Slovenské cesty - hotová katastrofa. A to nemyslím kvalitu asfaltu (to je kategória sama). Mám na mysli slovenských pánov šoférov, ktorí na svojich stovečkách a Fiatoch Uno (rok výroby ´85) a Renaultoch Thalia, svojou obmedzenosťou a bezohľadnosťou vystavujú cyklistov nebezpečenstvu.
Je sobota, väčšina obyvateľov slovenských dedín sedí doma pri slepačej polievke, alebo na miestnom futbalovom zápase. Cesty sú prázdne, ide sa výborne. Nechce sa nám nejako extrémne dupať, tak sa len tak rekreačne vozíme v slnečnom popoludní popod Malé Karpaty. Ideme 30-35 km/h, viac nie. Vraciame sa domov, sú asi štyri hodiny a cesta do Trnavy sa začína extrémne preplňovať. Dedinčania idú do Trnavského Tesca na nedeľné nákupy. A vtedy začne peklo. Prvá ženská nás vytrúbi - cca 60 rokov, Wartburg. Ale obišla nás relatívne bezpečne. Ľavými kolesami prešla cez stredovú čiaru. Za ňou v tesnom závese starý chlap na Škoda 100 - cca 65 rokov. Ten ma ale predbieha tak natesno, že mi zalomcuje riaditkami. Nielenže má zjavné problémy udržať „auto" v chode aby mu nezdochlo, ale zároveň trúbi a výhražne zdvíha zaťatú päsť. Kričíme po ňom nelichotivé a nezverejniteľné slová a hromžíme mu päsťami a prostredníkmi naspäť. Prechádzajú dve Octavie, Megan, a ešte dve tri autá - tak ako sa to má - cez protiidúci pruh, väčším oblúkom, takže nás vzduchový vír za autom nestrháva z bicykla. Nasleduje dvadsať ročný Peugeot, trúbi ako blázon, a napriek tomu, že oproti nikto nejde, opáli nás v absurdne tesnej blízkosti. Takto ešte pôjdu tri štyri autá, trúbia, zalamujú rukami, dvíhajú výhražne päste, nervy už mám na krajíčku. Cesta zo Suchej nad Parnou do Trnavy má síce 8 km, je relatívne široká a nemá odstavné pruhy, ale pre nás sa stáva cestou smrti. Ďalšie trúbenie, ďalšie vytláčanie autami do priekopy. Doslova sa modlím aby sme už boli doma.
Po (šťastnom) príchode domov mi v hlave hučí jediné: slovenskí šoféri sú jedna tupá banda pastierov, čo dostali do rúk autá!
Po ukľudnení ostrých emócií, vyvolaných vedomím, že moje zdravie a život je v rukách týchto nezodpovedných kvázi šoférov, musím zhodnotiť, že väčšinou sa však jedná o starších šoférov, ktorých motorika a reflexy nie celkom zodpovedajú dnešnej premávke. A v najnebezpečnejšej kombinácii starší šofér na starom aute. Môžem povedať, že ma nezodpovednou jazdou ohrozila jedna z tridsiatich Octavii, ale osem z deviatich Stoviek, a že je výskyt spomínaných áut na "vedľajších" cestách vo veľkom nepomere nemusím ani prízvukovať.
Nie je však zákonitá podmienka, že smrteľná kombinácia starší šofér staré auto, je jediný ohrozovateľ cyklistov. Rovnako tak sú bezohľadní či jednoducho neskúsení šoféri v radoch mladších či moderných áut.
Preto vás prosím, páni šoféri, aby ste si uvedomili jednu vec - cyklisti sú rovnako ako vy účastníci cestnej premávky a NEPATRIA za odstavný pás! Môžu byť legitimovaní a pokutovaní rovnako ako vy v aute, a preto sú PLNOHODNOTNÍ účastníci a zasluhujú plnú pozornosť a ohľaduplnosť. O to viac, že sú z dôvodu dopravného prostriedku NECHRÁNENÍ a ZRANITEĽNEJŠÍ. Rovnako ako vy majú predpisy, ktoré musia dodržiavať (predpokladajme v tomto článku, že ich aj dodržiavajú - súdim podľa seba), tak ich prosím dodržiavajte aj vy.
Prosím uvedomte si, že vzduchové víry za autami, nehovoriac o veľkých rýchlostiach, dokážu strhnúť cyklistu z bicykla. Kamienky a nečistoty lietajúce okolo áut pri tesnom obiehaní môžu ublížiť a zraniť cyklistu. A to ani nehovorím o zachytení cyklistu spätnými zrkadlami. Pri jazde v meste si prosím uvedomte, že odparkované autá sú veľmi nepredvídateľné nebezpečenstvo pre cyklistu. Už to bude do tucta z mojich známych cyklistov, ktorí „získali" otras mozgu z pádu, keď im niekto otvoril dvere pred nosom, pretože sa nepozrel do spätného zrkadla predtým.
Nezabúdajte, že nie všetci cyklisti idú pomaly. Nie je zábavné ak nedáte prednosť cyklistovi, ktorý šiel 45km/h. Dolu výdatným kopcom vedia cyklisti ísť vyše 80km/h! V tedy sa už musíte k cyklistovi správať ako k automobilu, nepodceňovať jeho rýchlosť a nepredbiehať bezhlavo. Rovnako tak odpichy z bočnej cesty cyklistovi pred kolesom („to stíham..."), odbočovanie z cesty doprava tesne pred cyklistom („ani som si ho nevšimol ... ") najlepšie ak ste ho tesne predtým predbehli (" .... " =šofér na nič nemyslí) môžu mať katastrofálne následky. Cyklista patrí rovnako na vozovku ako automobil. Nie je jeho povinnosťou vymetať škarpy v odstavnom pruhu, zároveň však nesmie obmedzovať premávku jazdením v strede vozovky. Častokrát býva kraj vozovky v zlom stave, rozbitý, s hlbokými jamami, prípadne hrubou vrstvou štrku (po zime). Jazda v takýchto terénnych podmienkach je pre cyklistu nebezpečná. Rovnako však musí šofér predvídať, a z pozície silnejšieho riešiť dopravnú situáciu tak, aby NEOHROZIL cyklistu. Na západe je celkom bežné, že auto ide za vami aj kilometer, ak nemá možnosť predbehnúť vás bezpečne cez protiidúci pruh. A nikdy, prízvukujem nikdy, sa mi nestalo, že by ma niekto na západe vytrúbil. Cyklista, rovnako ako chodec, má z dôvodu zraniteľnosti v otázke bezpečnosti PREDNOSŤ.
Na záver iba poviem, že v siedmych rokoch ma zrazil linkový autobus na Devínskej ceste, kde išiel 90km/h miesto predpísanej 60tky. Chýba mi kus prsta a mám zdeformované chrbtové platničky v oblasti krížov. Celé obdobie žiačky a juniorky som jazdila v Rakúsku, aj z dôvodu bezpečnosti. Výjazdy na Slovensku sa nikdy nezaobišli nejakým excesom keď nás ten či onen skoro zrazil, obmedzil, zmietol do krajnice, odbočil pred nosom či odfúkol nejaký bezohľadný kamionista. Príhody kamarátov zo slovenských ciest by boli na desať článkov ....
a malý test na úplný záver
