Slnko v stredu po obede

Som v práci. Vonku je krásne počasie, slnko zvýrazňuje špinu na okne. Slnečné lúče na mňa svietia zboku a robia mi priesvitné dúhovky v očiach. Hoci som plne oddaná práci, nestíham chodiť ani na záchod, toto predsa len zaregistrujem. Pozriem smerom do slnka. Boooože, áách. Prečo som ešte tu? Sedím v kancelárii a nie je mi dobre. Chcela by som vybehnúť von, cítiť silné teplo na pokožke, dýchať ten mierne studenkavý vzduch, vyžívať sa v tom pocite keď mi stekajú slzy zo slnkom podráždených očí. Vyjdem na balkón. Je orientovaný na juh. Natiahanem ruky k slnku. "Vezmi si ma. Vytiahni ma z tejto cely a zober ma do výšok medzi oblaky." Tam musí byť ale zima. Fuj, to nie. Najradšej by som teraz išla do lesa. Utekala pomedzi stromy, predháňala sa s duchom lesa - kto bude posledný je hnilé vajce! Hodila sa do lístia, ešte vlhkého, mierne zapáchajúceho podhubím a plesňou. Keď človek ostane chvíľu bez pohnutia počuje slabulinký šepot, šum. To sa malé výhonky a rastlinky tlačia von. Sila týchto malých trpaslíkov je taká obrovská, že ju človek cíti fyzicky. Ja teraz však bolestne fyzicky cítim pocit uväznenia. Uväznenia v tejto miestnosti, v tejto inštitúcii, v tejto spoločnosti. Keď si ľahneš na trávu, ktorá sa hemží chrobáčikmi, keď si sadneš do malej mláčky, ktorá ešte nestihla odtiecť, keď stúpiš do práve rozmrznutých jeleních bobkov, alebo keď nájdeš rozmrznutú mŕtvu malú myšku, cítiš že si človek. Cítiš, že si v skupine s prírodou a že hráte za jeden tým. Ponúka ti svoje krásy, svoj život. Treba sa len pozerať okolo seba a ku veciach pristupovať ako dieťa. Ľahneš si do trávy na opustenej lúčke na vrchole kopca. Prepadneš sa do vnútra hory, prepadneš sa do každého stebla trávy, do každej kvapky rosy na listoch. Počuješ rásť trávu, šumieť lístky, pochodovať mravce. Hlavne keď ťa nejaký poštipne. Cítiš štipľavú vôňu cesnaku medvedieho s trochou pažítky, dostaneš chuť na maliny. Kedy už budú? Vietor sa človeku pohráva s vlasmi, teraz je z toho trochu zima. Hučí do jedného ucha, v tom druhom počuješ spev vtákov. Ležíš ako mŕtvy. Celkom si prestal cítiť svoje ruky a nohy, po čele ti lezie električka ale nedokážeš ju odohnať. Pomaly sa zaťahujú mraky ako to býva v túto ročnú dobu. Rozmýšľaš či ti práve tá prvá kvapka padne do oka. Tam je to v pohode, do nosa to štípe. Pomaly, ale veľmi, pomaly sa preberáš zo strnulosti. Musím domov. Pekný deň za nami. Otvorím oči a vidím pred sebou sídlisko zaliate slnkom, hrajúce sa deti, autá, autobusy. Bol to sen. Krátky ale krásny. Prekrásny. Chvíľu pociťujem tie slnečné lúče na obnažených rukách. Neviem sa toho nasýtiť. Dole na podlahe balkónu počujem slabulinké pípanie. Nazriem za krabicu. Malé holúbä. Už je len jedno? Veď boli dve - čo je s tým druhým. Pomaly prechádzam pohľadom po vtáčích výkaloch márne hľadajúc hniezdo medzi nimi. To malé sedí na hovnách. Zrazu zbadám na dne pomysleného hniezda utlačené, zoschnuté a samozrejme mŕtve mláďa. Tak tieto tvory nie lenže žijú vo vlastných výkaloch ale nedokážu ani zahynuté mláďa vyhodiť z hniezda von. Bože príroda! Prečo? Prečo som tu v kancelárii, tu na balkóne? ...... Sadnem si na stoličku, zase mi lúče svietia do oka. Aké si krásne slniečko. Venované Salvatorovi.