Po našej snahe vysvetliť jej aj tak, čo máme za problém, teta nakoniec volí čakať na šéfa. Výborne, to je progres. Zapadneme do hlbokých kresiel pred jeho stolom a okamžite spíme. Po trištvrte hodine nášho nerušeného driemania, teta uzná, že ju už výrazne otravuje naša neoblomná prítomnosť a volá šéfa. Dostávam šéfa k telefónu. Trochu ma to prekvapilo, ale neskôr počas našej cesty zisťujeme, že je to tu bežný postup. Zavoláte jedinému človeku v meste, ktorý vie anglicky. Nazvime ho boh. Na boha majú všetci miestni obyvatelia telefón a vždy keď sa náhodou z hmly neznáma vynorí nejaký nešťastný odvážny turista, okamžite dostane telefón k uchu. Pokúšam sa šéfovi vysvetliť náš záložný plán „Drücker" - z Jožkovho telefónu vytlačiť na ich tlačiarni náš bedeker vo formáte PDF. On však melie stále dokola zase jeho plán - máme si zohnať autobus, v ktorom ostal bedeker. To sa nám ale javí byť zbytočný a zdĺhavý plán na houby, ktorý nám zabije celý deň, ak nie viac, a tak živo dokola protiargumentujem naším vymakaným plánom „Drücker". Šéfino ale pre zmenu stále opakuje, že máme zistiť aký to bol autobus, zavolať tej autobusovej spoločnosti a tak získať späť bedeker. Naznačujem, že pri ich znalosti angličtiny sa dovolám skôr do kancelárie sv. Petra pred nebeskou bránou. Nakoniec šéfko zvolil neutrálnu vyčkávaciu metódu a zavelil, že o hodinu sa stretneme v kancelárii. O hodinu sme teda naklusali do kancľu ako poslušné psy a chlapík začal vybavovať. Plán „Drücker" zmietol zo stola z dôvodu nekompatibility ich kompjúterov s hocičím. Veľká obrazovka s vypuklým sklom a zaprášeným displejom a obstarožná ihličková tlačiareň na „nekonečný papier" s dierkami, dýchali storočiami. Vypýtal si od nás cestovné lístky a začal obvolávať autobusovú spoločnosť v Ankare. Po dvoch- troch telefonátoch s rozhadzovaním rúk, sa posunul o míľový krok. Zohnal číslo na šoféra pána Murata. Zavolal šoférovi a pekne mu poďakoval. Nakoniec zistil nasledovné: autobus je práve teraz v Ordu (asi 60km cesty ďalej na východ po pobreží), tam bude až do 17:00, šofér a bedeker spia dnu v autobuse na otogare. Po piatej však autobus s autobusárom vyrazia smerom nazad do Ankary a náš bedeker bude navždy stratený. Musíme to teda stihnúť!
Ordu je na našej plánovanej ceste, takže volíme plán „Skip all" a rovná čiara do Ordu po bedeker. Šéfko nás ešte vyzbrojuje lístkom s odkazom po turecky, kde je napísané: „Sme turisti a zabudli sme v autobuse bedeker, prosím volajte Murata". Dáva nám ešte pre istotu číslo na seba a na šoféra Murata, avšak bez tureckej predvoľby, a frčíme do Ordu. Na otogare v Ordu v kancelárii našej autobusovej spoločnosti Findikkale iba nemo ukazujeme lístok a už nás vedú dozadu, kde spia autobusy, aj s autobusármi. Zaspatý chudák pán šofér, ťahal celú noc a teraz bola jediná príležitosť sa vyspať!, nám otvára bus a - máme bedeker!!!!!!! Juchú! Som celá šťastná a mám chuť vyobjímať celý otogar a pozvať celý svet na frťana. Prekypujem šťastím a láskou k celému svetu, ale najväčšmi však vďakou k nášmu anjelovi strážnemu, pánovi šéfovi z turistickej kancelárie v dedinke Ünye. Bude to do budúcna jeden z pár anjelov strážnych, ktorí nás stretli na našej ceste, a ktorí nám pomáhali. A mimo to, bol to jeden z piatich ľudí za celé tri týždne, ktorý vedel anglicky! To sme nečakali. V zápiskoch iných cestovateľov sa spomína, že nielenže takmer každý tretí tu vie anglicky, ale ich úroveň vedela cestovateľov miestami aj zahanbiť. Opak sa ukázal pravdou v tejto časti krajiny, a na prstoch jednej ruky spočítam za celý čas ľudí, ktorí vedeli aspoň základné veci po anglicky.
