Chodievam si každý týždeň zaplávať. V relatívne malom bazéne s ďalšími sto ľuďmi je to trochu efekt škrečka v kolese, zúrivo šľapajúci rýchly slalom. Ale je to výborný relax. Včera to však bolo omnoho zaujímavejšie.
Prichádzajúc ku skrinke som si všimla mladú dievčinu, ktorá ohmatkala lavičku prv než si na ňu sadla. Prehmatala plavky prv než si ich obliekla, ohmatkávala zámok na skrinke prv než ho s väčšími ťažkosťami konečne zamkla. Bola slepá. Nechcela som sa na ňu uprene pozerať, určite cítia náš pohľad, tak som sa rýchlo prezliekla a mizla v sprchách. Vychádzajúc zo spŕch som ju okrajom zahliadla ako sa hmatkavým pohybom, rukou popri stene, vzďaľuje od bazéna. Vybrala sa presne opačným smerom ako boli sprchy a za nimi bazén.
Viem, že ľudia s hendikepom nemajú radi našu prílišnú pozornosť, pretože si častokrát myslia, že tým upozorňujeme na ich vadu, alebo ich prehnane ľutujeme, alebo im z odporného ľudského hyenizmu priamo ubližujeme. Ale chcela som pomôcť. Išla som teda smerom k nej, ale nevedela som ako ju osloviť. Mohla sa zľaknúť, alebo sa na mňa osopiť, že nepotrebuje pomoc, alebo možno naozaj nevie kam ide. Tak som tam váhala s uterákom v ruke. Keď sa nakoniec blížila do kúta, kde bol už len starý prach, čo najjemnejšie som povedala: „bazén je tuto". Očividne s úľavou, že sa konečne do toho bazéna dostane, sa vysmiata otočila a nechala sa doviesť ku sprchám. Z nich už išla sama.
Na okraji bazéna sa medzitým vytvorila skupinka dievčat a chalanov, niektorí vidiaci, ostatní nie. Postupne sa dostali všetci do bazéna a začali plávať. Plávali tak, že jednou rukou sa sem-tam pridržovali dráhových plavákov, a spôsobom niečo medzi psíkom a topením. Po piatich kolečkách som si chcela oddýchnuť na kraji, keď sa zrazu do môjho chrbta zaborilo desať prstov. Otočila som sa a podľa výrazu jeho tváre mi bolo všetko jasné. „Ďalší do partie", pomyslela som si s úsmevom. Pustila som ho kam chcel ísť a viac som si ich skupinku nevšímala.
Zrazu bazénový šum preťal nepríjemný krik staršej ženskej na nejakého mladíka: „Čo robíte? Však sa kukajte kam idete! Čo ste slepý? Ste normálny? Nestačí Vám celý bazén, to sa fakt musíte tlačiť akurát na mňa? Kristepane, to snáď nie je pravda...." a s ďalšími slovami na perách naštvano odplávala preč. Mladík ostal zarazene visieť na dráhovom plaváku. Bol to ten „Ďalší do partie"....
