Prišla za ním do nemocnice. Ležal tam nepohnute s rukami v sadre vyvesenými nad hlavu. Napuchnutá modro červená tvár, nedokázala vyjadriť nijakú radosť, strach, prekvapenie. Nič. Len prázdna maska bolesti. Oči skryté za lesklými napuchnutými viečkami sledovali votrelca do tejto smútočne tichej miestnosti. Dokonalá strohá čistota, zelené steny, pípajúce prístroje rušiace mŕtvolné ticho, hadičky, tiché pískanie jeho pľúc. Obaja sa z toho cítili zle. „Ahoj, ako sa cítiš?", prerušila akoby cudzím hlasom ticho. Sama bola prekvapená tým zvukom, myslela si, že za celý čas nepovie nič, strčí kvety do vázy a po chvíle jednoducho odíde. V jej očiach sa zračili tisíce otázok, obavy, zmätok, zlosť, bolesť, láska, všetko čo sa nedá spojiť do jedného ľudského života, do jednej mysle. V jeho očiach bolo len jedno - „nič, čo urobím, alebo prijmem ako rany osudu, nedokážu odčiniť, čo som ti spravil".
„Spadol som zo schodov", povedal šušlavo. Bez hnevu, bez bolesti, bez duše. „Priniesla som ti kvety. Dúfala som, že ti ich personál uloží na hrob. Vidím však, že sa ti dobre vodí." Stála pri okne, ďaleko od neho, snažila sa pozerať von cez žalúzie, s kvetmi v ruke, a cítila sa ako pionierka keď podáva kvety neznámemu zaslúžilému umelcovi. Nevedela prečo ich doniesla, robí sa to tak. „Mám sa fajn. A ty?" uprene na ňu pozeral. „Mám sa trochu lepšie ako ty, nespadla som zo schodov." Zatiahla žalúzie, aby mu nesvietilo do očí. Vyliala nejakú plastovú nádobu a strčila tam kvety. Boli nádherné, veľké žlté hlávky odrezané v rozpuku života. Teraz budú v tejto miestnosti viacerí bojovať o život, jeden vyhrá, a tieto chúdence prehrajú. Sestrička ich za tri dni vyhodí s použitým plastovým príborom a kotúčikmi od toaletného papiera. Tvárila sa, že ju aranžovanie kytice naplno zamestnáva. „Tak ja už idem, rýchlo sa uzdrav," vychytila sa zrazu. Chcela aby to bolo rýchle. „Ahoj." Boli to ich posledné slová na veľmi, veľmi, dlhú dobu.
Pustili ho z nemocnice a túlal sa. Tak, ako si predpovedal, jeho svet zhasol, prestal existovať. A on s ním. Chcel navždy zmiznúť zo sveta, z povrchu zemského, prepadnúť sa, zmiznúť, chcel zapadnúť prachom, jednoducho zomrieť voľakde na neznámom mieste, bez pohrebu, bez plačúcich neznámych ľudí, bez mramoru so svojim menom, stratiť sa v dejinách pohltený anonymitou ľudstva, ale jedno svetielko nie a nie zhasnúť. Každé ráno mu dávalo impulzy do srdca, každý večer mu dávalo vôľu prežiť aj túto noc, držalo ho pri živote, priťahovala ho ako žiarovka nočnú moru. Iba raz sa k nej kedysi priblížil, vtedy svojím telom rozbil jej krehké sklenené telo. Chcel zomrieť ale nechcel odísť. Nedokázal opustiť svoje svetielko.
Každý deň sa vídali. Žili teraz každý svoj život, celkom odlišný od toho ako si predstavovali. Ten zlozvyk, ktorý ju naučil, chodiť každé ráno do kaviarne, ich dennodenne spájal, hoci v nich nič nevyvolával. Vôbec nič. Neboli k sebe chladní, lebo aj toto je niečo. Tak ako boli predtým zamilovaní bez lásky, boli teraz odlúčení bez chladu, nenávisti, bolesti. Nie, ani tá bolesť tam nebola. Ich nové svety boli celkom odlišné a pritom také rovnaké. Tú rovnakosť videli každé ráno práve v tie sekundy, keď sa stretli pred kaviarňou. Ona šla na kávu, on nevedno kam. Túlal sa, túlala sa aj ona svojim životom, rovnako bez cieľne, rovnako zúfalo. Cieľ, stratila zmysel, stratila smer, ktorý bol kedysi jasne pred jej očami, teraz po ňom ostal slabulinký zaburinený chodníček, plný bodavých kríkov a pŕhľavy. On chcel zomrieť, ona nie. V tom bol ich svet odlišný. Nikdy neprehodili jediné slovo keď sa videli pri kaviarni, keď prechádzali okolo seba, keď stáli za sebou v rade pred novinovým stánkom. Ich posledné slová boli vtedy v nemocnici. Nikdy nepotrebovali slová, ani teraz.
