Sobota, neskorá noc blížiaca sa takmer ku skorému ránu. Všade ticho, tma, žiadni ľudia, žiadne svetlá. Len ja a on. Je ticho, potichúčku spokojne pradie v monotónnej tónine. Bez slov. Všetko podstatné svieti na mňa z prístrojovej dosky, viac nemá čo by mi povedal. Opustená diaľnica v noci zo soboty na nedeľu. Žiadne auto naokolo, ani oproti. Ako keby som šla od nikadiaľ nikam. V zemi nikoho, kde nikto nežije. Jediné živé bytosti som ja a auto.
Cítim sa ako malý nervový impulz v obrovskom živom systéme. Prenášam informácie, som dôležitá súčiastka celého systému, ale bezo mňa bude všetko rovnako dobre fungovať. Podstatná a zároveň nahraditeľná. Človek. Možno som malá červená krvinka prenášajúca kyslík v tele nejakého obrovského živočícha, z tela do hlavy. Práve prechádzam krkom - spojovací tunel. Most času. Možno ráno vyjdem v roku 1413, možno v roku 3010. Neviem kde sa vynorím, nevidím dopredu. Vidím len malý kúsok ožiareného sveta, pár metrov pred seba. Ako v živote, vždy vidíme len pár dní, pár chvíľ pred seba. Všetko ďalej pred nami, všetko ďalej za nami je ponorené do hmly neznámej tmy. Sme z nej možno zmätení, možno vystrašení, nevieme už čo sme prežili, čo nás čaká, kam ideme a kde sme. Jediné, čo nás upokojuje, chráni, na čom lipneme celou svojou bytosťou, je náš život. Naše svetielko. Je to naše auto, fungujúci motor. Keď zhasne .... Bojíme sa toho žeby zhasol.
Táto cesta je ako cesta životom. Môžeme prejsť šťastných tisíc kilometrov, alebo len pár metrov, a potom sa môže stať niečo neočakávané. Prekážka v ceste, problém, srnka na ceste. Je to všetko iba zmes náhody, minúty, našich znalostí a povahy, impulzu a reakcií, schopností a odvahy, osudu a hviezd, kombinácie a miesta, či sa jej dokážeme vyhnúť a povedať si: "tak toto bolo o chlp, musím si dávať väčší pozor". Alebo to strhneme do zvodidiel a zabijeme sa, alebo to čelne napálime, hlavou proti múru, do srnky a zabijeme aj ju aj seba. Všetko je na nás, v našich rukách a pritom nie je.
Celé kilometre je všetko rovnaké. Tma stiera rozdiely, kontúry, tvary, stromy pri ceste, polia za stromami, zvieratká v poli, v lesoch ďalej, domy, ľudia, kvety, toto všetko si len predstavujem, ale nevidím. Viem, verím, že to tam niekde musí byť, a že to naozaj je.
Ženiem sa dopredu, hoci tu nie je nik, kto by ma dobiehal, a míňam kilometre neznámej krajiny, ktorú nikdy nespoznám. Len prerušovaná stredová čiara bliká v mojom zornom uhli a udržuje ma pri živote. Niečo ako strieborná niť ukazujúca smer v tomto labyrinte sveta. Pripomína mi reinkarnáciu. S malou prestávkou začneš tam kde si skončil, tým istým smerom, za tým istým cieľom. Znovu a znovu sa objavuješ na javisku zeme, aby si niekam smeroval, aby si mal zmysel, aby si sa znovu prerušil a znovu začal. S pravidelnou presnosťou, milióny kilometrov času. Až raz, keď už prejdeš potrebné kilometre, priblížiš sa cieľu svojej cesty, uvidíš a zažiješ, prekonáš a dosiahneš všetko, čo bolo pre teba pripravené, prestaneš sa prerušovať. Bude z teba plná čiara, bez prestávky, bez kolobehu, len čistá nekonečná existencia. A dôjdeš na hranice. Hranice s takou bránou, strechou, kde ťa prichýlia i vypočúvajú, kde ťa preverujú i zaželajú šťastnú ďalšiu cestu. Tu ťa môžu zadržať a poslať naspäť, tu ti môžu dať pečiatku, že raz a na vždy máš povolený vstup do cieľa tvojej cesty, a môžu ťa poslať do basy. Všetko závisí od toho, čo nesieš so sebou. Čo si si za celú svoju cestu nabral do auta, na plecia, čo si si zbalil a pripravil, koho so sebou vezieš, koho si vzal stopom, koho si vyhodil na odpočívadle. Je to všetko v tvojich rukách, a pritom nie je. ...
