Tatóóó...

Spoza stromov zrazu vyletel otec s malým dieťaťom v sedačke bicykla, rútiac sa popri baraku. Za ním v strašnom plači asi desať ročný chlapec zúrivo pádloval nôžkami v snahe dobehnúť ho. "Tatóóóóó...." Prešli za roh baraku a zrazu tato zastavil. "Čo je? Čo tebe zase je? Tebe načisto je.e?......" Pre hluk prechádzajúceho nákladného auta som nepočula zbytok asi minútového monológu, ktorého obsahu som nechcela byť svedkom.
Tato odišiel v zlomku sekundy, zanechajúc chlapca stáť na chodníku s bicyklom v ruke. Plač ho neprešiel, len zmĺkol. Nepovedal nič, nasadol na bicykel a vracal sa späť. Plakal tak silno až začal kašľať. Hodil bicykel do hriadok kvetov pre vchodom a zazvonil. Zvonček nebolo pre ten kašeľ počuť. Jeho mamu však áno.
"Čo tak vyzváňaš? To musíš tak hrozne cengať? Čo sa doboha deje?...." hysterický hlas prezrádzal mladšiu ženu. Nevidela som ju, len počula. Počula som matku ako kričí na svoje dieťa šialené slová:
"Musíš robiť taký rambajz? Čo sa doboha deje? Prestaň zvoniť lebo mi roztrhne hlavu! Si sa načisto zbláznil alebo čo? Šibe ti úplne?"
"Tato odišiel", cez plač precedil chlapec ledva počuteľným hlasom. Kašeľ s plačom sa mu striedali v hrdle, nevedel lapiť dych. Stojac pod oknami, rúčky zvesené, hlava zaklonená, pozeral na svoju mamu.
"Doboha neplač! Neplač ti hovorím! Prestaň! Neplááááááč...!" Hysterický rev chlapcovej matky naplnil ulicu ako preddažďové dusno.
Zabuchla okno a už nebolo počuť nič. Ani jej rev, ani chlapcov plač. Ostalo ticho. Také strašné bolestivé ticho stojaceho chlapca. Stála som akoby s ním, ticho bez pohnutia na balkóne, a čakala som či jeho matka vyjde von. Či ho objíme a pobozká na plavú hlavu, či mu utrie slzy a povie: "Veď tato išiel iba k babke". Či povie: "Prepáč, mám veľmi ťažký deň a nechcem aby si plakal, ľúbim ťa a ľúbi ťa aj tvoj tatko." A chlapec by radostne prehltol posledné slzy, schytil bicykel a povedal: "Poďme za nimi, mami. Daj si tie kvietkované šaty, čo má tatko tak rád. Ja ťa tu počkám..."
Na ulici ostalo ticho ešte hodnú chvíľu. Chlapec si sadol do okopanej hliny v záhone a pozoroval mravce. Čo sa mu hnalo v jeho nevinnej detskej hlávke, to som radšej nechcela vedieť.....