Je to určitý druh ľudí, ktorí sadnutím na svoje dvojkoleso prepnú identitu a zahodia všetko „svetské". Vtedy sa táto cyklistická svorka ľudí stáva jednoliatou, bratskou, bez karmických škvŕn ega, nevraživosti, závisti, ukazovania sa. A že to tento rok bolo pestré! Opäť prišli vodní slalomári bratia Peter a Pavol Hochschornerocvi, hokejisti Miro Lažo a Peter Podhradský, herec Ivan Vojtek a cyklista Jozef Žabka , ticho v horských sedlách rezal svojimi áriami operný spevák Martin Babjak, a do pedálov si šliapli dokonca i hokejisti Marián Gáborík, Marcel Hossa, Richard Lintner a Ján Pardavý. A okrem týchto veľa známych osobností nesmieme zabudnúť na desiatky statočných bežných ľudí, ktorí sa k farebnému pelotónu do jednotlivých etáp pridali.
Nečakaným úspechom minulého promo ročníka, ktorý ohromil svojim výsledkom aj samotných otcov projektu, sa táto verejná cyklotour naprieč bývalým Československom zaradila medzi popredné charitatívne akcie na Slovensku i v Čechách. Ide vlastne o jedenásť etapovú cyklojazdu z najkrajnejších miest Slovenska a Čiech. Minulý rok sa šlo z Novej Sedlice do Ašu, tento rok to bolo obrátene. Samozrejme sa pomenili aj trasy jednotlivých etáp. Nech je to zaujímavejšie. A tak i tento rok boli etapy od 120 do 220km. Každý deň. Skoro ráno vstať, neskoro podvečer doraziť do cieľa. Také malé Tour de France. Žiadna melta, poctivá Arabica. Veď cyklisti nie sú žiadne máčalky! Každá etapa je koncipovaná tak, aby prešla najzaujímavejšími miestami daného kraja a zároveň cez čo najviac miest a obcí. V každom meste cyklistov vítajú domáci obyvatelia mávaním a pískaním. Niektoré deti si pripravili dokonca transparenty prevolávajúce na slávu podujatia. Proste vidieť túto procesiu sa musí! Sláva väčšia ako na prvého mája. Slávnostný punc vždy korunoval miestny výbor nastúpený v pozore na námestí a v krojoch odetá dychovka stojaca v krásnom polkruhu. Sprievodný program vždy zabezpečovali recitujúce deti a dievčence s husľovým vystúpením. Aj samotní cyklisti sa bavili. Za najzábavnejšie považovali mohutné zdravenie našich opálených spoluobčanov, ktorí sa cez pracovný deň len tak ponevierali mestami a kadečo zňuchávali. Tí najprv kukali ako puci do kukurice, ale potom sa chytili a kričali a mávali o stošesť.
V Bratislave bolo prijatie formálnejšia a noblesnejšie - kolónu vítal minister financií SR Ivan Mikloš a bratislavský župan Pavol Frešo. Dôstojne prehovorili k občanom v tôni stromov, naopak v mnohých iných mestách Slovenska sa primátori pridávali na kus cesty, ako napríklad primátor Prešova pán Pavel Hagyari, a niektorí dokonca na celé etapy. V mestách, ktorými pelotón postupne prechádza, primátori odovzdávajú čelným predstaviteľom projektu symbolické šeky a zbierky od obyvateľov mesta a kraja, základných i materských škôl, i mnohých firiem a sponzorov. Tieto zbierky a dary potom priamo putujú do šiestich najväčších nemocníc, kde sa liečia najmenší onkologickí pacienti, a ktoré po ceste pelotón vždy navštívi. Detská placho ale nadšene zízajú na Pepu s jeho vysokým bicyklom. V Bratislavskej Fakultnej nemocnici na Kramároch, za účasti riaditeľa kliniky MUDr. Daniela Žitňana a pani prednostky Emílie Keiserovej, deťom takú jednu maketu vysokého bicykla darovali. Neskôr Pepa povedal: "Potom pre mňa prišla sestrička, že jeden pacient na sedmičke je po transplantácii kostnej drene a nemôže von, ale moc by chcel vidieť, ako sa na vysoký bicykel nasadá. Tak som mu to v izbe predviedol a na rozlúčku sme urobili výmenu - ja som mu nechal svoj náramok a on mi sľúbil, že mi za to napíše, až príde domov ".
Celý cirkus vždy na čele vedie známy český cyklista na „vysokém kole" Josef Zimovčák - spomínaný Pepo. Je to niekoľkonásobný majster sveta v jazde na tomto historickom bicykli a okrem iných šialených výkonov prešiel komplet celú trasu Tour de France v celkovej dĺžke 3608km, pričom mal zadelené každodenné etapy rovnako ako profesionálni jazdci pro tour počas preteku. O tom ako prežil hrozivý pád približne 300km pred cieľom, si môžete prečítať v jeho knihe. Je to úžasne charizmatický a veselý chlapík, neuveriteľnej sily a hlavne morálu (= psychickej výdrže), ktorý, ako to už býva, že pes a páneček sa po dvadsiatich rokoch spolužitia už na seba podobajú, tak aj Pepa sa v podstate na svoj vysoký bicykel akoby podobal.
