Použila som prisilné slová? Určite áno. Rovnako ako autorka spomínaného článku, použitím prisilných slov a šokujúcich prirovnaní celkom prekryla úžasnú myšlienku tolerancie a neodsudzovania.
Akceptácia však nie je tolerancia. Akceptácia niečoho je, keď niečo prijímame, súhlasíme s tým, zosobňujeme sa, páči sa nám to, formujeme svoje názory a prejavujeme ich navonok, žijeme to. Chceme akceptovať špinu z vonkajšieho sveta, aby sme si uvedomili špinu vnútri nás? Budeme aktívne prijímať odpad a dekadenciu aby nám pripomenuli naše vlastné poklesky, zlé činy? Pripomína mi to jedno kultúrne podujatie, kde sa umelec verejne na pódiu vysral. Týmto tak vyšokoval návštevníkov, že mu aj zatlieskali. Má mi čin verejného vysratia snáď pripomenúť hovno vo vnútri každého človeka? Sme šokovaní, sme uchvátení tým, že toto ešte nikto nikdy neurobil, uznávame ľudí, ktorí prekračujú hranice morálky (teda niečoho, čo sa formovalo tisícročia), akceptujeme ich výkony a staviame ich na vysoké priečky rebríčka hodnôt, ktoré formujú náš svet, naše názory, naše deti, kvalitu a obsah našich životov. Naozaj sa dá vôbec porovnávať verejné vysratie s napríklad da Vinciho Dámou s hranostajom, či Vermeerovým Dievčaťom s perlovou náušnicou? Kde sú hranice, kde ide o primitívne prijímanie šokujúceho a do teraz nevykonaného činu, a kde ide o toleranciu názoru a zmýšľania druhého človeka?
Dievča s perlovou náušnicou, človek pozerá na ten obraz a vidí jedinečnú krásu ženskej tváre, mladosť vo svojom najsilnejšom prejave, sviežosť, krehkosť, citlivú a plachú dušu. Mliekárka, Raňajky v tráve, na človeka sa z plátna valí uzamknutý okamih, zhmotnený talent, sila miesta, radosť, smiech, človek a súčasti jeho každodenného života. Srdce zaplaví vlna radosti, úžasu, krásy, niečo, z čoho sa chce hruď roztrhnúť. V nemom úžase človek stojí a prijíma energiu zachytenú malilinkavými pohybmi štetca, v pestrofarebnosti a kombinácii tých najharmonickejších farieb. Obraz sa človeku vrýva do vedomia, aby sa mu v noci, keď je všetko čierne, vynoril pred očami a pod vplyvom hviezd ho spojil s bohom, s vyššou silou, s energiami, s čímkoľvek, čo človeka povznáša, oblažuje, v čo verí, v čo dúfa, do čoho skladá svoje nádeje, sny a život.
Čo cítime keď si pozrieme verejné vysratie v priamom prenose? Keď si vypočujeme verejné hanobenie mena iného človeka, ponižovanie? Budeme prijímať týranie, extrémne a dekadentné porno, aby sme si uvedomili našu vlastnú zvrhlosť? Budeme akceptovať pedofíliu či zlodejstvo, pretože akceptujeme názor iného človeka? Tolerancia nie je akceptácia.
Mali by sme tolerovať názor iného človeka, diskutovať, premýšľať nad jeho pohľadom, neodsúdiť človeka, pomôcť mu, aj keď možno prídeme o čas či prostriedky. Nezištne a s ochotou podať pomocnú ruku či ucho a neodsúdiť toho druhého, len preto, že my si svoje vlastné (a možno tie isté) poklesky neuvedomujeme alebo uvedomiť nechceme. Dávame priestor ľuďom, ich názorom, je sloboda slova, prejavu, je demokracia. Je však rozdiel, keď niekto hanobí verejne niekoho druhého, len za účelom vlastného zisku, a my to prijímame ako prejav odporu voči zaužívaným konvenciám a systému, a uznávame to. Prijímame nemorálne činy ako prejav odporu voči zaužívaným zákonom morálky. Budeme prijímať trestné činy, ako prejavy odporu voči zákonom? Zákony aj morálka sú tisícročia formované princípy. Ako dvojičky ruka v ruke kráčajú dejinami ľudstva. Keď chceme porušovať jedno, tak porušujme aj druhé.
„Nerob druhému to čo sám nechceš aby ti robili." Najprimitívnejšia, lež najúčinnejšia veta. Keby sa aspoň tretina ľudí dokázala riadiť touto primitívnou a jednoduchou zásadou, veľa problémov, bolesti, nenávisti a zla by zmizlo z povrchu zemského. Sme naozaj šťastní, cítime to božské v nás, keď prijímame prejavy nenávisti, pohŕdania, ponižovania, závisti, osočovania, dekadencie, hnusu? Tolerujme iný názor, odlišný pohľad na svet, sebarealizáciu, spôsob života, pokiaľ to verejne nehanobí iného človeka, jeho meno, názory, komunitu, v ktorej žije, či vierovyznanie. Pretože to je rovnaký prejav intolerancie.
