múry moje dýchajú legendou.
V oblakoch krkavce sa zbiehajú,
cítiac nasladlú vôňu mojich múrov,
otroci večnej túžby po smrti.
Pevnosť sťa nedobytná veža Mordoru,
skrývam tajomstvá, mlčím.
Zasypané pivnice nárekov,
rozpadnuté brány,
sláva moja podľahla spravodlivosti.
Studené kamene mojich brán živia mýty,
okno do neba dokorán, vpúšťa dnu prievan vzlykov.
V komnatách mojich hľadali pokoj nepokojné duše,
presýpali krv medzi prsty,
mocenským pátosom ťahali po šachovniciach figúrky z ľudských prstov,
iní prosili, zaprisahávali, iní sa obžierali, milovali.
Tajomstvá stmeľujú kamene mojich múrov sťa malta,
vďaka nim skviem hrdo na brale,
pevne, neotrasiteľne, žiarim - pánubohu do okien.
Hádaj kto som?
(Chosé tentokrát bez zálivu)
ps: Fotky sú zase a opäť pure natural. Neboli použité žiadne dodatočné počítačové finty a kúzla s farbami. Žltá je samozrejme "sépia" ale hádajte ako sa mi podarili biele oblaky v niektorých fotografiách!?!