Taký vysoký bicykel, to je pre bežného smrteľníka diablovo dielo. Prvý bod úspechu je vôbec na to vyliezť. To je maturita sama. A teraz, keď už akýmkoľvek spôsobom na tom sedíte, ono sa to pohne aj bez vašej pomoci či vôbec chcenia !, skúste sa otočiť. Houby! Držka jak delo! To vám je vratké ako sviňa. Ale Pepo je drtič. Keď šliape do kopca, celý sa láme v krížoch, šklbe rajdami a zapiera sa do nich až mu žili na rukách naskakujú, kníše sa do hlbokého predklonu pri každom zabratí do pedálov, proste ako sa medzi nami vraví - tlačí celým telom aj očami. Ono to je totiž single speed (jedno prevodovka bez možnosti preradiť) a furtšlap! Takže keď sa bicykel rozpeckuje dolu kopcom, Pepo zdvihne nohy do vzduchu, ako keď sme ako detská šupovali na bmx-kách dolu násypmi, a pedále napevno spojené s predným obrovským kolesom vytvoria šialene rotujúcu sekačku - na Pepove nohy. Je tam aj taká brzdička na predné koleso, ale tá pamätá cisára pána, takže Pepo si dolu prudkými kopcami pribrzďuje sandálom - prišľapuje koleso - DOMA TO NESKÚŠAJTE!!!
Po Pepovej pravici dupe vždy Miro Bílik. S vlajúcim rozopnutým cyklistickým dresom a tenkými nohami s dievčenskými bicákmi miesto lýtok, vyzerá ako naštvaný komár na útoku. Miro je malý veľký muž. Je otcom a stvoriteľom občianskeho združenia Deťom pre život, ktoré založili po zážitkoch Mira a jeho ženy Marcely, keď im jedného dňa pri lekárskej prehliadke ich synčeka oznámili, že chlapec má akútnu lymfoblastickú leukémiu. Celý Príbeh človek ani nemôže prepisovať, pretože sa jedná o silnú a osobnú výpoveď. Po šokoch, ktoré všetci spolu zažili počas i po synkovej liečbe, sa Miro a jeho žena vrhli celými svojimi dušami do pomoci detičkám a ich matkám či otcom, ktorí žijú s nimi v nemocniciach a vo veľkej miere aj nemocniciam samým. Organizujú finančné zbierky a pravidelne zvolávajú darcovské Kvapky krvi. Okrem tejto činnosti združenie Deťom pre život dalo život obrovskému projektu Na bicykli deťom, ktorý okrem Československej cyklotour zahŕňa aj Župný pohár štyroch MTB maratónov, časovky a priateľské Československé cyklojazdy. Výťažky zo štartovných poplatkov, predaja náramkov, a dary od sponzorov, nadšencov športu a priateľov, putujú priamo na pomoc konkrétnym zdravotníckym zariadeniam, na nerováciu a rekonštrukciu priestorov, a na finančnú a materiálnu pomoc pacientom a ich rodinám. Je to obrovské sústo, ktoré si Miro odhrýzol. Ale vždy, keď tohto človeka stretnete, sa zdá, že je to osoba nevyčerpateľnej energie a chuti do života, a neotrasiteľného pozitívneho náhľadu na život a každodenné problémy, ktorého určite tvrdo a bolestivo vykresali práve tie prežité strachy a zúfalstvá, ktorými si s rodinou prešiel.
Ale stačilo všeobecných informácií, teraz je čas, aby sme prešli ku samotnému krájaniu koláča - k najhornatejšej, a že vraj najťažšej etape cyklotour. Minulý rok sme si vybrali oveľa ľahšiu etapu z Nitry do Bratislavy - so šialenou cestou vlakom do Nitry, super bagetami v Seredi a brutálnymi pečenými rybami na futbalovom štadióne v Malinove, a krvavým pádom tesne pred Bratislavou. Tento rok sme si vybrali niečo veselšie - etapu z Banskej Bystrice, cez Čertovicu, Štrbské Pleso, do Tatranskej Kotliny. Pôvodne síce iba 135km, ale nakoniec to vypálilo na 152km a niečo cez 1820 výškových metrov. Tomu sa hovorí „optimistický" itinerár - máš veľa, dostaneš viac. Pelotón sa rozbehol presne podľa časového harmonogramu z Banskej Bystrice, smer Brezno. Za Breznom sme hlasno zdravili prvých opálencov, ktorí posedávali na otlčených balkónových doskách bez zábradlí, nohy voľne hompáľajúc vo vzduchu, v ich barákoch bez okien, dverí, zábradlí a nábytku. Veselo nám zdravili naspäť. Cesta ubiehala prerušovaná cik-pauzami cez Podbrezovú, a ani sme si nevšimli a začali sme stúpať na Čertovicu. Vlastne začiatok stúpania určil Pepo, keď si „podradil" = vymenil svoj bicykel za druhý, taký istý, len s vrchárskymi prevodmi. A začali sme pučiť. Pelotón stíchol. „Je zaujímavé, ako všetci stíchnu, keď ideme do kopca", prehodil ktosi vzadu. Jediný ticho-kaz bol v pravidelných intervalom Martin Babjak. Začalo to na dvadsiatej zákrute melódiou Pat a Mat, ktorú Pepovi zahral na fúkacej harmonike. Nasledovalo Ten krát na západe, opäť sa rozozvučala harmonika. Kilometer pred cieľom Martin vyrazil do čela a hromovým hlasom zaspieval nejakú opernú áriu. Všetci sme pískali a hučali nadšením. Čím nás ale odrovnal úplne bolo, keď 300m pred vrcholom Čertovice Martin na moje skromné podpichnutie, aby zaspieval Ó sole mio, vyrazil k Pepovi a s prerušovaným dusivým dýchaním v plnom znení zanôtil celý refrén! My sme hučali a Pepo zabral šponu. Na vrchole sme boli všetci šťastní a podávali si ruky, mne sa chcelo zvracať.
