Človek, o ktorom chcem písať je môj starý otec. Žila som s ním pod jednou strechou približne 3,5 roka. Za tú dobu sme čo-to spolu prežili a zažili. Mali sme veľmi veľa spoločných debát. Jedna z nich bola takáto:
Prišla som ako obvykle neskoro zo školy. Starý otec sedel v ušiaku a spokojne sa usmieval. Po chvíle mlčania sa ozval.
"Dnes tu zase boli tí Svedkovia. Ja neviem ako im to už mám povedať. Nezaujíma ma to a ku životu to naozaj nepotrebujem. Celkom ako môj kolega B. Ten mi stále nedal pokoj. Až kým sme si to nevyjasnili. Je zarytý kresťan katolík a všetci v jeho rodine či okolí to musia vedieť. Nie len vedieť ale mali by aj spolupracovať. Ak keď nechcú vŕta im hlavy nekonečným "dohováraním" a snahou o rozprúdenie debaty. Raz mi to už nedalo a ozval som sa:
- Načo mi je desať prikázaní? Nikdy som sa ich neučil, nikdy som si ich netlačil do hlavy, nenútil sa ich dodržiavať.
- Ale to musíš! Potom nie si hodnotným človekom, čestným a cnostným!
- Moji rodičia mi nikdy nekázali toto sa nauč desať krát za sebou povedať rýchlo. Neučil som sa výroky "svätých" naspamäť, ani som nelistoval bilbiu v snahe spomenúť si na daný verš.....(Kde to len bolo! Hlava 14 odsek 4 alebo 18 odsek 8?). Rodičia mi vštepili základné body morálneho človeka, ktorý s úctou a láskou pristupuje ku všetkému čo je okolo neho. Vychovali ma ako človeka, ktorému je prirodzené a absolútne jednoznačne nevyhnutné, byť nápomocným, láskavým.
Potrebujem si snáď vštepovať do hlavy príkaz Nezabiješ? Nikdy som nikomu neublížil a takéto reštrikcie sa ma vobec netýkajú! Bol som vychovaný k láske ku všetkému čo mi skríži cestu. Nikdy som vedome nikomu neublížil ani fyzicky tobôž nie psychicky. Nikdy som nikoho neohováral, nikoho som nepreklial, na nikoho som nezvolával boží hnev. Nikdy nikdo nepocítil moju nenávisť ako nám to doporučuje Biblia. Nikoho by som nedokázal nespravodlivo odsúdiť ani proti nemu svedčiť v krivej prísahe. Potrebujem snáď príkaz Nevyslovíš krivé svedecto?
Potrebujem snáď príkaz Nepokradneš? Úcta k práci, k jej výsledkom a ziskom ma sprevádza životom odkedy si uvedomujem, koľko úsilia, potu, rokov a nasadenia je treba aby človek niečo vlastnil, aby miečo mohol podržať v ruke a povedať: Toto je moje. Uvedomujem si to od prvých jasných chvíľ, ktoré si pamätám, keď som bol dieťaťom. Pochádzam z rodiny, kde všetci tvrdo pracovali. V malom dome sme sa krčili dvanásti a ľudská práca bola považovaná za ten najväčší poklad. Ako jedniný som odišiel na štúdiá a doteraz si uvedomujem, ako sa museli ostatní pre mňa obetovať.
Všetky "prikázania" sú pre mňa prirodzené a nepotrebujem si ich vtĺkať do palice. Láska a útca k človeku sú tie najväčšie duševné dary, ktorými ma rodičia obdarovali. Som im za to veľmi vďačný, vážim si ich, ctím a milujem. Nepotrebujem na to sa naučiť frázu Cti otca svojho i matku svoju.
Od vetdy čo som predniesol takýto monológ, už za mnou môj kolega B. nikdy nedobiedzal. Skončili sme jasná správa a ostali sme doteraz najlepšími priateľmi."
V nemom úžase som prestala prežúvať. Nikdy sa takto môj starý otec neotvoril. Je zo skromných pomerov, kde nebolo nikdy žiadúce priveľa polemizovať ale pracovať. Málokedy rozprával, väčšinou len pracovne. Skôr počúval, pomáhal a miloval. Svoju lásku k jednej žene dokázal tým, že keď pomerne mladý ovdovel, ostal navždy sám. Nepotreboval k tomu prikázania. Aj jeho všetci milovali a milujú. Raz prekvapil keď prekročil bránku a vykročil cestičkou k domu svojho kolegu. Ten mal dvoch trochu nezvládnuteľných rotvajlerov. Sám majiteľ bol miestami v úzkych. Utekajúc k starému otcovi, jazyky z papúľ až po zem, vysiaca ťahavá slina....a krútiac schvostami. Veselým pohľadom vrtiac koncom tela dobehli k nemu a tou lepkavou slinou sa ho snažili "potešiť" na tvári. Z toho bol paf aj majiteľ. A to nie je jediný prípad.
Tento človek je stelesnená dobrota, ochota, prístav pomoci, lásky. Nikdy nikomu nepovedal: Kašlem na teba, neotravuj. Vážim si ho asi najviac v mojom svete, ctím a milujem. A nepotrebujem k tomu "prikázania".