Jedného dňa ho zbalila do auta a vyšla von z mesta. Nemo pozorovali míňajúcu sa krajinu. Ani v tých najkrajších chvíľach veľa nehovorili. Bezprostredne konali jeden druhému radosť, ako ju sami cítili, bez váhania, bez otázok. Ako stav bez tiaže vyzerali ich najradostnejšie chvíle, ktoré sa spontánne spájali do dní, mesiacov. Harmónia bez času, bez budúcnosti. Rovnako aj teraz sa rozprávali bez slov. Ich slová však neobsahovali prítomnosť, ani budúcnosť. Obsahovali minulosť. Spoločnú minulosť, ktorú jeden druhému nedokázali vysvetliť.
Zabočila do miestneho dedinského JRD. Bolo ošumtelé, špinavé, opustené, na spadnutie, s jediným strážnikom v búdke. Pomohla mu vystúpiť a pretlačila ho cez bránu. Neveriacky prekvapeného strážnika si nevšímala, a on sa nevedel odhodlať spýtať sa o čo ide. Stál v búdke, prilepený na sklo a radšej do toho nezasahoval. Muž, ktorý práve preliezol cez bránku bol špinavý, zarastený, v mastnom prešiváku, s rukami vo vreckách. Cez mreže brány mu povedala: „Nemohla som sa na teba pozerať. Tu mi aspoň nebudeš na očiach." A odišla. Odišla nenáhlivo, bez pozdravu, bez váhania. Dni plynuli a ich vzájomná ranná neprítomnosť pred kaviarňou začínala naberať na ťaživosti. Každý žil teraz svoj kus koláča, ale spolu tvorili tortu.
Jedno ráno sa objavila modrá fiatka pred bránami dedinského JRD. Pred bránou v starých komunistický betónových kvetináčoch kvitli tisíce ruží všemožných farieb. Vytvárali unikátnu zmes farieb a vône. Budovy za bránou boli opravené, natreté, dlažba vo dvore nová, všade čisto. Vrátnik, keď ju zbadal, sa začal ceriť, ukazujúc prázdne ústa bez zubov. Žasla nad tou zmenou. To rozpadávajúce, skrachované, rozpustené JRD, s dominujúcou administratívnou budovou s rozbitými oknami, sa na nepoznanie zmenilo na relaxačné centrum harmónie, za zvukov bučiacich kráv a ovcí, s vôňou hnoja a ruží. Z jedných vrát vybehla tetka od kráv. Malá zhrbená statná dedinčanka so šatkou na hlave zakrývajúc vypadávajúce vlasy. Drobným ale rýchlim krokom dobehla k nej, ťažko dopadávajúc na každú nohu. „Paničko, ďakujeme Vám za našeho pána vedúceho," celá prešťastná s úprimným úsmevom na očiach jej triasla pravicou. „Nikda nebylo lepšího, to Vám povídám. Šecko dau dokopy, šecko porobil aj s týma rukáma. Máme najkrajšé družstvo v celém okolí, neny lebšího, to Vám povídám. I kráv máme sto nových i ovcí. Mléko k nám chodzá pány zo zahraničá kupúvat." Zrazu sa z vedľajších dverí maštale vyrútil chvatným krokom chlap v bielom plášti. V strednom veku, chemický biely plášť zakydaný od hnoja, ostrihaný na vojensko. „Čo mi to tu ženské postávajú. Zase klebetia," pomyslel si a zamieril k nim. Tetka od kráv zatušila, že bude zle, a s tichým „ďakujeme" odcupitala preč.
