Deň ďalší . 10.09.2010
... „Ráno sme nič netušiac nasadli do skoro prázdnej dolmušky, batohy do kufra a čakali sme. Bolo 07:05 ale šofér nereagoval. Inokedy bývajú na sekundu presní. Začali sme šípiť prúser. Zrazu pred nami zaflekovala druhá dolmuša príjduvšia z nejakej dediny. Tá dolmuš bola tak napechovaná vo vnútri, že dnu bola totálna „tma". Najhoršie na svete boli však ďalšie kufre priviazané na záhradku dolmuše. My sme záhradku nemali .... Začali sme sa ich obávať. Náš dolmuš sa pohol. Tešíme sa, že ich tu „zabudneme". Náš dolmuš sa však pohol len aby nacúval zadkom k prijdúvšiemu dolmušu, aby sa im lepšie skladal tetris! Ó Bože! Nie!! Dolmuše si otvoria navzájom zadné dvere stojac kuframi proti sebe. Všetci vyliezajú z dolmušu ako hady z hniezda. Je ich mrte! Jožko vychádza von: „Seď tu, nech nám neobsadia", prikazuje mi a ide radšej vziať naše batohy z kufra. Ide sa prekladať. A nastal tetris. Vysoká škola tetrisu. Osem kartónových krabíc rôznej veľkosti a odolnosti voči rozpadnutiu previazané prostým špagátom. Štyri mega kufre na kolieskach, dve hokejistické kabele, tri jutrové vrecia a kopa igelitiek. Papriky, paradajky, orechy, zemiaky, slama (!!!!), vankúše, plachty, deky, kuchynský servis, zbierka babkiných keramických suvenírov a kopa handier. Ako to nakladali, náš dolmuš klesal. Všetko včítane kufrov zo strechy sa muselo napratať do nášho prostého kufra! Batohy sme si radšej dali medzi nohy. Tam boli v bezpečí. Medzitým vzadu dvaja chlapi robili štátnice z tetrisu. Jurtové vrecia na spodok a najťažšie obrovské hranaté kufre navrch. Hold, takto to asi Alláh chcel, mykli plecami nakladači, keď sa pozerali ako sa to celé divno nakláňa a chystá sa to zrútiť. Ostatných desať ľudí na nich kukalo. A tí všetci sa potom aj so zvyšnými kuframi narvali dovnútra. Cestou sme ešte vrátili po dedka, ktorého sme akosi zabudli a milý starec šiel na štokerlík do chodbičky. Dolmuš sadla na podvozok. Kufre nás celú cestu ohrozovali a posúvali sa, čo bolo dosť neprekvapivé vzhľadom na ich polohu navrchu. V zákrutách a pri brzda- plyn jazde akosi tá babylonská veža nechcela držať tvar. Poverili sme teda mladého vzadu, aby celú cestu držal. Zodpovedne sa zhostil svojej úlohy. Kufre sa nepohli kým nezačal klimbať. To sme ale mali už dobrú náladu, lebo šofér pustil „Turkish romantic music" a my sme si frčali. Najlepšie na tom všetkom však bolo, že títo tragici idú až do Istanbulu aj s celým týmto bábkovým divadlom (ale tá slama!?!!)." ... ako sme potom cestovali do Artvinu a s prestupom ďalej do Yusufeli, sa opäť raz dozviete v našom Denníčku.
Deň ďalší . 12.09.2010
... „„Kde je luxus bus?" pýta sa Jožko s divým výrazom v tvári. Začína ho obchádzať zlosť. Prvý krát za celú expedíciu. Jeho skalné a neotrasiteľné vervy s nezlomiteľne pozitívnym prístupom k veci, dostali pred oči červenú plachtu. A to preto, že sa nás tu niekto zreteľne snaží ošáliť! Týpek naznačuje, že to je všetko, iný dnes nepôjde. Ale jeho výsmech v očiach bol neprehliadnuteľný. Vysmieval sa nášmu skamenenému prekvapeniu nad jeho vlastným nehoráznym klamstvom. Všetci na nás mávajú, že máme nastúpiť." ... „Narvaní sme až po strop labilnou kôpkou rôznorodých pakšametlov. Vychcaný nadháňač ešte čosi tlačí dnu, ale to sa už začínajú ozývať aj domáci. A nie že len frflú popod nos, ale začínajú aj nahlas protestovať. Napätie by sa dalo krájať nožom. Hlavne by asi všetci chceli krájať nožom nadháňača. Jeden chalan sa vôbec nezmestil. Ostáva vonku a trochu posmutne nám máva na pozdrav. Najbližší spoj mu pôjde zajtra. A tak vyrážame. Luxusne veru, presne ako sľúbil. Hajzel. Natlačení, že sardinky majú v konzervách oveľa viac miesta. Potrimiskári, chudáci a zlodeji!" ... celú perepúť opäť nájdete tam kde vždy.