Zjazd na novom asfaltovom koberci je jedna báseň! Ale prečo to trvá tak krátko, keď sa človek trepe hodinu hore... to nech mi Spravodlivosť vysvetlí! Cestou sa k nám potom pridávali rôzni primátori a prednostovia a na hraniciach svojich krajov sa vždy odpojili. Cesta hladko a rýchlo ubiehala, ale stúpanie na Štrbské Pleso nás prekvapilo. Človek si totiž vravel, že cez Čertovicu a potom už dôjdeme, ale v skutočnosti sa križovatka pod Štrbským Plesom nachádza o 70m vyššie ako sedlo Čertovice! Tam sa preverili silné nervy a pevné nohy. Postupne sme sa odtŕhali a do sedla sme s Jožkom došli asi štvrtí v poradí. Zjazd potom do Tatranskej Lomnici bol viac než zaslúžený. Inak, odkedy bol v Tatrách polom, sú z cesty nádherné výhľady. Kilometre dolu kopcom utešene nabiehali a nám svietili očičká šťastím. A únavou hlavne. V Tatranskej Lomnici, kde mal byť oficiálny koniec etapy, sme si opäť gratulovali k prežitiu, hodnotili trať a machrovali a Martin nám zaspieval zopár slovenských kolied. Martina potom vystriedali ostýchavé deti so svojimi speváckymi a hudobnými projektmi. Boli sme spotení a unavení, ale nadšení a hrdí, a živý šum zážitkov a smiechu sa niesol celou tatranskou dolinou. Živý šum razom prestal, keď nám ešte oznámili, že sa musíme presunúť z Tatranskej Lomnice do Tatranskej Kotliny. No tak dobre teda, nasadajme nech sme čo najskôr tam. „Veď to bude len dolu kopcom", zahlásil niekto. NEBOLO!!! Bolo to strašne moc do kopca, hádam aj 50m výškových. Ono je to takto smiešne, ale keď ste už „v cieli" a celé telo máte nachystané, že už je „dobojované" a už len a len „oddychujete", tak aj takých malicherných 8km a 50 výškových vám pekne rozhodí sandál. Do Tatranskej Kotliny sme prišli už len unavení a spotení. Ale po vynikajúcom a okamžitom pivečku a vlastného občerstvenia pravým ovčím syrom, ktorý jeden chlapík ťahal celý deň na biku, a niečím pravým a páleným, už boli všetci aj šťastní. A opäť im žiarili očičká.
Mirovi a organizačnej partii patrí obrovská vďaka za organizáciu, a vybavenie extra večere pre nás - nečakaných hosťov. Všetko klapalo ako hodinky. Všetky načasovania boli reálne navrhnuté, aby sa stíhali, čím sa aj stíhali a neboli žiadne stresy. Všetko technické, podporné a orientačné zabezpečenie bolo pripravené na vysokej úrovni. Proste akcia na 100 bodov z 99. A keď neveríte, príďte sa na budúci rok pozrieť.
Pepa s pelotónom v akcii ...
a takto sa šlape na Čertovicu...
Pepa si "podradil" a jede se dál.... vzadu vpravo od Pepu som ja, Jožko je v zákryte ;) ...
na vrchole Čertovice ... zomriem :D
a takto sa vrčí dolu ...
... s Jožkom frčíme za lídrami ...
a niekedy sa aj tento stroj pokazí ... na tom malom koliesku Pepa stratil kus gumy... ale šikovné české ruce všetko zvládnu ;) ...
... vždy stále veselo ... pán Babjak so svojou už povestnou harmonikou...
... a vždy si rád zaspieval...
... kamaráti ...
... a na srandičky bola vždy nálada ...
Pepa
Miro
... milé privítania ...
... odovdzávanie darov ...
... a návštevy chorých detičiek ...
