Každé slovo spôsobuje opak toho, čo malo za cieľ

Mám pocit, že tí ľudia nepočúvajú, že sú ako nádoby s deravým dnom. Rozprávam, ale oni sú hluchí a mne to zabudli povedať. Tvoje slová z mojich úst ich vôbec tak neblažia ako tvoje slová mňa. Prečo?
- Pretože ich hovoríš ty. Nechaj to na mňa.
- Ale veď si predtým hovoril, že mám pomáhať!
- Rozprávaš sa s nimi slovami, ktoré nie sú odpoveďami na ich otázky. Pýtajú si vysvetlenie mojich slov , nie moje slová z tvojich úst. Rozprávaš sa s nimi o veciach, ktoré nechceli počuť. Ty to však nevieš a preto ťa prekvapuje, že sa ľudia nenapĺňajú mojimi slovami, že ich nechápu a neberú si ponaučenie. Musíš sa s človekom rozprávať nie podľa slov, ktoré používa, ale podľa toho, čo z človeka cítiš. Citom porozumieš otázke. Slová sa dajú prekrútiť, majú veľa významov, nemusia sa pochopiť. Citom pochopíš aj mlčanie.
- Mám však pocit, že keď im to nebudem rozprávať, uškodia si, budú zavretí v temnote nevedomosti a zablúdia.
-Nie si povolaný ľudí usmerňovať, poučovať. Každý má svoju striebornú Ariadninu niť, po ktorej ide. Každý sám musí dojsť do štádia, kedy sa mu v mysli vysvieti potreba mojich slov. Možno to viacerí tušia, ale v zmätku života nevedia kam ísť po pomoc. A tu môžeš nájsť svoje miesto pri kormidle. Nevysvetľuj moje slová, rozprávaj sa o potrebe myšlienok, ktoré moje slová vyvolávajú. Ja si nájdem každého sám.
- Mám sa s ľuďmi rozprávať o potrebe myslieť?
- Presne tak. Bojuj s ich lenivosťou pripustiť si túto potrebu, uvedomiť si nielen jej nekonečné možnosti, ale aj dokonalé výhody. Nezabudni povedať, že cesta bude tŕnistá. Pretože noví vojaci vidiac veteránov v bahne zamotaných v ostnatom drôte, neskočia ochotne po ich stopách.
- Zdá sa mi, že to takto robím, a napriek tomu to nemá význam. Hovorím im o strastiach a neistotách myšlienok, o boji vnútri duše, o temnote, za ktorou príde svetlo nápadu, riešenia. Nestraším ich peklom, ani zubatou, nelákam ich rajom ani darmi, ktoré si nezaslúžia. Prečo potom tá prázdnota?
- Pristupuj k nim ako človek, ako druh, ako jeden z nich. Aj ty prechádzaš vývojom, do konca života budeš. Si na rovnakej lodi s nimi, ste vietor na púšti, ste slaná voda v mori. Nie si nad ostatnými, nepoznáš všetko, tvoja myseľ nie je zďaleka vyvinutá, tvoje oči nevidia. Je toho ešte veľa čo ti budem chcieť povedať.



Nadpis je citát od Arthura Schopenhauera.