A tak vyčerpaní absolútnym zúfalstvom nasledovaným nekonečným šťastím volíme prespať v Ordu. Zajtra skoro ráno chceme vyraziť ďalej na východ smer Trabzon a ak sa bude dať, ešte dnes sa vrátiť na západ popri pobreží do Perşembe - že vraj malebného prístavného mestečka. Z vďačnosti za nájdený bedeker som Jožka povláčila celým mestom, aby sme našli najlacnejší hotel Basar Palas za 35 TL/2 osoby. A aj to až na druhý pokus, kedy sme medzitým prebehli aspoň štyri hotely a hladom už doslova padali do kolien. Ono totiž vo všetkých cestovateľských zápiskoch, ktoré najmladšie boli z roku 2006, sa píše ako úžasne boli všetci schopní zhandlovať ceny - v obchodoch, na trhu (čo je klasika), ale aj v hoteloch, dokonca aj v autobusoch! Ale nám sa nič také nedarilo - teda v nejakej markantnej miere, a to ma napríklad v Sýrii vždy postavili na čelo nákupnej výpravy, lebo sa mi darili riadne kúzla. Ceny autobusov tu boli fix ako skala a ceny hotelov sa nám darili stiahnuť tak maximálne o 5-10 TL na dve osoby. Situácia sa tu za posledné roky asi zmenila, ale na to sme mali prísť až neskôr. Teraz sme pendlovali od horela k hotelu a zjednávali ceny. Prvý hotel, hotel Turist, ktorý mal s turistami spoločný jedine ak názov, bol nejaká hviezdičková luxuska za 80TL. Podarilo sa nám to zraziť na 60TL, ale my sme hľadali low cost = budget = levňouska, a tak sme vyrazili ďalej.
Ďalší hotel opäť moc voňavý na dobré ceny, v ďalšom absolútne nikto nebol aj keď boli izby pootvárané, v ďalšom hoteli bolo dusno, teplo a strašne vlhko a recepčný bol Rus. Tak sme sa zúfalí vrátili do toho opusteného hotela, že hádam tam už niekto bude. Chúďa Jožko bol už úplne na nervy. Hladný, so silnou potrebou na toaletu a s bolesťami hlavy - a ja ho vláčim ako Turčín matku za 10 TL lacnejší hotel. Ale ja nevidím, nepočujem a ruka hore, pretože máme bedeker! Nakoniec sa mi podarilo vyšťúrať recepčného z kúpeľky. Zo 40TL zľavil na 35TL a bola ryba v rybníku skôr, ako by som povedala švec, pretože práve dospieval muezín a bol čas sa modliť, nie handlovať s peniazmi! A tak nás recepčný pekne rýchlo vypoklonkoval do izby. Dve separátne postele, kúpeľka vo vnútri, záchodová diera na chodbe. Pohoda. Náš plánovaný ešte dnešný výlet smerom nazad na západ nevyšiel, pretože sa spustil taký lejak, že už po pár metroch pri prechádzke pri mori sme boli kompletne mokrí a točíme nazad. Myslím, že toho bolo na dnes vyše hlavy - nočný prejazd Ankara- Samsun- Ünye, nevychádzajúce slnko, zima, dážď, stratený a nájdený bedeker, hľadanie hotela, hľadanie jedla, dážď - a tak nakoniec doslova padáme polo mŕtvi do perín a v momente spíme spánkom spravodlivých.
Ešte je priveľmi skoro. Čakáme kým otvoria turistickú kanceláriu. Môže byť tak sedem hodín ráno a hlad si začína vyberať svoju daň. Prúser neprúser.
Vpravo dole je lístok od vedúceho kancelárie. Je na ňom všetko, čo by sme ešte mohli potrebovať a využiť. Meno autobusára (Bus Driver) Mr. Murata, jeho telefónne číslo, telefónne číslo na vedúceho kanceláriu, v ktorej práve sedíme, a telefónne číslo autobusovej spoločnosti Findikalle do Ankary.
Ale zo zadnej strany je niečo OVEĽA dôležitejšie - text po turecky, v ktorom sa píše: "Sme turisti a zabudli sme v autobuse bedeker, prosím volajte Murata." Nič viac sme si nemohli priať!
Pohľad z nášho hotela v Ordu. Jedna z miestnych Obchodných. A tam vľavo vzadu na rohu, s takým zeleným hore, je brutálne dobrý kebab.
http://www.vychodne-turecko.blogspot.sk/
