Máš celkom prázdnu myseľ. Použitú, ale prázdnu. Ako dom, z ktorého utečie rodina. Použitý ale prázdny. Tento obraz vyvesili keď sa vrátili z dovolenky, toto je portrét ich najstaršieho syna. Sú tam spomienky, minulosť, radosti, deti, strasti i smútok. Je tam prítomnosť, tiesnivo vyjadrujúca len jeden vnem - ticho. Len jeden jediný pocit, rovnako ako ty cítiš len jedinú fyzickú prítomnosť - beh. Ale v tom dome nie je budúcnosť. Rovnako ako v tvojej hlave. Je tam všetko, čo si zažil, preplnené šuflíky zážitkov a pocitov. Je tam prítomnosť obsahujúca len jedno bytie - splynutie s pohybom divo cválajúceho koňa. Nič viac. Nie je tam myšlienka na budúcnosť. Budúcnosť stratila svoj význam, svoje meno.
Silný tlak vetra vnímaný len okrajovo, miestami prejde náhlymi nárazmi do aktívneho vedomia. Peľ. Prisilná vôňa peľu. Nevonia sladko, ani ako med, ani ako kvety. Kôň letí tesne popri rozkvitnutom poli, ale na rozdiel od teba ho nevníma. Nevníma nič, len beh. Zažmúriš oči. Nie, už nič nie je. Slnko, peľ, zem. Je len kôň a jeho beh. Stávaš sa jeho súčasťou. Absolútna symbióza dvoch bytostí, harmonické splynutie dvoch existencií. Tvoje srdce začína biť v rytme koňa, na končekoch prstoch cítiš kamienky na ceste. Cítiš svoju silu, svoju rýchlosť, svoju dokonalosť. Strácaš svoju myseľ, svoju identitu, prestávaš existovať.
Bol to sen. Kratučký sekundový sen. Mikrospánok. Motorka uháňala po rovnej ceste popri poli rozkvitnutej repky. Slnko svietilo do očí, vietor nebolo cítiť, bolo ho len počuť.
