Nevidím, sedím tu na lavičke a vychutnávam si ten pocit slepej bezmocnosti ako prežúvajúca srna, preciťujem do najhlbšieho vnútra svojej ľudskosti ten rozostretý pocit, ktorý mi tak vadí, ktorý mi ničí život, ktorý ma blokuje.
Očami sa komunikuje, nie slovami ale zato výstižnejšie. Očami sa dajú prezradiť skryté strunky nášho vnútra, dá sa vstúpiť do najhlbších zákutí duše, otvoriť knihu života častokrát zamknutú na rozprávkových sedem zámkov. Čím viac človek vie, tým viac mlčí. Rozpráva očami.
Pohľadom prebádaš pôdu budúcej konverzácie, pozoruješ reč tela, výraz tváre či úst. Nie je to len pozorovanie, je to bezslovná komunikácia. Nerobím si závery, posúdenia či odsúdenia. Staviam most, ktorý bude neutrálnou pôdou pre rozhovor, na ktorý každý príde zo svojej strany zastaviac sa uprostred, aby sme ostali ticho stáť a pozerali dolu na plynúcu rieku vzájomných sympatií. Úsmev očami zbúra všetky hradby vlastnej ostražitosti, napätosti či nedôvery. Dokáže prelomiť všetko, čo si človek nazhromaždil pred seba, spojiť nespojiteľné a spojiť to navždy. Jemné vrásky okolo očí pri neviditeľnom úsmeve sú tým najúprimnejším prejavom čistého citu. Oči vedia šepkať, smiať sa, kričať, plakať, pýtať sa i bojovať. Oči dokážu byť oceánom i vodou vo vani, vetrom i teplučkým vánkom, vyschýnajúcim slzy druhých. Oči vedia byť medveďom, pumou i psom. Oči sú všetko na svete. Očami poviem človeku "Milujem ťa" rovno do duše, silnejšie ako zvukom kmitavo sa šíriacim z hlasiviek. Pohľadom človeka umlčíme.
Ale ja nie, nevidím ostro ani na konce topánok. Nevidím tie nadšené detské tváre plné odhodlania keď naháňajú včielky, ani triumfálny výraz imperátora keď ho chytia, ani ten pomaly kriviaci sa bolesťou, keď ich štipne do dlane. Z myšlienok ma niekto vytrhol - sadol si na lavičku.
Vedľa mňa si sadla mladá žena, dlhé čierne vlasy, dlhá sukňa, slnečné okuliare. Sedela zvláštne vzpriamene, ba priam napäto. "Dobrý deň", povedala nepozrúc na mňa. "...brý." "Cítim z vás zmätok, možno hnev", povedala ticho. Rozmýšľam koľko bude chodiť okolo, kým mi ponúkne Strážnu vežu.
"Prežívate svet priveľmi z vnútra, cez srdce. Vaša neutíchajúca snaha pomáhať, riešiť, častokrát za druhých čo oni sami nechcú, počúvať, vysvetľovať, vás dostala tam, kde ste. Po pár fackách vytriezvenia z nepochopenej pomoci, z nechceného riešenia, ste sa uzavreli. Váš postoj, vaša snaha sa nezmenila, iba zablokovala. Je ťažšie vyvolateľná, i keď rovnako potrebná, tak pre vás, ako pre ostatných. Automatická blokácia vnútra, máte postavený múr aj s priekopou a na hradby ste vyložili celkom odlišného človeka, ako je ten vo vnútri. Zavreli ste okenice a teraz nevidíte svet."
Placho sa usmievala stále pozerajúc pred seba. Celkom bez dychu som hlesla: Dovidenia", keď sa zdvihla a s bielou paličkou klepkajúc o zem pokračovala v ceste.
Našla som riešenie, hoci pohodlnejšie ale zatiaľ pre mňa jediné. S tankom prevalím hradby, zasypem priekopu a vyjdem von do sveta. Za štyri dni idem na operáciu očí.
