... Mám rada hmlu. Takú hustú, bielu, studenú, vlhkú, ťažkú. Takú, ktorá sa človeku prederie cez póry až do krvi a preteká spolu s ňou žilami. Riedi ju, vnáša do nej svoju bielotu, svoje studené malilinkavé kvapky vody. Niečo ako svätená voda vo vzduchu. Nachytaj si toľko, koľko sa ti na pokožku nalepí.
Keď hmla rozloží svoje amorfné, nekonečné dlane nad ľudí, mesto, civilizáciu, stratia sa. Hmla priateľsky, s láskou zahalí mesto, hučiaci svet svetiel, a vyrovná jeho odlišnosti s prírodou. Mesto dáva o sebe vedieť len podprahovým hlukom áut, zvončekmi električiek, šuchotaním podrážok zblúdilcov motajúcich sa po chodníkoch. Výškové budovy rozmazane svietia ako žiariace kukurice, ako pútače pre rýchle občerstvenie pre Boha.
Hmla v prírode je iná. Zahaľuje na to, aby postupne odkrývala, nie aby zakrývala. Je to niečo ako malé objavovanie Ameriky, nepoznaného sveta. Každý krok, je takmer krok do neznáma. Postupne pred človekom presvitajú jednotlivé ihličky, aby vytvorili celok - les. Malé kvapky visiace na ihličí len na vlásku čakajú na vhodnú príležitosť šupnúť sa Vám pod kabát. A človek? Ten sa necíti byť stratený, práve naopak. Na malú chvíľu v živote sa cíti ako súčasť nejakého tajomstva. Zahaleného hmlou. ...
...
...
Poľana je miestom vodných zdrojom druhého stupňa. Okrem viacerých informačných tabúľ, ktoré informujú o nutnosti neznečisťovať okolie, sú tu aj voľne tečúce pramene. Bohužiaľ napriek všetkým opatreniam a upozorneniam, je možné vidieť niečo takéto:
Odpadová voda (žumpa) vytekajúca z Horského Hotela Poľana, v dostatočnej vzdialenosti od samotného Hotela. Presakuje zo zeme pri turistickom chodníku poniže Hotela a postupne vytvára celý potôčik. Smrad sa síce nedá zachytiť fotoaparátom, ale modrý nádych stoky snáď áno.
Cesta na Poľanu. Rozjazdená lesnými strojmi, zdevastovaný chodník, nepriechodné miesto.
Človek sa nemôže dostať k turistickému rázcestníku (hríbik) cez "cestu". Okrem toho, že zapadne po členky do bahna, miestami chodník nie je vôbec priechodný. Turista sa musí "plaziť" cez les aby mohol pokračovať v ceste...
Vždy ma trochu trápi a mrzí, že sa nájdu ľudia, majitelia lesov a hotelov, ktorí nemajú prírodu a jej hodnotu ani v malíčku... Niekedy si myslím, že vrátenie lesov do súkromného vlastníctva bol jeden z najhorších krokov pre prírodu.
