Bola priveľmi malá na to, čo niesla vo svojom vnútri. V ryhách vrezaných hlboko do čierneho mäsa ťažkého veka bol sadnutý prach. Každá ryha predstavovala jeden príbeh, jedného človeka. Boli tu tri. Boli takmer rovnako staré. Isté veci chodia v skupinách.
Držala to dokonalé dielo diablovo v rukách. Teraz len odchýliť čierne veko a vtisnúť dnu ďalšie cínové tabuľky. Všetko, čo sa malo stratiť v nekonečnom obsahu jej Pandorinej skrinky, muselo byť najprv vyleptané na tenké cínové plátky jej duše. Bola ako strom, plátok za plátkom, vrstva za vrstvou, čím viac odlupovala, tým viac obnažovala ružové mäso vlastnej podstaty. Každý príbeh jej jednu vrstvu vzal. Všetky tie dni, tie noci, úsmevy, smiech, oči prižmúrené v šere noci, hoci videli jej tvár, ich pohľad bol otočený dovnútra, dotyky končekov prstov, kedy tesne pred dotykom cítiš to teplo vyžarujúce v tesnej blízkosti cudzej pokožky. Dych niekedy zrýchlený, niekedy až desivo pokojný s údermi srdca takmer nezachytiteľnými, toho srdca, ktoré chcela aby bolo jej vlastné, aby pracovalo za oboch, aby posúvalo tú hustú červenú vec po obidvoch telách, s rovnakými pocitmi, s rovnakou túžbou.
Ale to nie je možné. Ale ona to tak chcela. Celým svojím ja. Hovorí sa, že keď niekto niečo veľmi chce, skutočne úprimne z celej duše si to želá, tak to k nemu príde. Nie, nie je to tak. Je živý dôkaz, ako myš s uchom prišitým na chrbte, že to nie tak.
Popísané cínové tabuľky ležali pred ňou, vytrhnuté z jej duše. Bolo ich veľa. Niektoré husto popísané, na niektorých bolo len desivo stručne napísané: „poníženie...ako smädný po púšti čo sa plazí". Mali rôzne rukopisy. Jedno malé tiché, ukryté vo vnútri svojich vlniek, s obsahom stručným, skrytým, zmäteným, kedy jediná cesta je čítať medzi riadkami, druhé veľké s výraznými oblúkmi drzých rozšafných tvarov, priame a veselé, ploché a otvorené, ale i kruto hrajúce sa s čitateľom ako mačka a myšou, tretie razantné, ostré a bez ozdôb, presvedčujúce o svojej pravde, odzbrojujúce hrotom svojej nekompromisnosti.
Teraz ležali všetci tu, vylomení z jej vedomia, ako papierové dvierka adventného kalendáru. Stačí len vtisnúť ich cez tenkú škáru poodchýleného veka, kde v čiernej mane Absolútneho Nešťastia Pandorinej skrinky stratia svoju identitu a splynú v jedno, v jednu čiernu dieru, ľahkú a nekonečnú, kde sa nenávratne schová všetko, čo môže ľudskú bytosť bolieť, aby mohla ďalej žiť bez bezsenných nocí sebaspytovania a sebaodsudzovania v takých nadľudských otázkach ako je túžba byť milovaný, aby jedného dňa, keď nastane ten pravý okamih, bola skrinka otvorená a jej vtedy už všepohlcujúca čierna diera ukázala ľudským očiam svoj obsah.
Malé tenké cínové tabuľky spadli do skrinky. Nebolo počuť ich cinknutie o dno, pretože táto skrinka dno nemá. Teraz je čistá a pritom nikdy neočistiteľná od citov, ktoré nie sú špinavé, voľná a pritom nikdy nespútaná žiadnym z nich, s nákovou uviazanou okolo krku, s oškriabaným vedomím, podvedomím zavaleným lavínou udalostí. Duša olúpaná ako šúpolie kukurice teraz vlaje vo vetre udalostí, víriacich v nezadržateľnom lieviku okolo nej. Strhávajú ju do svojich krutých hier, ale je pevne priviazaná k zemi, k tej malej čiernej skrinke, ľahkej a pritom dokonale ťažkej svojim obsahom. Je tu, pripravená prijať ďalšie cínové tabuľky...
