Mala dvadsaťosem, ale cítila sa naviac. Teraz, keď dievčatá odbehli a ostalo také to ťaživé ticho, cítila sa doslova staro. Neprezliekla sa, tých pár rozbitých tričiek nestálo za tú pozornosť. Otočila sa tvárou k slnku: „Pôjdem iba jednoducho smerom na juh", usmiala sa predstave, že by sa stratila. Vybrala sa po nábreží. Bolo to prímorské mesto, smrdelo rybami, stojatou vodou, a malo všetko to, čo má každé prímorské mesto - napriek horúčave svieže zelené parky, voňavé pomarančovníky, zaľúbencov na múrikoch, predavačov so sušenými rybami a gorálkami z mušlí. Jedného z Vedúcich objavila v nábrežnom bare, s obligátnymi slamenými slnečníkmi a guľatými stolmi. Niečo popíjal, bolo to zelené, a celkom si vedela predstaviť tú odpornú prisladkú chuť, nech už to bolo čokoľvek. Sadla si k nemu. Mal približne štyridsaťpäť rokov, chudší, vysoký. Nikdy veľa nerozprával, takže o ňom vlastne nikto nič nevedel. Len sa usmieval. Tak zvláštne ticho, vyzývavo, možno i tajomne. Na ten úsmev sa musela stále pozerať, priťahoval ju. Sedeli tam bez slova, ani sa nespýtala či si môže prisadnúť. Keď sa už začala obávať, že si bude musieť vypýtať ďalší taký prisladký drink, spýtal sa: „Bola si už v meste?" „Nie, stopla som sa tu u teba", povedala do pohára. „Tak vypadnime odtiaľto a poďme pobrázdiť stred tohto horúceho sveta", zdvihol sa zo stoličky. Zobral ju pod pazuchu, čo bolo vlastne automatické. Ľudia v meste lenivo krúžili po meste ako unavené muchy. Chodili sa vychladzovať do klimatizovaných obchodíkov, aj keď vopred vedeli, že si tam nič nekúpia. Preto sa tam tak krásne ozývalo zvonenie celého orchestra dverových zvončekov. Prechádzali sa po meste prískokovým spôsobom - od podniku ku podniku. Vonku sa takmer nedalo vydržať, ale podľa rozžiarených spotených červených tvárí turistov a obchodníkov sa dalo tušiť, že napriek teplu si tento deň užívajú. Rovnako si ho užívali oni dvaja. Málo sa rozprávali, akosi si rozumeli aj bez slov. Sem tam sa pustili do siahodlhých vážnych debát, kde nikdy nebol porazený ani víťaz. Niekedy dokázali mlčať celé hodiny. A potom to, čo ich jedného na druhom tak nejako zarážalo, prekvapovalo aj priťahovalo navzájom - smiech. Dokázali sa úprimne, dlho a vzájomne smiať. Bolo to ako extáza, endorfíny, mliečna čokoláda a Salko dokopy. Bolo to návykové, začali si zvykať jeden na druhého. Potrebovali vzájomnú prítomnosť toho druhého, potrebovali tú bezstarostnosť. V každom meste navštívili všetky kaviarne, smiali sa, každé ráno si kupovali noviny, hoci miestnej reči vôbec nerozumeli, chceli si kúpiť ľudové farebné kroje a navštevovali všetky múzeá. Zažívali to najkrajšie obdobie svojho života. Boli stále spolu, sácali sa do mora, strkali do fontán, ale nedržali sa za ruky. Nebola to láska. Žili krásny čas, strávený spolu, bez tlačivého pocitu nutnosti vyjadriť ako jeden druhého miluje. Netrápili jeden druhého tými bolestivými stránkami lásky, budúcnosťou. Užívali si ten nádherný pocit dvoch ľudí, ktorí žijú len pre daný okamih, len jeden pre druhého, netrápiac sa čo potom, čo za tým, kde potom a či vôbec. Potom neexistovalo, nemalo budúcnosť a obaja to vedeli. Milovali sa bez slov. Rozumeli si skôr než niečo vyslovili, názor, postoj, myšlienky. Každý večer potichu korzovali mesto, až kým nezhasínali posledné neóny. Chladný vzduch osviežoval hlavu, unavené oči od celodenného žmúrenia, na stále spotenej pokožke naskočila husia koža nezvyknutá na večerné teploty. Keď vychladli, utiahli sa do hotela, aby konečne zhodili zo seba celodennú únavu i šaty. Ich život bol živelný, úplný, bezstarostný, nespútaný. Také isté boli aj ich noci.
