... Viedenské letisko ...
Až to po niekoľkých dĺžkach skrz halu nevydržal a zrazu pokojne zahlásil: „Ale veď lietadlo odlieta až o dve a trištvrte hodiny!" ... Ja hlupaňa.... A Jožko tam celý čas tak zodpovedne a pokojne chodil za mnou ako splašenou kozou a zúčastňoval sa mojej zmätenej choreografie (spolu s vozíkom s dôkladne zafóliovanými batohmi). Jednoducho sedláci v meste. A keďže akékoľvek informácie o lete a check-ine vždy začínajú najskôr dve hodiny pred letom, mali sme pôvodne čas na relaxačnú kávičku a ranné Viedenské Bleskovky, ale my neholdujeme nezdravej záhaľke a tento prebytočný čas sme radšej využili oveľa športovejšie. No ale hlavu hore, iba som tak zdravotne napružila strunu. Jožkovi sa úprimne zo srdca ospravedlňujem za mnou vyvolané nervové tiky, ktoré vyústili do jeho častého chodenia na malú potrebu. Samozrejme k tomu dopomohol fakt, že neustále očakával, že ho vyvolajú letištným rozhlasom. Naša batožina totiž obsahovala filter na vodu, ktorý svojim valcovitým tvarom a rúčkou ako na ručných granátoch, a röntgenom nepreniknuteľným keramickým telom, si priam pýtal o dôkladnú policajnú prehliadku celej batožiny. Čo by nás asi trochu rozladilo, veď naše batohy sme mali tak krásne a hlavne dôsledne hermeticky zafóliované!
Jožko samozrejme močopudnú funkciu predletového stresu popiera, čo mu neverím vzhľadom na jeho poznámku, že v lietadle mu jedno vrecko na zvracanie možno nebude stačiť, takže je v tom až po uši. Svoj stravovací a pitný režim sa už od rána snažil prispôsobiť dnešnému dvojhodinovému letu, a to tým, že nejedol a nepil, ale moja ranná rozcvička naňho zapôsobila ako spoľahlivý Gutalax. Jednoducho prvý deň našej expedície začal divoko, ale keďže niektorých vecí nikdy nie je dosť, tak neskôr na stôl vykladám najvyššiu kartu a o štvrtej ráno na ďalší deň, 750 km východne od Ankary, strácam náš bedeker Lonely Planet - ale o tom tiež neskôr.
... tu letííííme ....
V lietadle sme boli skoro sami. Okrem nás letelo zopár Turkov na „návštevu" domov. Taký komfort a pohodu poloprázdneho lietadla sme si už dávno nemohli vychutnať. Kiež by všetky lety boli také prázdne ako keď Turci cestujú domov. Letisko bolo obrovské a tiež prázdne. Hneď sme tam vymenili úvodných 250 dolárov. Potrebovali sme sa ich totiž zbaviť, pretože pamätali ešte Matuzalema. Starý otec mi ich kedysi kúpil na moje bláznivé cestovanie, a to ešte keď stáli 50,- SK za dolár. Ešte pred odletom sme boli v Bratislave v banke vymeniť niektoré staré bankovky z našich Matuzalemových dolárov, na ktorých boli „malé hlavy". Malé hlavy amerických pohlavárov na bankovkách totiž svedčia o ich starobe a teda neplatnosti, pretože na nových bankovkách sú už hlavy veľké. Keď ich Jožko ukázal pokladníkovi v banke a požiadal ho o výmenu, pokladník spakruky Jožka poslal sadnúť. Niečo tam pod pultom baštrngoval a nebolo jasné či hľadá policajný alarm alebo počíta bankovky. Chvíľu sa nič nedialo, len pokladník stále úkosom poškuľoval po Jožkovi, zatiaľ čo sbskár z neho orlie oči nespúšťal celý čas. Nakoniec pokladník Jožka zavolal k okienku a doláre mu vymenil. Jožko už ani nedúfal a ako čas plynul, premýšľal ako ho asi zbalí jednotka rýchleho nasadenia.
... Ankarský otogar AŞTI ...
Presne podľa informácií v bedekri Lonely Planet sa dostávame o 15:00 spoločnosťou Havaš na AŞTI - Ankarský otogar (autobusová stanica). Obrovská trojposchodová budova, iba o trochu väčšia od našej najhlavnejšej autobusovej stanice, poskytovala prístrešie desiatkam autobusových spoločností, ktoré vládnu Turecku. Turecko totiž v čase, keď Američania vraždili indiánov a popritom stavali železnicu, tuho spalo a železničný boom ho obišiel zoširoka. Cestovné časy sú na tie isté vzdialenosti dvojnásobné ako autobusom, cena je naopak vyššia, a iba zopár tratí spája zopár veľkých miest tak obrovskej krajiny. Tak napríklad z mesta Kars na najkrajnejšom východe krajiny sa do Istanbulu úspešne prebojujete cez 1550km za 72 hodín. Zato autobusovou dopravou môžu konkurovať najvyspelejším krajinám - my s našimi Ikarusmi môžeme ísť „domov". Luxusné a komfortné veľké autobusy, „letuškovia a letušky" sú samozrejmosťou, a podáva sa bábovčička a drink podľa výberu. Teraz mám na mysli tzv. dialkáče. Lokál prostriedky, tzv. dolmuše, to je celkom iný Jim Beam, ale o tom neskôr. Kupujeme lístky na nočný prejazd z Ankary do Samsunu, čím ušetríme za nocľah a hlavne čas. Samsun je najväčšie prímorské mesto na Čiernomorskom pobreží s okolo jedným miliónom obyvateľov, vyše 750km od Ankary, a odtiaľ chceme ešte v ten deň ďalej ťahať popri pobreží na východ.
... prvý hambáčik ....
... rušná Ankara povečer ... čakáme na autobus ...
... ešte rušnejší otogar ....
http://vychodne-turecko.blogspot.sk/