Deň ďalší . 13.09.2010
... „Nikdy však nebol tento klenot stredoveku zničený, vypálený alebo zbúraný na holú zem. Avšak dlhé roky nezáujmu jeho mongolských a tureckých majiteľov zanechali chátrajúce starobylé chrámy bez opráv a rekonštrukcií. Postupujúci rozklad spečatili ohromné zemetrasenia v rokoch 1832 a 1988. Turecko bolo za pokračujúci nezáujem o rehabilitáciu mesta svetovo odsúdené, čo narúšalo ich snahu dostať sa do Európskej únie. V rokoch 1996, 1998 a 2000 sa Ani dostalo na listu najohrozenejších historických pamiatok sveta. V reporte Svetového dedičstva UNESCO z októbra 2010 sa Ani popisuje ako jedno z dvanástich pamiatok sveta na hranici nenapraviteľnej devastácie a nezvratnej straty, odsudzujúc nedostatočný manažment a plienenie ako hlavných vinníkov. Za studenej vojny sa Ani používalo ako strelnica a delostrelecké cvičisko."
Deň ďalší . 14.09.2010
... „Prechádzame vyprahnutým kusom zeme, kde sa nikdy nič neurodí a kde zúfalé kozy, nikdy v živote nespoznajúc čo je to zelená tráva, s chuťou obhrýzajú suché bodliaky. Plochá púšť sa za mestom zdvíha do vysokých hôr, zložením nemálo podobných púšti. Nemilosrdným púštnym vetrom silne zerodované kamenisté hrebene Arménskej vysočiny sa ťahajú do výšok a schovávajú medzi sebou toho najvyššieho. Ararat. Točíme sa horskou cestou do sedla pod Araratom, za ktorým je Doğubeyazıt." ... „Fotím si túto vyše päťtisícsto metrov vysokú horu z jej najtesnejšej blízkosti, hoci vrchol ostáva zatiahnutý vankúšikom z mrakov ako plachá Kurdka schovávajúca sa za snehobiely závoj. Je nádherný. A tajomný. Prechádzame cez sedlo a na druhej strane doliny sa pred nami rozprestrie úplne iný svet. Milióny a miliardy kusov dobytka v najväčších stádach aké som kedy videla. Obrovsky široká plochá dolina je zaliata riečkami, pramienkami a jazierkami, a tvorí akési obrovské ryžové bačorinisko bez ryže. Celé kilometre pokrýva sviežo sýto zelená farba s machovo hodvábnou trávou a rákosiami. V nízkej vode si chladia nohy neuveriteľné množstvá zveri, aké by sme u nás ani zo všetkých JRD nenazberali."
... „Ako odchádzame z mesta, popri desiatkach odparkovaných tankov a modernej vojenskej techniky, vyleštenej a zazimovanej s laufami namierenými na Arménsku stranu, stŕha sa za nami silný vietor. Prach a piesok sa za našimi kolesami zdvíhal do niekoľkometrových výšok a my, držiac sa čalúnenia dolmušky, sme tej apokalypse unikali o vlások."
Deň ďalší . 15.09.2010
... „Myslela som si, že sú to upratovačky na nočnej šichte a iba sa rozprávajú trochu hlasnejšie. A pravdepodobne tá mladšia našla niečo strašné v izbe - nakakané lajno v posteli, alebo stekajúce zvratky na stene - a preto tak vyvádza. Čakala som už len vysávač. Afektovaný a hysterický vresk však neprestával, ale obe sa po riadne dlhej dobe postupne prebojovali o poschodie vyššie. Šli ako vysokohorskí horolezci. Dva kroky a dýchať. Tieto však nedýchali ale vrieskali. „Aaaaaaa, aaaaanaaaabeeeehaaa!!!!" vrieskala mladá a „Ššššš......šššššš...šššš", utišovala ju do toho tá stará. Dupali jak slony. Keď sa nakoniec dopracovali na vyššie poschodie, trieskanie s dvermi sa samozrejme opakovalo a samozrejme ich za sebou zabudli zavrieť."
Plné texty a mocné zážitky sú spolu s vela fotografiami kvalitne veselo popísané v našom Denníčku s názvom Východné Turecko: Operácia Maximus.
S podtitulom: Veselý cestopis o neobyčajných zážitkoch. Edícia: S tebou ma baví svet(adiel).
Ak by ste mali záujem o bližšie informácie o Denníčku, ako sa tvoril, ako sa rodil, čo to veselé o autoroch, a ako sa Denníček dostane k Vám, prekliknite sa prosím na túto stránku:
http://vychodne-turecko.blogspot.com/
Alebo tiež na Fasbúchu pod menom Turecko Východné - https://www.facebook.com/profile.php?id=100002901375721&ref=ts
No a na záver by sme Vás chceli srdečne pozvať na malé uvedenie nášho plodu bezsenných nocí, ktoré sa uskutoční dňa 07.09.2011 v milej Čajovni na Zámockej v meste. Chceli by sme v okruhu známych a priateľov cestovania pokrstiť jeho stránky nejakým kvalitným Tureckým čajom ;). Dúfam, že sa pridáte a potešíte nás svojou prítomnosťou - dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Ste srdečne vítaní - takže smelo: "Hurá!" :D (.. a ďakujeme Vám všetkým!!)
Viac na fasbúcháckej stránke:
