Zo Skalnatej chaty, doobeda zaplavenej zlatistým a hlavne pri šliapaní hore zjazdovkou priveľmi horúcim slnkom, neskôr zas úplne zavalenej bielou hmlou a vlhkým studeným vetríkom, ktorý sa neúprosne vtieral pod spotenú tenkú bundičku, bolo miestami v roztrhanej hmle vidno Lomnický štít, bez mrakov, a Lomnické sedlo zaváľané kopami snehu. Vtedy vybehli ľudia z chaty aby si tú nádheru odfotili. Ja s nimi. Vtedy padlo rozhodnutie: Ideme hore. Horská služba hlásila na ten deň 4 stupeň lavínozného nebezpečenstva, takže horná časť lanovky nefungovala. V minulosti tam že vraj zasypalo niekoľkých lyžiarov. Svahy boli však zjazdené, na fotkách je vidno ešte pred naším výstupom vyjazdené mašličky v striebornom prašane nedotknutej panenskej pokrývke.
Zbalili sme caky paky a vyrazili sme. Do sedla bola vyšliapaná cestička - výstupová trasa, aj keď výšľap do sedla nemôžem zrovna nazvať výstupom. Bola to však celkom riadna morda, ale keď človek chytil rytmus, ktorý vyrušovali len otočky, a keď sa mal na čo pozerať za seba, hore bola totiž inverzia, tak výšľap celkom rýchle ubehol. Nakoniec sme sa dostali do sedla, kde tiahol zo severu neuveriteľne studený a silný vietor. Ale bolo to krásne. Dokonalá inverzia, celé Slovensko bolo v hmle, všetky vrcholy sa približovali k bohu vystupujúc do výšav, zapadajúce slnko, oranžová farba zmiešaná s ružovo-modrým odtieňom snehu. Dokonalá odmena za to trmácanie sa donekonečna po zjazdovke a potom strmo hore do sedla. Zjazd dolu sme si užili ako už dávno nie. Vyše pol metrový prašan, ktorý v strmom svahu lietal za koncami lyží ako trblietavý závoj. Chalani z našej pratie, ktorí išli na Huncovský štít sa neskôr sťažovali, že oni mali zamrznutú krustu a smerom dole nezjazdovali ale hádzali sa kontrolovaným pádom.
Stúpanie po zjazdovke na Skalnatú chatu.
Kežmarský štít vykukol z hmly.
Lomnické sedlo, s mašličkami. Inak takto vyzerá stúpanie veľmi plytko, ale nie je.
Captain Jack v hmle :).
Lomnický štít s prevaľujúcou sa hmlou.
Posledné metre v sedle.
V Lomnickom sedle :). Aj keď sa to nezdá, tak veľmi veľmi fúkal studený vietor.
Na druhý deň sme vyskúšali takú oddychovku - z Jasnej na Chopok. Hmla z predchádzajúceho dňa sa držala veľmi nízko, a vo vyšších častiach fúkal nepríjemný vietor, ktorý sa pod vrcholom zmenil na nedýchateľný orkán. Hnal nám do tvárí zamŕzajúcu hmlu, bral dych spred úst a v hustej hmle bielej ako nikdy znemožňoval akúkoľvek orientáciu. Takú hmlu som hádam ešte nezažila. Nebolo vidieť ani od tyče k tyči, smerom hore sme sa orientovali len zo starých stôp po ratraku, z hrebeňa, resp. zo sedla, sme traverzným systémom hľadali Kamenku na južnej strane. Bola to sranda. Až na ten zjazd, keď neviete kam idete. Raz ma tak podtrhlo, lebo som skočila vyše pol metra do prázdna. Bol tam vyhĺbený pruh pre prepojovací vlek a ja som v tej hmle nevediac vletela dnu. Ale ustála som. Dole sme prišli ako návštevníci z iného sveta. Celí bieli obalení hrubou vrstvou námrazy. Lyžiari na nás pozerali ako na skupinku Yety-ov, pretože dole nebola hmla, ani vietor. Super :)
