Zabuchla dvere bytu, bolo to trochu prisilno, asi tak ako dnešný deň. So všetkým, čo ju dnes stretlo, by najradšej takýmto spôsobom vyrazila dvere. Naštvaná na priveľa vecí, aby to vybavili jedny dvere, zahodila kabelku do kresla. „Mala by som ešte dnes zájsť k rodičom, ale vážne o tom pochybujem", postávala nerozhodne v strede izby. Vonku už bola tma a jej pohľad preskakoval z jedného osvetleného okna náprotivného baráku ku druhému. Kuchyňa, žena varí čaj, nejaký študent drtil za stolom, blikanie telky. „Fakt nikam nejdem, ešte musím niečo napísať." Sadla si za počítač, a vybehli jej slzy z očí. „Čo je toto za deň? Celý svet sa mi otočil chrtom." Nervózne vstala a išla prehrabovať špajzu. Našla nejaký sladký puding do šálky v sáčku: „Dobrý bude aj takýto. Ja sa snáď začnem prežierať sladkým od zúfalstva. Zajedať trpké sliny roztrpčenia. To sme sa dopracovali", hundrala si čítajúc pokyny na prípravu toho sáčkového svinstva. Sadla za počítač s pudingom v ruke a začala písať. Článok šiel jedna radosť a o chvíľu nasledovala postupnosť: štart-vypnúť počítač-vypnúť- .. nevypínajte, počítač sa po inštalovaní vypne sám .. - „vypni sa už ty krám!".
„Potrebujem zmyslový balast - telku". Išla pustiť vodu do vane. Z obývačky prichádzali hlasy rozhovoru, hovorili o francuzskej légii. „Hmm, zaujímalo by ma, či ešte žije," a utekala k telke. „Snáď ho ukážu, alebo nejakú novšiu fotografiu, alebo možno dokonca rozhovor!" Rozprávali viacerí, ale on nie. Jej prvý priateľ, ktorý sa po rozchode rozhodol odísť. Nikdy už o ňom nepočula. Všelijaké zábery, krátke filmy, spoločné fotografie. Ale nebol tam. Sadla si do gauču, nech tá voda poteší susedov dole. Tváril sa tak tvrdo, vtedy večer, bola tma, keď mu povedala, že to ďalej nepôjde, že by mali ísť každý svojou cestou. Ani nemukol, len zrazu sa mu vydral taký čudný zvuk z zhrdla. „Si chorý?" zadrela vtedy nezmyselne. Bol starší a po relatívne dlhej dobe, čo boli spolu, toto asi nečakal. „Nie som chorý, cítim sa dobre," povedal nefalšovane tvrdo. Vtedy pochopila, že tou otázkou totálne zabila všetko, čo mohla. O štyri dni zavolal, že ide. Možno volal z letiska, nepýtala sa. Uvedomila si, že napriek tomu, že ho vôbec nikdy neriešila, viac krát si spomenula na neho: „žije ešte?"
„Zaujímavé ako ľudia v mojom živote miznú. Bez stopy. Paf, a sú fuč. Nenávratne. Buď alebo. Buď sú tu, celí, plní, na 100%, alebo vôbec nič. Neexistujúce čísla, mailové adresy, z ktorých sa vracajú error reporty. Ako len tí ľudia robia, ja to nedokážem. Ja neviem tie mosty páliť. Ja viem len stavať." Vliezla do vane. Ponorila sa po bradu. „Koľko vydržím pod vodou?" Po chvíli sa musela vynoriť, sú veci medzi nebom a zemou, ktoré sa nedajú okabátiť - napríklad potreba kyslíka. „Mohol by niekto zazvoniť. Napríklad suseda, že nemá soľ, alebo že vo vedľajšom baráku horí, či sa nejdem kuknúť." Znova sa ponorila .... A zrazu zazvonil zvonček.
