„Nie som tu, pre nikoho predsa neexistujem," pomyslela si ponorená do horúcej vody. Prudko jej pulzovala z toho krv v sluchách, cítila v celom tele horúce údery v žilách, bolo to na nevydržanie, ale chcela precítiť to vkrádajúce sa neznesiteľné teplo, ktoré jej chýbalo. Niekto ďalej vytrvale vyzváňal. S najväčšou nechuťou vyliezla z vane, mokré šľapy sa za ňou leskli ako mločia stopa. „Čo je?" spýtala sa na tú večernú dobu náležite nevrlo. „Dobrý deň, roznášam letáky." „Teraz? Zase chcete ukradnúť motor z výťahu? Alebo Vám pre zmenu chýbajú brzdy? Choďte si vychrapovať inam, nie sme charita." a chcela zložiť. „Čau, to som ja, pusť ma hore," mierne zaliečavým spôsobom sa ozvalo zdola.
Za chvíľu zabúchal na dvere. „Čo robíš" spýtal sa medzi dverami, pozerajúc na mokrú mláku pod jej nohami. „Umývam riad," odpovedala. „Ty sa kúpeš?" spýtal sa, akoby šlo o niečo nepredstaviteľné. „No chcela som sa, ale prišiel jeden týpek na návštevu a pokazil celú romantiku." „Ale veď nič nemusí byť stratené," usmial sa veľmi prívetivo, „voda ešte nevychladla." Mával rukou po lakeť ponorenou do vody. „Prac sa od tej vane," zadržiavala smiech. Bez slova sa dvihol a s predstieranou urazenosťou pristúpil k nej. Cúvla. „Chcem si utrieť ruku, ale okupuješ jediný uterák," a pomaly ju pohladil po zadku. „Nechaj si ju uschnúť," unikla so smiechom z kúpeľky.
Byť s ním v jednej miestnosti, a takej malej, bolo už hriechom. Vedel byť tak priamočiary, to ju odzbrojovalo. Ale aspoň vedela na čom je, nikdy sa s ním nestrácala v hodvábnych záhyboch komplikovaného správania. Bol niečo ako tunel na konci so svetlom. A to svetlo mohlo predstavovať len dve veci: krásny idylický raj osvetlený večným slnkom lásky, alebo to bol vlak.
Keď si ho tak premeriavala, stojac stále v zakrútená v uteráku, „áno, jednoznačne to je vlak." „Čo sa usmievaš? Ruka ma štípe a ty sa mi rehoceš do tváre. Hoď po mne ten uterák, lebo budem hrubý," zatváril sa smrteľne. Nevedela či sa má báť, alebo skôr smiať. Vybrala si druhú možnosť. Hodila po ňom uterák.
Ostal ako obarený. To nečakal. Bol zvyknutý na jej reakcie, spontánne, vždy ho vedela dokonale prekvapiť, kedykoľvek a akokoľvek. „Mám utekať preč, či čo?" „Sa bojíš?" trápila ho. Aj v tej tme viditeľne zbledol, a nebolo to strachom. „Čo teraz? Čo spravíš moja? Nemôžeš sa otočiť, môžeš len vycúvať alebo ísť vpred", povedali si obaja naraz v duchu. Načiahla ruku, „daj mi ten uterák!" „Tak to nie", povedal rozhodnutý neprijímať zajatcov, a začal ten mokrý uterák skrúcať. „Toto bude bolieť," úplne najviac diabolsky na svete sa na ňu pozrel.
Nebolelo. Uterák ostal nepovšimnutý ležať na zemi, a oni dvaja zmizli. Utiekli do spoločného bezčasového vzduchoprázdna plného chutí, elektrických impulzov, splašeného srdca a vôní. ... Odtrhla ho od seba. „Nesmieš toto robiť, ty dobre vieš prečo. Utekaj preč," ukázala na dvere. Bez slova odišiel.
Stála za dverami kŕčovito zvierajúc kľučku. Po chrbte sa jej ešte kotúľali kvapky skondenzovanej vášne. „Takto sa robí parfém."
