Ha! Ste si mysleli, že to bude ďalší článok o bikovaní. Ale vedľa milá knedľa. Tento raz som sa vybrala na krásny hrad v okolí Myjavy - Branč. Podvečer, kedy je najlepšie svetlo som vyskúšala nový prechodový filter, a musím povedať, robí zázraky. Tažke tento krát trochu kultúry, a ak máte záujem, dole je aj stručná história zrúcaniny.
V tichom rozjímaní prechádzam popri hradných múroch, vpíjam ich chladnú hrdosť, cítim sa pri nich malá, a zrazu počujem spoza chrbta: „ heeeej vstupneeee !!"
Tetuška, v priesvitnej búdke, ktorú postavili z fondov EU, máva na mňa bločkom s lístkami. Tak Hej Počkej zaplatil vstupné, ale nedalo mi sa neopýtať čo za to dostanem okrem výhľadu, ktorý býva väčšinou zadara. Trochu prekvapený pohľad jasne vysvetlil, že: „čo?".
Je už neskoro na odborné diskusie s cvaklístok - babou, a tak poďakujem za recyklovaný papierik formátu 2x5cm a vstupujem do histórie.... Welcome:
Zapadajúce slnko svietilo do tváre tak silno, že sa takmer nedalo pozerať pred seba. Úzky priezor, ktorý ponechali zovreté viečka, ukazoval sýto zelenú trávičku, nedávno pokosenú, malý prešliapaný chodníček, zopár učupených sedmokrásiek, berušku, a hradné múry zrúcaniny. Mám rada zrúcaniny. Nechávajú človeka premýšľať, púšťajú predstavivosť na špacír. Človek sa cíti voľný, nestiesnený, v tých miestnostiach bez stropu akosi slávnostne, akoby preciťoval bývalú vznešenosť zbortených múrov. Predstavujem si skupinky bezcieľne prechádzajúcich sa ľudí, i zasoplené deti, ktoré využívajúc svoju nevinnosť žobrajú pred vstupnou bránou, spovedníka miestnej panej, ktorý s rukami schovanými hlboko do rukávov habitu, s hlavou sklonenou na hrudi, chvatne križuje nádvorie naznačujúc, že svetské problémy nie sú jeho parketa.
Cítim vôňu spotených koní, nepokojne prešľapujúc na nádvorí, pobehujúcich kuchtíkov nesúcich pečené prasiatko. Je tu rušno, živo, zmes ľudí, chuti, farieb a dobového smradu.
Teraz je tu pusto, len vtáčiky sem tam preletia nad hrdými pozostatkami bývalej krásy. Niet nikoho, kto by si pamätal, snáď len múry keby vedeli rozprávať, nestačila by jedna kniha.
Slnko pomaly zapadlo a niet tu viac pre mňa miesta ...
Stučná história hradu:
Zrúcanina hradu Branč leží na rovnomennom kopci Myjavskej pahorkatiny nad Podzámkom, miestnou časťou obce Podbranč. Najstaršia písomná zmienka je z roku 1317, a keďže hrad stál na pomerne ľahko prístupnom kopci, jeho obrana sa neustále zdokonaľovala. Hrad sa rozkladá na ploche asi 7.500 m2 vo výške 480 m n.m. Hlavný vchod do dolného hradu je od východu, vstup do hradu bol strážený dvoma bastiliónmi vonkajšieho opevnenia. Oproti hlavnému vchodu je trištvrte kruhová delová bašta stredného hradu, chrániaca paľbou z diel a ručných zbraní priestor vchodu pred nepriateľom. Obvodové murivo dolného hradu je na štyroch miestach prerušené polkruhovými baštami.
Hrad je rozdelený na dve hlavné časti: dolný hrad, stredný hrad. Stredný hrad je od dolného hradu oddelený priekopou, ktorá zvyšovala prirodzenú výšku opevnenia stredného hradu. Vchod do stredného hradu bol pôvodne v rohu (oproti pomníku). Pri útoku útočníci museli prekonať 80m nekratého priestoru (priekopu) pod priamou paľbou obrancov hradu. (Aj tam kde je priekopa nezreteľná, lebo je zasypaná suťou z horného a stredného hradu).
Stredný hrad sa funkčne delí na 2 časti: severné nádvorie stredného hradu a obytnú palácovú časť. Z nádvoria (pri pomníku) sa po schodisku vystupovalo do átriového dvora a do jednotlivých miestností. Bolo tu 40 izieb: 15 v prízemí, 20 na 1. poschodí a 5 na 2. poschodí. Na západnom nádvorí dolného hradu (neďaleko pomníka) bola hradná studňa. Staršia studňa bola i na nádvorí stredného hradu (blízko jedinej sprístupnenej miestnosti).
Hrad nechal postaviť majster Aba z Hlohovca medzi rokmi 1251 - 1297. Toto datovanie bolo určené podľa archeologického výskumu - podľa nálezu mincí s uvedenými rokmi 1251-126. V ďalších rokoch sa na hrade vystriedalo 40 majiteľov. V roku 1309 hrad získal Matúš Čák Trenčiansky, krátku dobu hrad vlastnil i český kráľ Ján Luxemburský. V roku 1394 Žigmund Luxemburský. Po tomto roku sa datuje prestavba v rozsahu stredného hradu. Výsledkom bol typický gotický skalný hrad s útočnou vežou, palácom, kaplnkou.
V 16. storočí sa stal hrad vlastníctvom Františka Nyáryho, ktorý sa oženil s dcérou pána hradu Korlátko (Cerová) a s celou rodinou tu žili i poslední príslušníci rodu Nyáry. Títo si postavili nový zámok v Sobotišti a postupne sa tam presťahovali aj so zariadením. Bolo to pre nich pohodlnejšie sídlo. Hrad ostal opustený a chátral. V období tureckých vojen slúžil ako útočište okolitému obyvateľstvu, pričom v období rokov 1674-75 bol prechodnou väznicou protestantských kňazov, ktorí boli odsúdení Bratislavským súdom na galeje. Zomreli v jamách (väznica po obvode múru) a majú na hrade pamätník.
Keďže bol hrad opustený, ľahko ho napadli a vypálili Turci a hrad tak zostal dodnes.
V roku 1968 Piatkostav Žilina prevádzal pamiatkovú obnovu hradu. Archeologický výskum sa vykonával od roku 1978. Počas piatich sezón sa v zasypaných odkrytých miestnostiach, v jednotlivých vrstvách našli články kamennej architektúri z okien, dverí, ďalej sa našli črepiny z majoliky, z hrncov a kachieľ. K zaujímavým nálezom patrila ozdobná kamenná renesančná rímsa so štítom s letopočtom ukončenia prestavby hradu 1539 a monogramom majiteľa hradu Františka Nyáryho. Ďalej sa našla sústava pilierov, drevené časti z pôvodného hradu, železný šíp, 2 guľky, starý nôž, bronzové ihlice, rôzne druhy gombíkov, kovaní, kľúčik od šperkovnice, medené cedidlo a i.
No a keby ste ho chceli ísť navštíviť, tak tu ho nájdete:
