkmi a drogériami, inak tak plné na miestnu kultúru. Chlapíci popíjajúci čaj na plastových stoličkách pred obchodíkmi, v bielych tielkach a čiernych šľapkách, so žvárom v puse. Ramadán už medzitým skončil. A svet sa na ulici zastavil ako sme tam vošli. Na rohu jednej ulice sme našli čajovňu. Sadli sme si na terasu a objednali čaj a šišu. Chlapíci vedľa hrali backgammon. Po chvíle nič nerušiaceho pobafkávania vodnej fajky si k nám prisadol chlapík bez rúk od lakťov. „Bude žobrať," povedali sme si slovensky, pripravení hrať absolútnu ignoranciu. Z chlapíka sa ale vykľul jediný anglicky hovoriaci muž v celom okolí. Rozprával dobre. Jednu dcéru mal vydatú v Anglicku, dvaja synovia tam tiež pracujú. Bol ich kedysi pozrieť. S kýpťami lakťov si vytiahol cigaretu a zapálil. Skúste to napríklad iba s dvoma prstami. Nakoniec sa sám rozhovoril. O ruky prišiel v egyptsko-izraelskej šesť dňovej vojne keď spadol rukami pred sebou na mínu. „A poviem vám iba toľko, kresťania - nám nevadia, Európania - nám nevadia, ale Ameriku nenávidíme. A keby bolo hoci aj teraz treba, povstanem so zbraňou v ruke a pôjdeme bojovať!" A vzhľadom na to, ako bravúrne zvládal s tými kýpťami napísať svoju adresu na kus novín, uverili sme mu.
Človek sa v takých situáciách cíti trochu stiesnene, a ťažko niekedy povedať, čo si má vlastne myslieť, pretože ním lomcujú zmätené pocity absurdnosti, súcitu, vlasteneckého cítenia, ohromenia i nesúhlasu. Podobný zvláštne nepríjemný pocit sme mali, keď sme sa jedného dňa vybrali z Káhiry do archeologickej lokality menom Abú Sir. Je to miesto plné hrobiek z obdobia Sakkary a chceli sme si ho podrobne pozrieť, ostatne ako všetky pamiatky, ktoré sme navštívili. Naskočili sme teda obligátne do minibusu na križovatku a potom sme vyhukovali „Abú Sir! Abú Sir!" a lokálni nadháňači sa už chopili svojich šancí. V Abú Sir bolo od začiatku niečo divné. Minibus nás vyhodil na „námestí", ktoré bolo zároveň trhoviskom a tak nás ako groteskný uvítací výbor čakali odseknuté kravské a kozie hlavy. Ľudia sa tam na nás akosi čudno pozerali, ale brali sme to „jedným uchom dnu, druhým von". Najdúc cestu k archeologickému nálezisku, sme sa opäť raz stretli s tragickosťou miestnej chudoby, ktorá je v Egypte, pre rezortových turistov prekvapivo, vo vysokom počte a absolútne negramotná. Neskôr napríklad v Sýrii sme zďaleka nevideli toľkú chudobu, ale to sme ešte teraz nevedeli. Teraz sme však videli ženu ako perie v dedinskom „potoku", ktorý bol v skutočnosti kombináciou žumpy, zavlažovacieho systému a zdrojom vody. Prala dolu hlboko, pretože boky „potoka" až hore k ceste boli nahrubo zasypané odpadkami. A pri tom praní ju do rúk hrýzli potkany. Smrad, čo sa popri tomto vodnom diele plazil bol na skapatie. Nakoniec sme sa dopracovali k vstupu, kde bola vrátnica a absolútne neoblomný vrátnik. „Stop, aktívne archeologické vykopávky". Navrhli sme vyjednávať, lebo to môže byť priepustka do veľa zaujímavých miest. Snažili sme sa ho podplatiť - perom. Ale chlapík skôr šípil voľačo iné - hodinky Festina. Po našich niekoľkých pokusoch nanútiť mu predsa len to pero, pričom jeho skalopevná túžba po hodinkách v cene jeho desať ročného platu nepoľavila ani o cent, sme sa nakoniec vrátili naspäť. Zbytočný deň to ale určite nebol.
... pokračovanie na oveľa veselšiu nôtu v stredu ;) ...
