Na krížnych cestách, pri "diaľnicach", obchvatoch, cestných uzloch alebo len tak "v poli", sú obrovitánske súsošia. Nikdy v živote som nevidela takú koncentráciu industriálneho umenia zosúladeného do obrazu slobody. Všetky totiž boli zo železa (či železobetónu) a mali v sebe také symboly ako holubice, kone, ženy v šatkách.... Ono to nejako nesedí, tie nemotorné tonové holubice (vyzerajú ako stíhačky).
Tento jazdec bez oprát, je na konci Rostova na Donu. To čo vezie sa nám nepodarilo identifikovať.... (mŕtvoly?) PS: ten voz je niečo ako pokojne orajúci Ruský traktor, ktorý po útoku Čínskych stíhačiek odpovedal na ich streľbu a odletel na základňu.
Toto sme našli len tak po ceste. Pripomína mi to Jánošíkovu družinu... PS: fotka je fotená za plnej rýchlosti (40 km/h) v neskorý podvečer...
Dlhým premýšľaním nad vplyvom Vesmírnych ľudí na náš každodenný život, nad pomníkmi a nad natriasajúcou sa hladinou vodky vo fľaši som došla nato, prečo osádzajú tak husto tieto megality. Buď to používajú ako orientačné body: "Aljoša, tam pri Družine doprava, potom 250km rovno a pri Premýšľajúcom Leninovi doľava. Tri dni rovno a si tam!". Alebo to majú niečo ako čínsky múr - je ich vidieť z vesmíru.
Rusi bdia aj keď už nemusia. Ale tabule ostali a naďalej nabádajú občanov k obozretnosti pred Západom, a k slepej dôvere v armádu. Ruský ľud je vlastne úžasný pre svoj nezáujem o tieto relikvie, prejavovaný tým, že sa im ťaží to čo i len zhodiť, či premaľovať.
Veď ale ako by mohli premaľovať takýchto švárnych mladíkov, prototypy Ruskej mladi! Nepijú, slúžia vlasti oddane a hlavne dobrovoľne. Dobrovoľne na štyri roky. Niektorí majú aj bonusy, napríklad chlapci zo Sibírskej tajgy sa v Kaukazskom parku naučili čítať a písať, aby mohli zapisovať mená turistov. (Na papieri hore nohami som našla rýchlejšie naše mená ako vojak, ktorý ich hľadal, a to boli písané rukou. Nechcela som mu radiť, lebo by to mohol vziať po svojsky a ukázať mi "kto má kľúče od miešačky!!!")
Rusi si udržujú a oprašujú svoje pomníky. A tie vyrábajú z akéhokoľvek dôvodu. Tak napríklad. Nájdeme tu nekonečné línie pomníkov z Druhej svetovej vojny, pomníkov Leninových, pomníkov tzv. symbolických (symboly neporaziteľnej armády), pomníkov Červenej hviezdy, pomníkov "Slobody", pomníkov "Robotníkov so 100-kou kľúčom", "Zástupov ľudí", "Obrovskej Ženy - krv a mlieko", Veselej holubice (Stíhačka), Beztvarý kus betónu, Klas obilia, alebo len tak pozvárané čo našli po vojne na poliach. Zaujímavé je, že nech sa jedná o akýkoľvek pomník, kdekoľvek v pr.. odveci, 200km od najbližšej dediny, vždy (!!!) je tam čerstvé kvietie.
Keď spomínam tie pomníky 200km od civilizácie, tak ma napadajú ich autobusové zastávky. Dvojprúdovka cesta, rovná ako pravítko. Dvesto km tam, dvesto km naspäť a v strede je zastávka. Najbližšia dedina je sto km kolmo na "diaľnicu". Žiadna výveska, žiadny cestovný poriadok. Domáci sa asi vyberú týždeň k zastávke, tam tri dni čakajú na autobus, týždeň sú v meste (nakupujú kozy, pšenicu, topánky, lyžičky, igelit na okná), tri dni čakajú na autobus a týždeň idú zo zastávky domov.
V Rusku existuje vzácny, ojedinelý Časopriestor. Kombajnista totiž ide "odtiaľto" až do "večera". Tam prespí na konci poľa a na druhý deň ide nazad. Polia, polia, nič len polia. Rusko nemá iné pohorie ako Kaukaz a Ural. Všetko ostatné je len rovina. Polia sú obrúbené malými hájikmi, kraje popri ceste zodpovedne vypálené, alebo preorané, ale sú doslova nekonečné. Keď chce niekto absolvovať terapiu farbami alebo terapiu monotónnosťou, nech ide kukať na žlté klasy nekonečných šírav.
Prechádzajúc cez Rostov na Donu som sa nestačila diviť ich urbanizácii. Stred mesta pár výškových budov, veľvyslanectvá, Kenvelo. A kilometre a kilometre rodinných domčekov, učupených, natesnaných vedľa seba. Kanalizácia tu tečie po chodníku (slečinky v šteklíkoch nestíhajú prekračovať jarčeky), namiesto skla v oknách majú igelit. Dokonca aj v Hoteli boli namiesto skla v rámoch zastrčené igelity. Okienka malé, dvere nízke, že sa bolo treba prikrčiť keď človek vchádzal. Udupaná hlina, bordel na dvorku. Všetko tu bolo ako spred vojny.
K tým "Hotelom" (podľa nich ***) - studená voda tiekla len niekedy, teplá nikdy. Keď netiekla studená, bola tam väčšinou napustená veľká plastová kaďa, ale tá tam už bola veľmi dlho lebo sa na vodnej hladine vytvorila taká krusta. Šváby lezúce po posteli, zvieratká v kúpeľni, nesplachujúci záchod. Už viem prečo sa najväčší šváb volá Rus - lebo je veľký, tak ako všetko v Rusku. Realita. O čistej posteľnej bielizni sa nebudem rozpisovať, lebo prisahám, že bola aspoň raz použitá. Žlté pásy na vankúši a špinky na plachte tam kde sú nohy...... Umastené tapety (tam kde sa hlavy dotýkajú stien), zo stropu visí len žiarovka bez tienidla, nepostrádateľný igelit v oknách, vo dverách tam kde býva zámok diera 10x10cm.
Jeden z ubytovacích klenotov. Človek sa bál ísť v noci na záchod, aby niečo nevyskočilo z misy. O kúpeľke nehovoriac. Pri predstave, že ma nejaký umastený kamionista "prekvapí" v sprche na chodbe...
