Starý otec mal starú lampu, vlastne ju stále má, len starý otec ju už nepotrebuje. Tá lampa bola už stará keď môj starý otec ešte behal prostonohý po práve zoranom strniskovom poli. Prežila s ním všetky cesty jeho života, všade kde sa sťahoval ju brával so sebou, dokonca aj do nemocnice by si bol býval vzal, len sestričky mu ju chceli za chrbtom vyhodiť a tak ju nechal v bezpečí doma. Boli spojení putom, mali spoločné osudy, boli si súdení.
Bola, vlastne ešte stále je, silno nepraktická. Oceľová nôžka sa vie rozpáliť do absolútneho nedotknuteľna. Samotné tienidlo dokonale zabraňuje svetlu, voskový papier neprepúšťa takmer žiadne svetlo, takže lampa svieti vlastne iba miestom, kde nie je to tienidlo. Tienidlo sa dá s ťažkosťami a trochu zručnosti pootáčať, ale len do doby, kým je kovový rámik chladný, potom už nie.
Keď som prišla cez štúdiá k starému otcovi bývať na niekoľko rokov, v spálni som našla ticho učupenú malú žltú chutnučkú lampu s ešte chutnučkejšími obrázkami. Okamžite som ju zprivatizovala, a súkromničím s ňou dodnes. Celú školu som s ňou odkrútila, poctivo sliepňajúc nad výpočtami, nič nevidiac, urputne si kaziac oči, pripáliac sa niekoľko krát o nôžku či samotné tienidlo.
Ale aj keď som ju chcela v prediplomovkových nervoch vyšmariť z deviateho, keď som chcela jej voskové tienidlo rituálne podpáliť, a pomstiť sa tak za všetky tie úskalia, a hoci som chcela rozsekať šnúru na tisíce nespojiteľných častí - ešte stále tu je a z jej tienidla sa usmievajú dedkovia Mrázovia ako paragáni, motorkári-crossisti, bobisti-sánkari, motoristi-rally jazdci.
No, uznajte, nie je úžasná? Kto by ju za jej podlé úskoky a priam dokonalú nefunkčnosť dokázal vyhodiť?
Na záver som sa akosi rozkokošila, tá oranžová atmosféra ma celú opantala, a spravila som dve atmosférické fotky na príjemný večer....
