Bola zima, ale z neho aj razilneidentifikovateľný alkoholický smrad. Zdvihol sa vo mne odpor: „Keď si ožratý,tak ti zavolám záchranku a idem. Nebudem sa s tebou naťahovať."Zatriasla som s ním či reaguje. Začal sa malátne prevaľovať, medzitým saozvala operátorka na záchranke.
„Dobrý deň, na ulici ... leží na ceste muž.Vyzerá byť opitý. Reaguje veľmi málo."
„Môže rozprávať?"
„Zdá sa, že nie."
„Skúste sa s ním rozprávať. Zistite aspoňmeno."
Po viacerých pokusoch, traseniach, nakoniecsom naňho takmer kričala, z neho vyšlo: „Fero".
„No, keď reaguje na otázky a odpovedá,tak Vám pošleme policajnú hliadku. Tu sanitku netreba." Zabudla dopovedať: „a pekný večer Vám prajem".
Jedno ma prekvapilo. „Mne" pošlú policajnúhliadku? Vari ja ležím primrznutá na zemi? „Tak dobre", hovorím tomu chlapovi,„počkáme na policajtov". Chlapík ale zrazu začal ožívať. Po mojich traseniachsa nejako prebral k životu a začal, celkom triezvo, normálnym hlasomrozprávať.
„Panička, nechajte ma tu. Chcem tu ostať, snáďma niekto prejde. Viete, ja som osem krát liečený alkoholik, a nedokážemsa z toho dostať. Skúšal som všetko, ani si to neviete predstaviť, všetko,aj tie najhnusnejšie a najtvrdšie metódy, a nič. Nedokážem žiť.Prosím Vás, naozaj Vás prosím, zastreľte ma. Tu a teraz."
Posadil sa, s rukami v lone, hlavazvesená. „Prosím Vás, prosím, ak máte nejakú palicu. Dobite ma po hlave, niktotu nie je, nikto to neuvidí."
Rozprával ticho, jasne, bez akejkoľvek známkyalkoholu. Triasol sa a ja som vedela, že to je od zimy. Ako som hopočúvala, naskakovala aj mne husia koža. Celým svojim telom vyjadrovalzúfalstvo, bezmocnosť nad vlastným telom, neschopnosť postaviť sa vlastnejhlave, a rezignáciu. Totálnu rezignáciu. To nekonečné „prosím Vás" maúplne zabíjalo. Už som to nemohla počúvať. Bolo to strašné. Zúfalý človek, sámsebou vohnaný do takmer neriešiteľného stavu, Vás prosí o niečo absurdné.
Našťastie konečne došli policajti. „Hej, Fero,čo to tu zase vystrájaš?" Zakričal jeden z nich hneď ako vystúpilz auta.
„Neotravoval Vás priveľmi?" spýtal sa potom, ako prezrel chlapíka.
„Nie vôbec nie," vybehlo zo mňa.
„Viete, on je alkoholik, a toto námv poslednej dobe robí stále. Neviem kam to povedie, keď bude taktovystrájať. On sa raz fakt zabije." „No poď", povedal druhý policajt, „zoberiemeťa dnes k nám na stanicu, aby si tu do rána nezmrzol, a ráno ťapustíme."
Naložili ho do auta, a jediné čo si z toho večera budem dosmrti pamätať, bol jeho pohľad. Uprene na mňa pozrel, a ja som v jehoočiach videla všetko, čo môže vyjadriť pohľad zúfalého človeka odhodlanéhourobiť posledný krok. Nabudúce mu to už vyjde.
