Ačida, ostala som kušať

Prežívame najťažšiu pracovnú krízu. Nedostatok roboty. Ja viem, zneje to divne, ale napriek všetkým predpokladom, je to tak. Sme tu ako skupinka orangutanov zavretých v klietke spolu s jedným banánom. Zlostne nakúkam kolegovi cez plece, a keď vidím otvorený Outlook, spokojne si podopieram dlaňou bradu. Na ceste na toaletu sme sa zrazili, celí zaneprázdnení. "Čo robíš? Sa uvedom, kontroluj svoje konanie nabudúce, dobre?" "Do keho? Do keho tu skáčeš? Takú ti pľasknem, že sa nepozbieraš na zemi..." "To si prehnal. Za toto budeš pykať!" A "nechtiac" som mu vrazila päsťou do brady až zuby klapli. V sekunde sčervenel v tvári, zdrapil ma za pútka na rifliach a vyhodil ma na balkón, a zamkol balkónové dvere z vnútra. "A upratuj!" počula som dunivé slová cez sklo. Bezradne a s odporom som pozerala na tie kopy holúbäcincov na balkóne. Tohoto tu je naozaj škoda, veď to je skutočne erárna zbierka. Za tie roky, zdedili sme už slušnú kôpku od predošlých obyvateľov, sa ich hodnota musela zmnohonásobiť! Z myšlienok na výhodný predaj ma vytrhla letiaca metla. Z vedľajšieho balkóna susednej kancelárie hodil po mne metlu. "A rob!" Existujú ľudia, ktorí sa celí deň tvária rovnako a hovorí sa im "falošní". Potom sú ľudia, ktorí mierne menia výraz tváre pár krát za deň, veľmi sa ovládajúc, a tým sa hovorí "spoločenskí". Ale existujú aj takí, ktorí sa vôbec nestarajú ako sa práve tvária. Ako maska im visí konkrétny výraz na ušiach. Teraz som videla sekundovú úprimnú škodoradosť meniacu sa na vtieravé spolucítenie. Bezradne stojac vymknutá na balkóne v spoločnosti hromady holúbäcincov, som chcela zakričať na neho niečo v zmysle ľudského hovada, či špinavého podsvinčaťa, ale predbehol ma: "Nechcem to paradoxne klasifikovať ako benevolentné počínanie, ale z globálneho hľadiska je to neprincipiálne bazírovanie na mentalitu humánneho aspektu, a z toho logicky vyplýva, že my dvaja si nemáme čo povedať."