Boli ako deti. On jej kúpil slnečné okuliare, ona jemu kúpaciu čiapku z minulého storočia. Požičali si kabriolet na romantický výlet, obliekli sa ako z tridsiatych rokov, piknikový kôš, roztopené zákusky. Kufre sa im postupne zaplnili damaškový vankúš, letné šaty, ktoré raz roztrhol, motocyklistické okuliare, staré noviny, gýčové sloníky a kusy porozbíjaných mušlí. Bola s ním šťastná, pretože neriešil budúcnosť, rodinu, netrápil ju zodpovednými otázkami a postojmi, vážnosťou. Vlastne sa ani nikdy nepýtal. Čakal, čo mu ukáže zo seba, čo mu odhalí, ale nič nevyťahoval, nič nežiadal. Prenechal na ňu čo bude vedieť, a čo nie. Dni ubiehali jeden za druhým, a vracali sa naspäť domov. Ubytovali sa v tom istom voňavom prímorskom meste so sušenými rybami. Keď išli do hotela, vynášajúc kufre, druhý vedúci jej pomohol s kufrom sprevádzajúc ju do hotela. Išli hore schodmi popri parku. Prehodili medzi sebou pár slov, vlastne sa za celý čas lepšie nespoznali. Prešli okolo dvoch mačiek pijúcich mlieko z misiek. Jedna bola čierna, druhá pouličnej farby. Tretia bola stará, tučná, veľká, biela. Ležala tvárou v rozliatom mlieku, na ktorého povrchu sa už robila zelená pleseň. Keď prechádzali okolo, zdvihla hlavu a pozrela na nich. „Vieš, to hovado má AIDS a kľudne to napustí do ktorejkoľvek baby", prehodil len tak medzi rečou. Ostala stáť ako prikovaná tupo hľadiac pred seba. „Čo je ?" spýtal sa. „Nič, ja.... tak ma napadlo, koľko tam už tá mačka musí ležať, keď na tom mlieku bola pleseň." „Ále", mávol rukou, „kašli na to. Pod hore".
Našla ho sediac v jeho obľúbenej kaviarni. „Zničil si mi život, zabil si ma", trasúcim sa šepotom buchla na stôl lekárske výsledky. Tichý šepot prešiel do hysterického revu. „Zabil si ma! Zabil si ma! Zabil si ma!" bijúc ho papiermi do tváre. Nedokázala nič iné povedať. Otázky, všetky tie príšerné otázky, „Prečo? Prečo? Prečo?" ostali jej nemo šľahajúc z očí. Ticho sedel, ani sa nebránil. Nechcel ju utešovať, nemal na to právo. Nedokázal vysvetliť „Prečo?". Možno preto, že odkedy to zistil, prestal žiť, prestal existovať, on i svet okolo, všetko a všetci sa ho prestali týkať. Svet o On v ňom zomrel. Keď ju však spoznal, nedokázal sa ovládnuť, stiahnuť sa do ulity, preč od nej, zabiť sa žiletkou, chcel byť šťastný. Na malú chvíľočku, na drobný mlživý okamih kedy v slastnej nevedomosti pil dúškami mladý ľudský život, to, čo mu bolo odobraté, žil existoval, smial sa. Iba vďaka nej. Dával jej za to všetko čo mohol, čo mal, doslova. Pozeral sa na seba ako zaživa odumiera, prepadá sa do čiernych hlbín svojej minulosti, v ktorej stratil svoju budúcnosť. Jeho utrápená mŕtva myseľ sa posledný krát vzoprela, chcela povedať „NIE!" celej tej úbohej tragédii jeho minulosti. Chcela žiť. Chvíľu, naplno, silno. Nechcel jej ublížiť, miloval ju. Miloval ju tak živelne ako len môže milovať umierajúci človek. Miloval ju všetkým, telom, srdcom, dušou, mysľou, vzduchom, ktorý dýchal. Miloval jej život.
Dúfal, že sa nič nestane, že v tichosti zatiahnu oponu tých nádherných chvíľ, aby mohli žiť ďalej - každý po svojom. Nevedel jej to vysvetliť, povedať o sebe, o boji, ktorý zvádzal sám so sebou, a ktorý prehral v deň, kedy si dovolil vyriecť nad ňou rozsudok smrti.
Sedeli tam ticho, až kým ich záverečná vyhodila na ulicu. Bola už tma, ostali stáť vo svetle pouličnej lampy. Ticho ako predtým. Vrazila mu lekárske výsledky do hrude a pohla sa smerom preč. Ostal nepohnuto stáť. V posledných lúčoch lampy sa zastavila: „Chcela som ťa zabiť, ale mám lepší nápad. Dám ti zlámať kolená", a stratila sa v tme. Ticho stál ešte chvíľu, kým lampa nezačala blikať, a rukami pritláčajúc si výsledky na hruď, stratil sa v tme na dlhú dobu túlajúc sa.
O dva dni neskôr, sediac ráno pri čaji, našla odkaz v novinách: „Našiel sa muž s komplikovanými mnohonásobnými fraktúrami horných končatín...." „Hmm, takže ruky", pomyslela si.
to be continued....
