Idem domov, cítim sa unavená, prázdna, akoby v mojom tele existovala len sféra hladkých svalov, ktoré pracujú mimovoľne, neobsahujem dušu, klesám na funkcionálne primitívnu úroveň baktérií, som vysušený hríb.
Konečne si spomínam na kombináciu alarmu a som voľná. Vonku je teplo, ticho, ešte stále sviežo, a orgován. Ulicou sa nesie hustá orgovánová vôňa, plynie zákutiami, prechádza cez múry, ploty, neexistujú pre ňu žiadne hranice, prekážky. Omamne sa vkráda do pľúc, cez sliznicu do krvi. Hopkám, ako hladný pes čo cíti šunku, smerom ku kríku, hoci auto je na opačnej strane. Odtŕham malinký strapček kvietkov. Kvety sa netrhajú, ale cítim, že nie som pánom tejto situácie. Sadám si do auta, zatváram oči. Či som len unavená. Cítim sa ťažká, akoby sa podo mnou sedadlo prehýbalo. Mimovoľne mi putujú kvietky orgovánu k nosu. Nič, prázdno, ticho, tma ... a orgován. Začínam sa prepadať, poddávam sa ľúbeznému ale silnému hlasu tej vône, točí sa mi hlava.
Neviem koľko prešlo času, na chvíľu prestal pre mňa existovať. Cítila som sa ako špongia, ako tisíce rokov vyschnutá múmia, ktorú posadia do sauny. Vôňa vo mne zobudila život.
Dnes mi zablikal v telefóne malý červený balíček s veľkou mašľou. Oznámenie o narodeninách. Boli tam dve mená: Dedko a Deduško. Jeden by práve pozeral prihlasno telku nebyť minulého roku, druhého som pochovala predvčerom. Keď som bola malá, verila som, že slnečné lúče sa dajú odfúknuť vetrom. Preto som sa opaľovala v závetrí, v tom najväčšom dusne. Dnes verím, že myšlienka sa dá odfúknuť a doručiť vetrom. Odviate vetrom. Niečo ako priesvitná myšlienková vrtuľka padajúca zo stromu, padáčik s púpavovým semienkom. A na miesto semienka, instantné myšlienkové: I loved you both.
Jeden život prichádza, druhý odchádza, áno poznáme to všetci, ale vôbec to nepomáha. Prázdne slová, kvet bez vône. Vôňa, to sú spomienky na človeka, niečo, čo sa po čase stratí, vybledne, ale nikdy nezabudneme ako vonia orgován. Vonia tak... tak... ako orgován.
