Predstavte si, že máte tretry. No a tie musia vypnúť v priebehu stotiny sekundy. Je to ľahký pohyb nohy smerom von-reflex. A je to. Jednoduché. No a predstavte si, že idete dolu kopcom, je šmykľavo, cestička je vybrázdená od tekúcich potôčikov po výdatných dažďoch, voľné kamene, bahníčko, klzké lístie .... a idete do toho - idete spadnúť. Akože silno si verím a skúsim ešte ďalej, povolím brzdy, lebo to je niekedy jediný spôsob ako vybŕdnuť zo šlamastiky, ale nie.... neustojím to .... už to cítim v kostiach .... Reflex ... e .... e... ... E!!! ... ... ... zzzzz ..... a prásk šupa do lesa. Len sa tak za mnou zdvihlo lístie, úrodný humus a lesný bordel. Ležím medzi konármi, hlina na líci - s bikom na nohách. Nevypli mi tretry.
Inkriminovaný chodníček - vyhýbajte sa mu. Vyzerá nevinne ako detská tvárička, ale potvora zákerná to je! A ja som ho odhalila... (ps: keď si prezerám túto fotku, nechápem ako som sa TU mohla vyrúbať.... !?!?)
Kazeta vyrazená do nohy... no jo... ale tie ponožky ma se.. hnevajú.
Doma po umytí. Ako taký total beginer. Musela som si to zvečniť, lebo to sa ozaj nestáva. Trafíte strom v zjazde, zavretú rampu, vletíte do bahna, voľné kamene, štrk, vylomíte sa niekde v technickom teréne..... to sú úctyhodné zranenia .... ale VYRÚBAŤ SA LEBO NEVYPLI TRETRY???? wtf ?!
Vrelo si pamätám moju prvotinu. Kedysi sa nosili košíky, fuj to je ale výraz, my sme to nazývali klipsne. Z takého niečoho sa noha ťahá von smerom rovno dozadu. Mala som desať rokov a išli sme s otcom tzv. Dunajskú cestu na bicykloch. To je z Českého Krumlova do Passau (hranice medzi D a A), a z Passau cez celé Rakúsko popri Dunaji do Bratislavy. Hraničný prechod z Čiech do Nemecka, nepamätám si ten názov - nejaká Biela hora alebo čo, je taký hnusný kopec. Boli sme nabalení, odporne naťažko, a tak sme sa dosť vytrápili smerom hore. Na vrchu kopca pred prechodom bolo parkovisko. Chcela som zastaviť a oddýchnuť si - zastavujem, ťahám nohu do zadu .. e ... e... E!! ... a treskla som sa tam o zem. Koleno hneď červené a plné kamienkov štrku. No a otca nenapadlo nič lepšie ako mi tu ranu vymyť - vodou vo fľaške - v ktorej bola zarobená šumienka. Dodnes si pamätám si tie ružové bublinky čo vykypeli v rane :))).
Od vtedy sa mi to na tom istom výlete podarilo ešte dvakrát. Raz na obrubníku, raz len tak "z legrace". Vždy pri vyťahovaní nohy som robila nesprávny pohyb. No a od vtedy nič. Popadala som v zjazdoch v zákrutách na štrku, vletela som do tých fúg čo sú v kanálových dekloch, do koľajnice, diery na ceste, vrazila som do traktoru, za ktorým som bola v háku a on debil zastavil ... všetko možné čo si cestári vedia živo a vrelo predstaviť - ale nikdy mi neostali tretry v pedáloch.
Tak to muselo prísť. Jedna dobre mierená rada na záver: Milá Danka vezmi pekne imbusák do ruky a predovšetkým si POVOĽ boxy.
