Sme len dobrí a zlí, úspešní a neúspešní

"Ale takto musíme pracovať! Inak sa žiť nedá!" Výraz tváre môjho kolegu nasvedčuje, že tomu verí. Ticho stojím v kancelárii pred oknom. Pozerám von a pohľadom sa snažím zastaviť ústup slniečka za horizont. Nechoď ešte. Odchádzam z práce za šera. Teplý vánok mi obmýva líca. Ostávajú mi tri hodiny. Tri hodiny pokým padnem mŕtva do postele. "Dá sa takto žiť?" Kolegove unavené oči klesajú pohľadom na chodník. Pozorne našľapujem a dôkladne kladiem jednu nohu pred druhú. Dá. Dá, len sa treba nad tým zamyslieť. "Celý život len pracuješ a nemáš čas na svoju existenciu. Je to psí život. Driem ako blázon aby som mal po práci tri hodiny voľna." Moja hlava sa otáča na prechode pre chodcov ale myšlienky lietajú splašene ako vrabce. Je ich veľa a kričia jedna cez druhú. Drieš po práci aby si tie tri hodiny voľna po práci zabil pozeraním televízie... Na jednej strane sa sťažuješ na psí život v práci, na druhej nedokážeš tie tri hodiny žiť.... "Ako?" Život je to, čo nás naučili rodičia, čo nám vysvetlili v škole, čo nám hovoria v televíznych novinách. Život je to, čo sme si prečítali v beletrii, čo sme videli vo vojnových filmoch, čo sme počuli od susedky. "Život som v prvom rade ja!" hovorím. Ja, moja myseľ, moje predstavy, moje myšlienky. A tie sa vyvíjajú. Počúvam, hodnotím, lamentujem, diskutujem ale hlavne premýšľam. Nenapĺňam sa bezducho prázdnymi vetami z médií, z mazľavého sivého šumu okolo mňa. To plynie okolo mňa ako nezbytná špinavá voda po umývaní. Všetko čo do seba prijímam ma ovplyvňuje, ale je len na mne čo ma vytvaruje. Cítim sa ako plastelína s vlastnou vôľou. Tvarujem sa, ale vyberám si kto bude vytvárať na mne svoje daktyloskopické posolstvo. Vypnuté, vyhasnuté nasávanie elektromagnetických vĺn prijímané s hlbokým nezáujmom ničí človeka, ducha, myseľ a jej základňu. "Hynieš, upadáš, zahlcuješ sa, stagnuješ, nechávaš aby tvoje rozhodnutia a činy boli výsledkom všetkého možného len nie teba." Premýšľaj! Pochybuj! Teraz som si spomenula na jednu vetu, ktorá sa mi uskladnila v hlave ako zlý vzduch v pivnici. "Ten, kto hľadá pravdu, musí, ak je to len možné, pochybovať o všetkom." - Descartes. Pochybovať je krásne slovo. Nenechá nás zaspať na vavrínoch ani na chvíľu. Raz mi jeden známy povedal: "Jednoducho má niekto šťastie a niekto nie. Ja sa snažím, bojujem a nič. A niekto sedí na zadku a všetko príde za ním." Vidíme len jednu a druhú stranu. Dva tímy, dve strany, dve kopy. Vpravo - vľavo. Čierne - biele. Dobré - zlé. Šťastie - nešťastie. Prečo rozdeľujeme svet, seba, okolie, názory na dve skupiny? Žijeme v područí tohto spôsobu myslenia, kde vládne dualita ako dedičný a nezmeniteľný vládca. Ak sa človek zamyslí, zrazu zbadá nie dve kopy, ale aj tretiu. Je ešte čerstvá a parí sa z nej. Ale existuje. A keď zapochybuje o existencii "len" troch kôpok, nájde aj štvrtú. Po riadnej duševnej drine a pár kvapiek potu zbadáme nie dva body, dobre - zle, ale nekonečne veľa. Možno sa takto dopracujeme k tej pravde, o ktorej hovorí Descartes. Možno nájdeme v tomto zmysel života. Možno budeme mať čím vyplniť tie tri hodiny voľna po práci.