-Musím ti povedať, že sa mi tu veľmi páči. Som šťastný, že som tu, v lese v plnom rozpuku, zelených smaragdov v korunách. Každé prasknutie vetvičky pod mojimi nohami cítim ako tisícu ihlu akupunktúry. Slnko presvitajúce pomedzi trepotajúce sa listy vytvára farebnú hru svetla na mojej tvári. Cítim energiu, takú silnú a hustú, že sa ňou s roztiahnutými prstami musím predierať. Naberám ju dlaňami a nechám padať na tvár. V srdci cítim niečo, čo neviem pomenovať. Je to ako jasne oranžový slávik divo trepotajúci sa v primalej klietke. Tlačí mi to hruď, zabraňuje dýchať. Výdych mám dlhší ako nádych. Chcem sa smiať, ale nie potichu, skromne. Chcem sa smiať nahlas, aby som prekričal hlasy hučiace v mojej hlave "Nadýchni sa! Nadýchni!". Tak som sa nadýchol. Povedz, že je príroda krásna.
-Je. Je prenádherná.
-Počuješ ten vtáčí spev? Škoda, že mu nerozumieť. Prečo?
-Pretože je to čistá reč, oprostená od slov, ktoré ubližujú, ktoré rania, od závisti, zloby, škodoradosti. Je čistá ako horský prameň. Priezračná a nádherná. Môžeš sa do nej ponoriť celou svojou dušou, ale keď ju chceš zobrať do rúk, prebehne ti medzi prstami. Preto jej nemôžeš rozumieť.
-A stromy? Sú krásne pretože mlčia?
-Stromy nemlčia, rozprávajú sa obrazmi. To je reč bez slov. Komunikujú priamo, nie prostredníctvom slov. Slová sú len priradené významy obrazov. Je to tá najčistejšia komunikácia medzi bytosťami.
-A môže sa človek očistiť od zlých slov v jeho mysli?
-Keď precítiš do posledného záhybu svojej duše význam tých slov, keď si uvedomíš situáciu vyvolanú slovami a myšlienkami, keď sa tvoja duša ocitne ako herec v absurdnom divadle škodoradosti, závisti, zloprajnosti,...potom sa tieto slová, myšlienky a obrazy stratia z tvojho vedomia. Tvoja reč, myšlienky budú spev slávika.
-Chceš povedať, že keď sa vžijeme do situácie toho, komu sme pokazili celý deň, lebo sme sa neovládli a niečo mu povedali, keď si nebudeme vybíjať svoje komplexy na druhých, keď si plne uvedomíme následky, ... prestaneme robiť druhým to, čo nám samým ubližuje?
- ... (Ticho a spokojne sa usmieval...)
Nadpis je citát od Pavla Kosorina. Perex je citát od Viktora Huga.