Jeho rýchle kroky ako sa blížil k nej spomaľovali. Nechcel veriť vlastným očiam, už nikdy nedúfal. Pozerali si nemo do očí. „Nedal si o sebe vedieť, nenapísal si. Dúfala som, že tu hladom zakapeš a domáci ťa niekde potichu zakopú." „Nenapísal," povedal a vytiahol ruky z vačkov. Skrivené nepohyblivé prsty trčali z rukávov ako filmové atrapy. Ale boli živé, boli v nich žily, v ktorých prúdila krv zo srdca, teraz rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Rozhliadla sa okolo seba, zatiaľ čo on skryl ruky do vreciek. „Máš sa tu dobre, vidím." „Áno, je to teraz môj zmysel života. Žijem tu pre toto. Poď, nestojme na dvore. Idem si odložiť plášť a pôjdeme sa prejsť hore na pasienky. Je tam krásne." Nacvičeným pohybom zhodil zo seba plášť a z trička sa ukázali jeho ruky. Krivé, zle zrastené, tvrdé a nepohyblivé, hrčovité konáre namiesto rúk. Nehýbal ani lakťami, ani zápästiami. Koža mnohými operáciami nadobudla výzoru ťažkej popáleniny a fialové škvrny zakrývali jazvy.
Vyšli hore na pastviny a ľahli si do trávy. Boli už starí na romantické zaľúbené pozorovanie oblakov vo dvojici, ale bolo im to jedno. Chvíľu ticha preťal jeho hlas: „Bol som dokonale šťastný. Tak šťastný, že som ti nedokázal nič povedať. Tie chvíle a ty v nich, predstavovali pre mňa všetko, čo som si mohol v živote priať. Vedel som ale, že nemôžeme byť spolu. Naše životy nemali ísť ruka v ruke. Nikdy pred tým, a ani potom, som nezažil nič krásnejšie, nič naplňujúcejšie. Tých pár dní boli pre mňa naplnením všetkého, čo som hľadal. Ty si mojím šťastím, ja tvojou smrťou. Urobil som s tebou nerovný obchod. Ty si mi dala pár dní môjho života za cenu tvojho. Nemohol som, nedokázal som to zastaviť, zničiť svoju vlastnú túžbu žiť. Bola si taká šťastná, taká nádherná. Ja som nedokázal ako kladivom rozbiť tú krehkú čínsku vázu, nevyčísliteľne drahú, postavenú na špičke noža. Na tej váze, na tvojej tvári, boli nakreslené celé hrdinské eposy, najúžasnejšie diela, najkrajšie krivky krídel plameniakov, obrovské majestátne koruny stromov, priezračné vodopády so živou vodou, život ako ho niekto stvoril, vo svojej najčistejšej a najsilnejšej podobe. Ten obraz som chcel chvíľu vlastniť. Nedokázal som tú vázu pustiť na zem, aby sa rozletela na tisíce kúskov, aby z nej vytiekla tá živá voda, ktorá sa nedá nijako nahradiť. Ja som ju nerozbil. Ja som ti ukradol vnútro, obsah, živú vodu. Zabil som ťa."
„Bola som šťastná. Dal si mi veľa, tak veľa. Človek dokáže prežiť svoje životné šťastie v predstihu, môže si ho celé vybrať pre tých pár chvíľ. Len to šťastie, ktoré nie je ohraničené časom, budúcnosťou, miestom, žije a existuje len pre seba, môže byť dokonale silné. A to bolo dokonalé šťastie. Bez obáv čo potom, bez strachu, bez výčitiek svedomia, bez ťažkých myšlienok na budúcnosť, na okolie, bez zábran, bez sebakontroly a sebaovládania. Spontánna čistá radosť dvoch ľudí, jeden z druhého, ktorí naplno žijú pár minút len pre toho druhého. Naplno. A naplno sa dá žiť len chvíľu, nie celý život."
„Po mojej diagnóze som sa zavrel svetu, zo strachu o okolie, o seba, vytvoril som si hranice, nechcel som ich nikdy prekročiť, nechcel som nikoho nikdy pustiť do môjho vnútra. Ty si nechcela vstúpiť. Ty si prišla, bez opýtania, bez zaklopania. Vytvorila si nám nový svet „Tu a teraz", bez okolia, len naša prítomnosť. Ten svet bol krásny, slnečný, živý, farebný, dokonalý. Taký dokonalý, že by nemohol vo svojej dokonalosti existovať dlhšie ako tých pár chvíľ. Ďakujem ti za tie chvíle". V ten deň ostali ležať v tráve až do večera. Fiatka ostala stáť pred JRD a po čase sa na dedinskom cintoríne objavil náhrobok bez mena s dvomi krížikmi a dvomi dátumami.
